Sibírska anabáza československých legionárov: Návrat z vojny im trval viac ako dva roky

Michal Kramarík - 7.11.2014

Slovné spojenie „prejsť pol sveta“ sa zväčša hovorí s poriadnou dávkou zveličenia či irónie. Po prvej svetovej vojne však pre niekoľko desiatok tisíc našincov nastala hrou osudu tvrdá realita, pri ktorej sa ešte aj ten „pol svet“ zdá byť len smutným vtipom. Legionárske oddiely bojovali o svoju cestu domov až do roku 1920.

Kašleme na teba, monarchia!

Vojna, ktorá vypukla, sa sprvu mnohým zdala byť len takým krátkym bojovým dobrodružstvom. Vojaci sa lúčili sľubom, že do Vianoc budú doma, no boje sa stále predlžovali. Rakúsko-uhorská monarchia naháňala regrútov po celom svojom území a nemálo ich odviedla aj z tzv. Horných Uhier, dnešného Slovenska. Oddiely preplnené Slovákmi a Čechmi bojovali na všetkých frontoch – západnom, ktorý sa tiahol na hraniciach Belgicka a Francúzska;  na južnom, ktorý rozdeľoval severné Taliansko; a samozrejme, aj na východnom, kde front pretínal Rusko od Baltického až po Čierne more. Mladým Slovanom sa veru veľmi nechcelo bojovať za zaostalú monarchiu, ktorá ich vlastné práva a záujmy už storočia potláča represáliami a maďarizáciou. A na východnom fronte bola táto nevôľa oveľa vypuklejšia, keďže na druhej strane frontu bojovali Rusi, Slovania, blízki kultúrne, ideovo, jazykovo. Myšlienka všeslovanskej vzájomnosti sa v priebehu prvej svetovej vojny posilnila masovým prebiehaním Čechov a Slovákov na druhú stranu – k nepriateľom Rakúsko-Uhorska.

Boja sa nezľakli

Z vojnových zajatcov sa najskôr stávali posily cárskeho Ruska, no ako postupujúcou vojnou a nepostupujúcim frontom prebehlíci, dezertéri a dobrovoľníci pribúdali, začali sa z nich formovať samostatné vojenské útvary. Podobne tomu bolo tiež v Taliansku a na západnom fronte, no práve v Rusku dobrovoľníci prekvapili svojou početnosťou a odhodlaním. Spočiatku sa im hovorilo revolučné, dobrovoľné, či zahraničné vojská, pomenovanie légie sa vžilo až po vojne. Roku 1917 sa do organizovania týchto armád pustil sám vtedajší predseda Československej národnej rady – Tomáš G. Masaryk a v júli toho roku sa v rámci mohutnej ruskej ofenzívy práve československí legionári vyznamenali okrem iného aj v slávnej bitke pri Zborove. Samotných Rusov ich odhodlanie v boji prekvapilo natoľko, že sa československým jednotkám dostalo niekoľko cenných vyznamenaní a predsedovi Masarykovi už žiadny úradný šimeľ nestál v ceste pri zakladaní ďalších cudzineckých brigád a plukov.

Uväznení na Sibíri

Výstrel z Auróry však znamenal ostrý zvrat pre dejiny i pre legionárov. Boľševici na čele s Leninom mali s nepokojnou krajinou plné ruky práce a strácať čas nejakou vojnou pre nich nemalo význam. Legionári síce zatiaľ statočne držali pozície proti rakúskym i nemeckým vojskám, začínajúca občianska vojna v Rusku boľševikov proti bielogvardejcom však pomery značne komplikovala. Začiatkom roku 1918 Masaryk dohodol, že z československých jednotiek v Rusku sa po presune na západ stane súčasť francúzskej armády, Brest-Litovský separačný mier, ktorý podpísal Lenin s Rakúskom a Nemeckom, však staval veci do nového svetla. Východný front sa touto dohodou rozpadol a Rusi museli odstúpiť centrálnym mocnostiam mnoho dobytých území, najmä v dnešnej Ukrajine a Bielorusku. Rakúšania a Nemci na ostatných frontoch pokračovali v boji a legionári tak ostali v patovej situácii – cesta na západ bola zarúbaná, severné moria zamrznuté a ruská Sibír stále dosť nehostinná. Masaryk v tejto ťažkej situácii dospel k rozhodnutiu, že do Francúzska sa so 40 000 vojakmi pôjde východným smerom transsibírskou magistrálou – „cez pol sveta“...

