Albánsko, ako každá krajina, ktorú som sa za posledné roky rozhodla navštíviť, ma zlákalo krásou prírody, panenskými horami a životom miestnych obyvateľov.
Netušila som však, že moja predstava sa naplní ihneď po prekročení hraníc, že v tej chvíli zabudnem na nudný civilizovaný svet a ocitnem sa v európskom Pakistane. Asfaltka sa zmenila na nevyspytateľnú cestu, stratila sa usporiadanosť domov a farebnosť, veci začali byť skôr funkčné než pekné a colníci viac vojenskí než priateľskí, klaksón v okoloidúcich autách neprestajne hučal a ochota domácich sa nikde nekončila. Tradične iba pár dní pred odchodom som zavolala kamarátovi, či sa so mnou podujme na dobrodružné spoznávanie Albánska. Súhlasil, a tak sme pred sebou mali desať dní dovolenky, auto, igelitovú tašku plnú papriky, varič, tvrdý alkohol a tenisky. Z množstva pohorí, ktoré sa v Albánsku nachádzajú, sme sa rozhodli navštíviť severné pohorie hostiace najvyšší vrch krajiny. Všetky informácie o jeho dostupnosti umocnené názvom Prokletije sľubovali dobrodružstvo. A my sme ho aj naplno okúsili...
Prokletije, Jezerca, Valbone
Na úpätí hôr sme najprv niekoľko hodín stúpali a kľukatili sa neuveriteľnými serpentínami a neskôr brzdili v zákrutách končiacich sa niekoľko stometrovými zrázmi nad rozťahujúcou sa priehradou, aby sme napokon putovanie ukončili na prašnej hrboľatej ceste, kde sa naša rýchlosť ustálila na 20 kilometroch za hodinu. Tu, už v úplnej tme, sa na nás zo všetkých strán tlačili temné skalnaté steny. (Ako sme zistili na ceste späť, šlo o obrovské steny impozantného kaňonu.) Navigovaní skôr intuíciou ako značkovaním sme sa okolo polnoci ocitli na konci sveta. Namiesto pokoja a ticha sme tu však objavili tucet džípov a skupinu hlasno sa zabávajúcich ľudí v rytme disko hudby. Sme tu dobre? V zapadnutej osade Valbone? Po približne štvrťhodinovom zjednávaní ceny v reči, ktorej sme vôbec nerozumeli, sme sa ubytovali v novovybudovanej drevenej chatke a hľadeli do práve kúpenej mapy (jej cena sa zjednať nedala). Túry v nej boli označené ako ľahké, ťažšie a ako „veľmi ťažká“ bola klasifikovaná jediná túra – túra na najvyšší vrch pohoria nazvaný Jezerca (2 694 m). Meditujúc nad mapou sme po celodennom únavnom cestovaní zaspali. V noci pršalo a ja som sa potajomky tešila, že na druhý deň nebudem musieť ísť nikam. Nevyšlo mi to.
