Chadar – Trek po zamrznutej rieke

Chadar, ako sa trek po zamrznutej rieke nazýva, sa považuje za jeden z najdobrodružnejších aktivít v indickom Ladaku. Pochod je vždy unikátny a my ešte nevieme, ako dopadne ten náš...

Je to už pár rokov od doby, čo som sa s odhodlaním spoznať svet pustil do cestovania. Intervaly putovaní striedali podobne dlhé intervaly práce, aby som si na svoj nový koníček zarobil. Nechcem sa púšťať do dlhých úvah o tom, či je cestovanie počinom bláznovstva či úniku od reality – na to si každý musí zodpovedať podľa svojho svedomia. V skratke a úprimne môžem napísať, že som proste zmenu vzduchu i myslenia potreboval a stále potrebujem. Napriek všetkej snahe sa totiž málokedy podarí udržať myseľ čerstvú popri plnom pracovnom nasadení, hlavne ak práca, ktorú vykonávate, nie je vaším hlavným koníčkom (s poľutovaním zisťujem, že tento stav je pomerne bežný). chadar_trek_8Cestoval som viacerými štátmi, (mnohí z Vás ich však precestovali omnoho viac) ale do jednej oblasti sa vraciam takmer každý rok. Je to oblasť zvaná Ladak, zem vysokých horských priesmykov v západných Himalájach, Indii. Miesto, ktoré bolo po stáročia ťažko dostupné a takmer zabudnuté, dnes však poskytuje tie najúžasnejšie vysokohorské pochody, jedinečnú kultúru tibetského budhizmu a príjemných ľudí. Je to miesto, kde som sa naučil jazdiť na motorke, či prvý krát jazdil na ťave. Vždy som však túto oblasť navštívil v lete, kedy je tu hlavná turistická sezóna.

Video o tomto nezabudnuteľnom treku si môžete pozrieť tu - Chadar trek

Až tento rok som sa rozhodol navštíviť túto fascinujúcu krajinu v zime – teda v období, kedy turistov nestretnete a zohnať ubytovanie v jedinom väčšom meste je značný problém. Zimné obdobie je totiž v Ladaku dlhé a kruté – teploty sa pohybujú od -10 do -40 stupňov Celzia a horské priesmyky sú beznádejne uzavreté gigantickými masami snehu. Obyvatelia v dedinách prežívajú nielen vďaka zásobám zhromaždeným počas krátkeho leta, ale i vďaka neustálej duchovnej praxi, ktorá je práve v zime najintenzívnejšia.

Zanskar

Ak si klepete na čelo pri pomyslení, že som za takýto pobyt bol ochotný vyvaliť nemalé peniaze, tak až doposiaľ máte pravdu. Ale práve prehlasujem, že v tomto navonok nehostinnom prostredí som zažil jeden z najúžasnejších trekov svojho života. Chadar, ako pochod nazývajú miestni, po stáročia slúžil obyvateľom odľahlej oblasti Zanskar (áno, je to ešte odľahlejšia oblasť než Ladak samotný) pre styk s okolitým svetom. Celá trasa vedie po čiastočne zamrznutej rovnomennej rieke Zanskar, a počas celej zimy je to jediná spojnica domorodcov s „civilizáciou“. Charakteristika treku je pomerne priamočiara – pochod po (čiastočne) zamrznutej rieke, spanie v jaskyniach či stanoch, a pokiaľ rieka nezamrzla úplne, tak i brodenie ľadovej vody v extrémne nízkych teplotách. Odmenou pre tých, ktorí sa naň odvážili, sú úžasné ľadové scenérie, nezmerný vnútorný kľud umocňovaný horskými štítmi, týčiacimi sa do neuveriteľných výšok. Nemenej zaujímavé je nenásilné nahliadnutie do života horalov, ktorí tu nie sú na dvojtýždennom pobyte, ale žijú tu od svojho detstva. Pokiaľ by som mal trek popísať mottom, znelo by asi „Dva týždne v ľadovom objatí“.