Červený nepriateľ

Dohoda medzi boľševikmi a Československou národnou radou zaručovala voľný presun légií na východ do Vladivostoku výmenou za zloženie a odovzdanie väčšiny zbraní a munície. Boľševici si zároveň robili nádeje, že legionárov dokážu zlanáriť a naverbovať do zdevastovanej Červenej armády, na Čechov a Slovákov však masové agitácie veľmi nezapôsobili – rovnako ako ani niekdajšie verbunky cisára pána. Napätú atmosféru medzi légiami a ruskými boľševikmi to práve ešte viac zhoršilo a Rusi z neúspechov obviňovali národnú radu a vedenie légii. Do armády však vo veľkom verbovali nemeckých a rakúskych zajatcov, ktorí boli proti Čechom a Slovákom prirodzene nepriateľskí. Boľševici stále porušovali podmienky dohody, vlaky s legionármi mali dlhé prestoje, prebiehali neustále kontroly. Národná rada síce bola ochotná robiť ústupky, postupne tak ale stratila dôveru legionárov a skrývané nepriateľstvo voči boľševikom čoraz viac kypelo na povrch. Levovi Trockému, ministrovi vojny novej boľševickej vlády, dochádzala trpezlivosť. Začiatkom mája 1918 bola situácia tak vyostrená, že sa definitívne rozhodol: československé jednotky, ktoré ešte nie sú vo Vladivostoku, z Ruska neodídu. Tí, ktorí nevstúpia do Červenej armády, pôjdu do priemyslu alebo do baní. A legionárom už tiež pretiekla posledná kvapka trpezlivosti – vošla do dejín ako Čeljabinský incident.

Legionár si po nose brnkať nenechá!

14. mája čakali legionári v sibírskom Čeljabinsku na prejazd vlaku s nemeckými zajatcami. Kým prechádzajúci vlak vyšiel zo stanice, z vagónov vyletel kus železa a vážne zranil jedného z legionárov. Jeho kolegovia, naštvaní, zmrznutí a rozladení nekonečným čakaním, to, samozrejme, nemohli nechať len tak – zastavili vlak, vytiahli vinníka a zlynčovali ho. Pri vyšetrovaní udalosti miestni politrukovia nechali zatknúť československú stráž a tomu sa légia tiež nemohla len prizerať. Obsadila mesto, oslobodila stráž a následne sa 23. mája na zjazde delegátov rozhodla, že legionárske vojsko pôjde ďalej na východ „podľa vlastného poriadku“. V praxi to znamenalo so zbraňou v ruke a bez ohľadu na obštrukcie boľševického aparátu...

Vojna, ktorú sme nechceli

V priebehu niekoľkých týždňoch československá armáda, roztrúsená v Rusku, získala pod svoju kontrolu celú transsibírsku magistrálu. Legionári, často spôsobom partizánskeho boja, často bez zbraní a v noci, postupne ovládli všetky kľúčové železničné uzly. Bol to v histórii ojedinelý jav – vojsko štátu, ktorý ešte ani neexistoval, ovládalo rozlohou obrovské územie. Československý zahraničný odboj sa pred západnými mocnosťami už ani nemohol ukázať v lepšom svetle. Leninova Červená armáda to však nechcela tolerovať a rozpútali sa krvavé boje. Bojovalo sa pri Marianovke, pri Kazani, pri Lipjagoch, pri Perme, v povodí Volgy sa vytvoril nový front, legionári dobyli i Jekaterinburg a iba pár dní ich delilo od záchrany ruského cára Mikuláša II. a jeho rodiny. Legionári pod vedením generála Gajdu obsadili 39 zo 40 železničných tunelov v okolí Bajklaského jazera. Odpor boľševických vojsk trval počas celého ústupu légii do Vladivostoku a vojenské jednotky sa postupne museli sťahovať z dobytého územia. Vo Vladivostoku na ne čakali spojenecké lode.