Rragam a dedinka Theth
Po krátkom rozhovore s dvoma turistami (jedinými široko-ďaleko), ktorí si sušili na ohrade „campu“ batohy a spacie vaky, som zabudla na náš cestovateľský plán, nedostatok času, neznalosť terénu a ľahké a krátke túry. Zistila som totiž, že deň predtým zdolali Jezercu! Ak to dokázali oni, dokážeme to aj my! Navnadení sme naľahko vyrazili do neďalekej dediny Rragam, kde sme mali vyhľadať miestnych sprievodcov. Počas chôdze širokým riečiskom sme s úžasom pozorovali hrebeň 2 000 m vysokých štítov, ktorý nás obklopoval a usporiadaním vytváral podkovu. Tak predsa sme na konci sveta! Vzápätí sme padli do miestnej „pasce“. Prihovoril sa nám totiž mladý muž, ktorý sa pred nami zjavil ako duch a nenápadne zisťoval, kam sme sa vybrali. Ani sme sa nenazdali a stal sa naším sprievodcom, hostiteľom a priateľom v jednom. V rámci tréningu sme ešte v ten deň vybehli do sedla Qafa e Valbones, z ktorého sme videli dedinku Theth, v knihách ospevovanú pre úžasnú horskú atmosféru a krásne výhľady. Stáli sme hore na hrebeni v úplnom bezvetrí, jedno údolie sa rozprestieralo priamo pred nami a druhé hneď za našimi chrbtami. Obdivovali sme „dolomitové“ skaly a vrchy, v hĺbke rozsypané kamenné domčeky i lúku s kvetmi a malinami a nechápali, prečo tu nikto nie je. Avšak možno práve preto tam je tak pekne. Na druhý deň sme vstali zavčas rána, veď nás čakala deväťhodinová túra. Na dvore domácich sme si nabrali vodu a o šiestej sme vyrazili. Svitalo a ešte bolo príjemne chladno. Prvý úsek cesty sme už poznali, smerovali sme značkovaným chodníkom do sedla nad dedinkou Theth. Asi po polhodine sme sa však od chodníka oddelili a začali sme stúpať po vyschnutom „riečisku“. Kráčali sme po bielych oblých kameňoch, ktoré sa striedali s väčšími balvanmi. Ako sme stúpali, menil sa aj charakter prírody. Hustý les vystriedal riedky borovicový porast a neskôr kosodrevina. Borovice sa tu vynímali ako kráľovné údolia, mohli mať 300 až 400 rokov. Fascinovala nás hrúbka ich pňov. Pod nohami nám praskali šišky a malé drievka, z ktorých každé druhé vyzeralo ako umelecké dielo. Asi po hodine stúpania sa pred nami otvorilo skalnaté údolie. S očakávaním sme hľadali vrchol. Bol však ukrytý za skalnatým hrebeňom. S námahou sme prekonali sutinový úsek, kde po jednom neopatrnom kroku hrozilo zosunutie o tri a viac krokov. V hrobovom tichu, ktoré sme narúšali iba my, sme zrazu začuli kamennú lavínu. Náš sprievodca sa pozorne zahľadel doľava, odkiaľ sa zvuk ozýval, a prstom ukázal na stádo horských kôz. Predsa tu nie sme sami! Porozprával nám, ako sem jeho otec kedysi chodil poľovať. Tak preto pozná každé zákutie tejto hory! Ďalšiu hodinu sme sa strmo driapali hore žľabom ešte horšou sutinou, hľadali aspoň duševnú stabilitu a riadne sa zapotili. Naveľa sme sa vyšplhali na skalnatý hrebeň, ktorý uzatváral údolie. A ostali sme prekvapene stáť – „cesta“ ďalej neviedla. Hľadeli sme do priepasti iba pár metrov od nás. Sprievodca však neváhal, zahol doľava a ocitli sme sa v teréne pre vysokohorských turistov. Skaly neboli pevné, a preto sme pokračovali v odstupoch. Keď sme uvideli hromadu kamenia nad hlavami (mužík) a víťazný výkrik nášho sprievodcu, mysleli sme si, že sme na vrchole. Ale kde! Ten sa zjavil pred nami vo vzdialenosti asi 500 m – krásny pyramídový s pravidelnými vodorovnými vzorkami v stene. Prekvapená som pozerala na kus hrebeňa, ktorý nás s vrcholom spájal. Neboli tu nijaké reťaze, nijaké kramle, len veľa, veľa strmých zrázov. Sprievodca zmizol a ešte stihol zakričať: „Pomaly!“. Pozrela som sa napravo, bolo tam – nič... To isté naľavo. Prestala som sa pozerať pod nohy, hľadela som iba na skaly predo mnou a pomaly som sa posúvala dopredu. Keď som preliezla posledný exponovaný úsek, obliala ma vlna vzrušenia a šťastia. Boli sme na vrchole!