Leh

Pristátie v meste Leh (3500 m.n.m.) je náročné a náš pilot sa ani po treťom kolečku nad letiskom nechce skúsiť štastie. Po štvrtý krát to vyšlo, vystupujem spolu s domácimi do teploty -20 stupňov Celzia. V guesthouse mi za pár chvíľ zamrzla všetká voda, domáci sa nerozvážne pustili do rozmrazovania splachovacieho záchodu, čo bola evidentná chyba, ale keď oni sú už raz takí pohostinní. Stretávam mojich spolupútnikov – američana Kavona, a dvoch indov Annanda a Bharata. Na druhý deň spoločne s našimi miestnymi sprievodcami vyrážame na začiatok treku, malej dedinky Chilling. Je to prvý trek, kde som si sprievodcov najal a po jeho skončení som bol za to nesmierne vďačný. Spolupracujem s nimi dodnes pri plánovaní ďalších dobrodružných aktivít v Ladaku. Spolu s našim sprievodcom Stanzinom nás sprevádza i množstvo miestnych nosičov, je to jediná práca, ktorou si môžu v zime zarobiť trochu peňazí a ich prítomnosť atmosfére treku nič neuberá, skôr naopak, sú to predsa miestni a tí sem rozhodne patria. Stanzin je jeden z prvých ľudi, ktorí začali organizovať tento pochod pre turistov pred 10 rokmi.

- fotogalériu k treku si môžete pozrieť tu - Chadar trek v Ladaku

Deň 1.

chadar_trek_12Prvé kroky na ľade sú fascinujúce. Človek si musí zvyknúť na iný druh chôdze, ale hlavne na zvuky, ktoré pod ním táto nestála a zradná ľadová pokrývka často vydáva. Asi po hodine zakladáme stany na brehu rieky - dnes je to len akési zoznámenie sa s terénom. Najťažšie je zvyknúť si na neustálu zimu. Teplota k večeru klesá i pod -20 stupňov Celzia - čokoľvek teplé príde vhod. Dnes má chvíľa tepla podobu tradičnej indickej pochúťky - sladkého mliečneho čaju. Nosiči pozbierali v okolí trochu dreva, s palivom je potreba šetriť, a tak sa večer tešíme z mihotavého svetla len asi hodinu. Ladačania, najmä tí starší, si musia vystačiť s v každodennom živote s málom. Pri ohni opravujú primitívne, ale funkčné sánky, na ktorých budú niesť náklad potravín na nasledujúcich 10 dní. Používajú pritom extrémne jednoduché, ale účinné metódy – napríklad prevŕtanie dreva rozžeraveným oceľovým drôtom im trvalo asi 10 minút. Ešte chvíľu si užívame teplo a príjemnú spoločnosť našich sprievodcov, než sa zabalíme do spacákov a snažíme sa zaspať.

Deň 2.

Druhý deň pochodu nás čaká 5 až 6 hodín chôdze. Sánky sa podarilo opraviť a tak sa väčšina ťažkého nákladu zvezie po ľade. Chadar, ako sa trek po zamrznutej rieke nazýva, sa považuje za jeden z najdobrodružnejších aktivít v Ladaku. Pochod je vždy unikátny a my ešte nevieme, ako dopadne ten náš. Nevie to ani miestny sprievodca, ktorý sa po tejto trase len pred pár dňami zo Zanskaru vrátil. Ľad sa neustále mení, často je potreba balansovať na okraji zmrznutej kryhy, pod ktorou prudko tečie rieka. Pád do nej by bol nielen nepríjemný, ale i extrémne nebezpečný. Navyše, ako som sa neskôr dozvedel, väčšina nosičov nevie plávať, čo je koniec koncov celkom logické, sme predsa na vysokohorskej náhornej plošine, nadmorská výška tu zriedka klesá pod 3500 metrov nad morom. Z brodov a prenášaní nákladu majú asi najmenšiu radosť naši nosiči, ale všetky nástrahy rieky zvládajú bez akýchkoľvek emócií. Podvečer opäť zakladáme tábor. Annand a Bharat sú z južnej Indie a nie sú na zimu príliš dobre vybavení - fyzicky ani psychicky. Cesta je pre nich doslova očistcom.

Deň 3.