Dočkali sme sa „novej“ vlasti

V Európe sa Rakúsko-Uhorsku a Nemecku na frontoch nepodarilo udržať a na jeseň 1918 vojna skončila ich porážkou. Po Washingtonskej deklarácii (de facto vyhlásení nezávislosti) vznikla 28. októbra na troskách monarchie Československá republika. Významnú postavu nášho zahraničného odboja, generála Milana Rastislava Štefánika, správa o konci vojny dochytila v Japonsku, kde prečkával chorobu. V novembri 1918 sa dostal do Vladivostoku. Malo tu dôjsť k dohode s vedením légií o ďalšom postupe, víťazné západné mocnosti totiž plánovali ich silu využiť k zvrhnutiu červeného režimu v Rusku. Posily, ktoré dorazili na Sibír, však boli iba symbolické. Štefánik od tohto momentu všetku svoju energiu venoval snahe dostať legionárov do novovzniknutej vlasti.

Konečne domov!

Chaos v Rusku narastal a legionárom sa už veľmi do diania zapájať nechcelo. Kontrarevoluční bielogvardejci sa svojim terorom ukazovali byť snáď ešte horšími, než boľševici, podpora západu bola pramalá a oni sa už tešili na svoju „novú“ vlasť. V dlhých rozpravách si nakoniec dokázali vydobyť svoj návrat. Roku 1919 vyšla z Vladivostoku prvá loď s legionármi na palube. Celkom bolo z Vladivostoku vypravených 36 lodí, ktoré sa však vydali rôznymi smermi. Väčšina transportov volila cestu na juh, okolo Indie a Suezským prieplavom do talianskeho Terstu, niektoré si to strihli rovno naprieč Tichým oceánom do Ameriky. Ak sa nepokračovalo ďalej cez Panamský prieplav, nasledovalo vylodenie v San Franciscu alebo v Kanade a ďalej sa šlo železnicou. Ktovie, aké pocity mali vojaci, ktorí po Sibíri prešli v železničných vagónoch krížom aj cez Severnú Ameriku...

Odkaz legionára

Posledná loď vyrazila z Vladivostoku až v septembri 1920. Z krutej bojovej anabázy sa domov nevrátilo viac ako 4000 krajanov. Dobové pramene uvádzajú úmrtia ešte aj cestou domov, niekoľko vojakov našlo preto svoj hrob na dne Tichého či Indického oceánu. Legionárska odysea vzbudila vo svete veľký ohlas, jej akcie a boje sa prirovnávali k starovekým vojnovým hrdinstvám. I po návrate domov však bolo čo robiť – nové hranice strednej Európy bolo treba obhájiť voči Maďarom i Poliakom, a kto by to zvládol lepšie, ako bojom zocelení legionári? Mnoho z nich sa zapojilo do politického života a odkaz československých légii mal v priebehu 20. a 30. rokov nesmierny význam; legionári boli tí, ktorí výrazným podielom pomohli ukončiť prvú svetovú vojnu a veľkú zásluhu mali predsa aj na vytvorení nového československého štátu. Po období socialistickej dezinterpretácie a nezriedka až dehonestácie (nepriatelia boľševizmu predsa nemôžu mať miesto v komunistických dejinách) v súčasnosti akoby dochádzalo k rehabilitácii legionárov. Napríklad vo Vladivostoku bolo vďaka záujmu českej vlády zrekonštruované a znovu otvorené legionárske pohrebisko. Stojí tu tiež mramorový pamätník.

Komentáre Disqus