Dinárske Alpy
Na vrchole stála skupinka turistov z Čiernej Hory. Zvítali sme sa ako starí známi – zjedla som im celú čokoládu. V malej plechovej škatuľke sme našli pečiatku a vrcholovú knihu. Všetci normálni ľudia si sadli a jedli, iba ja som behala s fotoaparátom koldokola a snažila sa zachytiť celú tú nádheru. Pohľady sa otvárali na každú svetovú stranu. Prekvapilo ma, že pohorie netvorili iba hrebene okolo osady Valbone, ale množstvo ďalších poukladaných za sebou a končiacich sa v nekonečne. V diaľke sme uvideli výstupovú trasu z albánskej dedinky i mestečko v Čiernej Hore, odkiaľ prišli naši kolegovia. Skalnatá krajina rozprestierajúca sa okolo nás bola spestrená fľakmi zaprášeného snehu a rôznorodými vzormi v stenách. Jednoducho Dolomity, i keď tu tomu hovoria Dinárske Alpy. Ťažko sa lúčilo s privilegovaným výhľadom z najvyššieho bodu pohoria, avšak pocity vzrušenia, očarenia a krásnej slobody ostali v nás ešte dlho po návrate dolu.
Opustili sme dedinku Rragam a s ňou aj prívetivých domácich, ktorí nám poskytli ubytovanie vo vlastnom dome, pohostili nás vynikajúcim syrovým burekom, čajom z byliniek a domácou rakijou. Dostali sme ojedinelú príležitosť spoznať domácich obyvateľov na mieste, kde sa zastavil čas. Zažili sme, ako ženy, skrčené pri hadici s vodou, celý deň perú v rukách, muži sa starajú o dobytok a včely a pripravujú drevo, spolu obrábajú záhradu a večer pečú chlieb na otvorenom ohni. Aj napriek viditeľnej chudobe ostávajú vnútorne šťastní. Páčila sa mi spontánna zvedavosť žien (už pár minút po zoznámení mi prehľadali priamo pred mojimi očami celý batoh), občas prechádzajúca až do naivity a nefalšované prejavy emócií (prečo pijeme niečo také nechutné ako zázvorový čaj?! a na čo sú nám tri fotoaparáty?). Boli sme v tom roku pravdepodobne poslednými turistami. Podobne ako v horách Pakistanu aj tu miestni trávia iba najteplejšie mesiace v roku a na zimu sa sťahujú do mesta.
Nadlho sme sa však s horami nerozlúčili. Už o chvíľu sme prechádzali množstvom ďalších pohorí, ktoré sa ťahajú naprieč celou krajinou, prekonávali sme ďalšie krkolomné cestičky, kde sme od strachu radšej ani nedýchali, naskytlo sa nám množstvo výhľadov, východov a západov slnka, obdivovali sme krásne zachované kamenné mosty a neúspešne sme sa pokúšali spočítať bunkre na okolitých poliach – pozostatok komunistickej éry. Okrem neustále prekvapujúcej prírody, ktorá nás očarila rôznorodosťou a krásou, sme zažili aj niekoľko úsmevných a milých príhod s domácimi.
Stalo sa to počas jednej obednej prestávky na „parkovisku“ pri „hlavnej ceste“. Cúvali sme a bruchom auta sme sa zrazu ocitli na jedinej skale v šírom okolí. Hneď som si v duchu namaľovala hrôzostrašné scenáre – na koľko hodín až dní tu stvrdneme? Neprešla však ani minúta a prvé okoloidúce auto spomaľovalo, až úplne zastalo. Z auta vyskočilo zo päť chlapov (ženy ostali v aute) a s južanskou náturou začali vášnivo gestikulovať. Vzápätí si zobrali kľúče od nášho auta, a tak sa začal niekoľkominútový manéver jeho vyslobodzovania. Koľká vynaliezavosť, zručnosť a energia pri riešení problému, ktorý nebol ich, ale náš... Stála som obďaleč a muži postupne prichádzali ku mne, kývajúc nechápavo hlavou, že ako sa to mohlo stať! A ja som už s úsmevom na perách kývala hlavou spolu s nimi, že ja tomu veru tiež nerozumiem ;-).