Rána sú mrazivé, ale krásne. Z rieky ešte dýcha nočný chlad ktorý vlastne nezmizne počas celého dňa. Sezónne prítoky Zanskaru počas zimy zamŕzajú a poskytujú našej ceste veľkolepé prírodné kulisy. Rieka sa vo svojom toku plazí v hlbokej rokline a pohľad na hory nad nami, niekedy i 2 kilometre vysoké je proste úžasný. Človek má pocit, že sa náhle zmenšil, čo je nečakane príjemné. Všetky starosti sa zdajú malicherné,po dlhom čase mi opäť stačí len chôdza, dýchanie, jedlo a spánok. Zdá sa že môj americký kamarát Kavon je na tom podobne. Môj bezmedzný obdiv však patrí domácim, ktorí tu nie sú ako my len na pár týždňov, ale musia krutú zimu zvládať mnoho mesiacov ročne. Navyše nespávajú v plátených stanoch a kvalitných spacákoch, ale v jaskyniach, zabalení do niečoho, čo spacák už ani nepripomína.

Deň 4.

chadar_trek_2Štvrtý deň sa rieka začína meniť. Náš sprievodca Stanzin naznačuje, že budeme musieť rieku obchádzať, ľad začína byť príliš nebezpečný. V tomto mieste to našťastie nie je veľký problém. Pre našich nosičov je prenášanie nákladu náročné, a nástrahám nestabilného ľadu sa vystavujú častejšie než my. Oni sú tu ale doma a často len dúfam, že vedia čo si môžu dovoliť. I tak nám Stanzin občas ukazuje miesta, kde to niektorí neodhadli správne.

Na ľade občas sledujeme stopy majestátneho predátora, snežného leoparda. Nachádzame sa totiž na území národného parku Hemis, kde sa niekoľko exemplárov tohto nádherného zvieraťa vyskytuje. Vidieť ho naživo je väčšinou nesplneným snom mnohých dobrodruhov. Na dosah ruky však dnes máme obrovský zamrznutý vodopád pred dedinkou Nyerak, kde budeme dnes spať. Predpokladám že kolegovia z práce by hneď vytiahli ľadovcovú výstroj a snažili sa ho zdolať, ja také chúťky nemám a stačí mi sa kochať nad týmto výtvorom prírody.

Dedinka Nyerak je len zoskupenie niekoľkých domov, ale na prvé zoznámenie s tým, ako horali prežívajú zimu, to stačí. Centrom domu je izba zvaná „heating room“. Je to miestnosť bez okien, v ktorej ústredným kusom nábytku je malá kovová piecka. V nej horí pár placiek jačieho trusu, malé modré plamene vytrvalo zohrievajú tradičný slaný mliečny čaj zvaný gurgur čcha. Po 4 dňoch neustáleho mrazu má zrazu táto zadymená tmavá miestnosť kúzelnú atmosféru, konečne sa môžem vyzliecť až do mikiny.

Deň 5.

Počasie sa zhoršuje, začína snežiť, to nám mierne sťažuje ďalší postup. Pokiaľ by totiž napadlo snehu príliš, je cesta úzkym a vysokým údolím rieky nebezpečná kvôli lavínam. Navyše naša jediná cesta späť je po vlastných stopách až do Lehu. Stanzin sa chvíľu rozhoduje, ale nakoniec uzná že situácia nie je tragická a vydávame sa na pochod k nášmu konečnému cieľu, horskej usadlosti Lingshed. Predtým než sa odchyľujeme od rieky do strmých horských svahov himalájskeho pohoria, musíme prekonať obávanú časť rieky zvaný Wamu. Tento 200 metrov dlhý úsek treba v prípade nebezpečného ľadu brodiť v protiprúde, namočaní po pás vo ľadovej vode. Nechápem ako sa také niečo dá prežiť, ale náš ladacký vodca nám s úsmevom rozpráva ako tu pred rokom ťahal 6 japonských turistov z vody. Kričali vraj jeden cez druhého že umierajú, ale evidentne to nebolo tak zlé. My sme mali väčšie šťastie, na okraji strmého skalného útesu namrzla úzka ľadová krusta a celý úsek sme prešli takmer suchou nohou. Po ďalších 5 hodinách intenzívneho pochodu po príkrom chodníku, ktorí miestni honosne nazývajú „link road“, sa ocitáme v úžasnej zanskarskej dedinke Lingshed.

Deň 6 - 7.