Mestečko Korce
V mestečku Korce, ktoré leží na juhovýchode krajiny, sa nás opäť ujal domorodec postávajúci pred jedným z hotelov. Hodinu nás vodil po celom meste v snahe nájsť pre nás najlacnejšie ubytovanie. Takmer sme si zodrali nohy, avšak ani pomocou troch cudzích jazykov sme mu nedokázali vysvetliť, že sme prišli v aute, ktoré sme nechali zaparkované v centre. Nakoniec boli všetky lacné hotely zatvorené, no v jednom „normálnom“ nám aspoň vybavil zľavu – boli sme ubytovaní ako domáci. Za túto službu, na ktorú sa dobrovoľne podujal, si vypýtal malú odmenu a nám neostávalo nič iné, iba súhlasiť. Nočným hľadaním sme zároveň absolvovali prehliadku mesta, ktoré na nás na rozdiel od zvyšku krajiny pôsobilo akosi usporiadane a európsky, možno aj vďaka zachovaným domom z 19. storočia a večernému letnému ruchu. Oblasť juhovýchodného Albánska je bohatá na výskyt prehistorických osídlení a regionálne stredoveké kostoly. Jeden z malebných kostolov sa nám podarilo navštíviť priamo na predmestí. Našli sme ho relatívne rýchlo (navigačné tabule v Albánsku nečakajte, hoci môže ísť o svetový skvost), avšak ako sa dostať dnu? Podarilo sa nám to asi po polhodine pomocou zázračného slova „čoma“. Dodnes neviem, čo vlastne znamená, no počula som ho azda od každého obyvateľa dedinky. Môžem naisto skonštatovať, že ja som vôbec nerozumela im a oni mne. (Až neskôr som prišla na to, prečo to tak s našou rečou vlastne je, veď v okolitých štátoch si všetci aspoň trochu rozumieme! V krajinách susediacich s Albánskom, v ktorých sa kedysi usadili Slovania, totiž pôvodné obyvateľstvo prevzalo ich reč, kým v Albánsku sa naopak Slovania asimilovali s Illýrmi, pôvodnými obyvateľmi územia, a svoj jazyk prestali používať.) Kostol stál na intímnom kúsku lúky. Bol maličký a v hlavnej miestnosti mal paradoxne vysoký strop. Na stenách sa vynímali zachované fresky zobrazujúce rôzne výjavy života, medziiným aj postavy hriešnikov putujúcich do pekla. Je škoda, že množstvo takýchto hoci malých, avšak zároveň kultúrne bohatých pamiatok tu chátra... Posledné dni výletu sme strávili poznávaním kultúry v mestečkách Ohrid, Berat a Gjirokastër. Všetky tri mali spoločný znak – pôsobili akosi inak než typicky balkánsky. Prvé z nich, macedónske mestečko Ohrid, leží pri veľkom rovnomennom jazere, ktorého stredom vedie albánsko-macedónska hranica. Okrem toho, že je jedným z najhlbších a najstarších jazier v Európe, je zdrojom špeciálnych rýb i krásnych perál. Na brehu sme sa cítili ako pri chorvátskom mori – boli tam slnečníky, ležadlá, bary a dovolenkujúci turisti. Naopak mestá Berat a Gjirokastër, ktoré ležia na juhu Albánska, dýchajú typickou gréckou atmosférou. Hovorí sa tu dialektom, podávajú sa grécke špeciality a v úzkych uličkách svietia na bielo vymaľované domčeky natesno usporiadané jeden vedľa druhého. Zachytili sme posledné lúče slnka, odfotili posledné zachované mešity a vychutnali si poslednú šálku silnej kávy. Albánsko, ktoré bolo v minulosti okupované rôznymi mocnosťami a režimami, sa otvorilo svetu relatívne nedávno a neuveriteľne rýchlo sa mení. Možno nesystematicky, avšak o to húževnatejšie. Ak chcete zažiť aspoň trochu z jeho pôvodnej nedotknutej podoby, vyberte sa tam čím skôr...
- článok bol uverejnený v časopise Krásy Slovenska, web autorky je www.matilda.sk