V malebnej dedinke Lingshed, kde sa v zime zastavil čas, ostávame dva dni. Snažím sa pochopiť ako miestni prežívajú odrezaní od zbytku sveta. Vlastne úplne odrezaní nie sú, majú to predsa pochodom po vratkom ľade pár dní do Lehu. Miestni ale vzdialenosť do mesta prekonajú za polovičný čas než my, oni sa kochať prírodou nepotrebujú a celý čas pochodu sme ich vlastne ani nevideli. Pohybujú sa totiž v miernom pokluse a tak vždy ráno po zbalení stanov doslova odbehli i s nákladom z dohľadu. Zima je v zanskarskej dedinke jednotvárna, ale možno práve to je dôvod, prečo si tieto nedostupné horské oblasti zvolili mnohí jogíni za svoj dočasný príbytok pri meditačnej praxi. Hory sú prešpikované jaskyňami v ktorých sa o poznanie podstaty života snažili najznámejší jogíni našej doby. Naropa, Marpa, i samotný zakladateľ tantrického budhizmu Padmasambava (guru Rimpoče), šírili v Zanskare učenie ktoré sa dodnes považuje za najrýchlejšiu cestu k dosiahnutiu dokonalosti. Podstatné je, že sa toto učenie zachovalo dodnes a v celej oblasti je stále živé – je to dedičstvo prenesené z učiteľa na žiaka, neprerušenou líniou tantrických majstrov. Po jednoduchých raňajkách, ktoré mi ale vždy chutia (ovsená kaša, prípadne čapáti s džemom plus sladký čierny mliečny čaj), vyrážame ku gompe (kláštor). Napriek tomu, že ju vidíme neustále temer pred sebou, trvá výstup k nej vyše hodiny. Sme v nadmorskej výške okolo 4000 metrov nad morom a jedine naši sprievodcovia, odkojení v riedkom vzduchu, nelapajú po dychu. Gompa je nakoniec zavretá, v dedine niekto umrel a hlavný opát šiel obstarať jeho pohreb. Ostávajú nám aspoň nezmerné výhľady, ktoré táto vysokohorská pustina ponúka bez nároku na odmenu každému, kto nie je lenivý. Večer sa Ladačania, ktorí nás sprevádzali, menia v podivné vlniace sa klbko, ktoré vibruje v rytme hudby, vznikajúcej pravidelnými údermi do starého plechového kanistru od benzínu. V miestnosti 4x4 metre sa o dokonalé tanečné kreácie stará asi 20 ľudí, trochu sa obávam, či to podlaha, tvorená z vŕbových prútov, môže uniesť. Naživo spievané ladacké šlágre sa (aspoň mne) podobajú ako vajce vajcu, tradičný tanec je pomalý a plíživý. Tento okamih nechcem rušiť kamerou, ale Stanzin mi ukazuje, nech to natočím. Asi po hodine neriadenej zábavy prichádza pani domáca s roztomilým malým vnukom (tiež sa volá Stanzin) a pozýva ma k sebe domov. V tmavej miestnosti vyhrievanej jačím trusom mi pripravuje lahodný slaný čaj s maslom, ako je tu už zvykom. Pridáva tradičné tibetské jedlo tsampu, je to pražená jačmenná múka, ktorá sa pridáva do čierneho čaju. Počul som, že niektorí horali v živote žiadne iné jedlo nemali. Mne je tsampa dôverne známa, tak si pochutnávam a chválim úrodu. Pani medzitým vo vysokej drevenej nádobe šľahá maslo, tieto okamihy zblíženia s miestnymi obyvateľmi a ich spôsobom života sú pre mňa vskutku čarovné. Nasledujúce ráno vyrážame na cestu späť, po vlastných stopách sa za 3 či 4 dni vraciame do mesta Leh. Keďže sme tentokrát nemuseli brodiť rieku, dobrovolne sa s Kavonom zvlažujeme v mrazivej rieke Zanskar – voda je fakt brutálna, po čľupnutí do nej necítim vôbec nič, ale za 5 sekúnd som zmrznutý ako štolverka. Chadar k nám bol tentokrát milosrdný, a my sme za to úprimne vďační. V Lehu mi ešte Stanzin zaobstaral vrecko tsampy, a trochu s nostalgiou sadám do lietadla, smer Dillí a Praha. Po návrate som sa rozhodol zahrnúť tento neobyčajný pochod do jednej z aktivít našej malej individuálnej cestovky, ktorú som nedávno založil. Napriek tomu, že trek nie je pre každého, si myslím že si svojich záujemcov nájde. Na stránkach cestovky je k dispozícii itinerár i video, ktoré som po návrate zostrihal, tak snaď sa vám bude páčiť. Stránky sú v češtine, keďže bývam v Prahe, ale všetci ste rozhodne srdečne vítaní. www.iwalker.cz