Spálená dolina a Salatínska dolina - lyžovačka v žľaboch

Keďže bola jedná z posledných príležitostí na poriadnu lyžovačku, rozhodli sme sa vybehnúť na hory. V niektorých hlavách vznikol nápad, na lyžovanie v žľaboch, konkrétne na Roháčoch.

V piatok sme v dobrej nálade z Bratislavy vyrazili traja. V ešte „lepšej“ nálade nasledoval telefonát kamarátovi pracujúcemu v Žiline. Zhodou okolností bol práve na služobnej ceste v Rimavskej Sobote a práve mal nasmerované na víkend do hlavného mesta. Odtiaľ sme my prichádzali. A tak, ani nie za hodinu nastalo stretnutie na vlakovej stanici vo Zvolene. Po krátkom, ale dôraznom rozhovore už sedel kamarát v kravate, saku a lakovkách vedľa nás v aute. Dostal síce sľub na kompletnú výstroj, no aj tak ešte dlho neveril, čo vlastne urobil... Na Liptov, kde sme vlastne skoro všetci doma, sme dorazili večer a veselý deň sa skončil klasickým víkendovým spôsobom.

zlabVstali sme celkom skoro, okolo 8.00... :-) Vyrazili sme do Ružomberka ku kamarátom pre sľúbenú lyžiarsku výstroj a potom zase späť do Liptovského Mikuláša. Dohoda znela, Žiarska chata a žľaby v okolí. Keď sme však dorazili na parkovisko, odkiaľ je to na chatu približne päť kilometrov, priam praskalo vo švíkoch.

Spálená dolina

Krásne slnečné počasie vyhnalo na vychádzku stovky ľudí a navyše sa tu konal aj beh do vrchu. Po krátkom váhaní nastala zmena plánu. Všetci siedmi sme vyrazili smer Roháče – Zverovka, konkrétne Spálená dolina. Približne za hodinku sme boli na mieste. Parkovisko pod zjazdovkou bolo tiež plné, ale to je plné vždy. Napriek tomu nebolo na svahu plno. Navyše, nám to bolo jedno. Vyviezli sme lanovkou do hornej stanice /jedna jednosmerná jazda 100,-Sk/ a ďalej pešo. Do prekrásnej Salatínskej doliny priamo na kopce, čo ju lemujú, konkrétne na Salatín. Ocitli sme sa v prekrásnej panenskej prírode. Spoločne s ďalšími chlapmi, čo mali rovnaký cieľ ako my. Takže lyže na plecia, ja snowboard na chrbát a ideme na hory... Na vrchol to bola fajnová túra. Prvá časť bola vlastne rovina až pod úpätie sedla. Ďalej to už bola v hlbokom snehu a do riadneho strmáku celkom zaberačka.

Ale cesta ubiehala v pohode. Fotilo sa, vtipkovalo, rozjímalo nad krásou prírody. Cestou sme dokonca stretli chlapíka, ktorý tam vybehol aj so psom. Samozrejme, so psom to aj zlyžoval. Na vrchol sme dorazili asi po dvoch hodinkách. Ako som už spomínal, túru sme neabsolvovali sami. Spoločne s nami si užilo trocha adrenalínu a krásnej prírody vo väčších či menších odstupoch približne ďalších desať lyžiarov. Ťažko povedať, koľko ich je za celý deň... Hore sme nafotili niekoľko povinných záberov, užili si panorámy, oddýchli a nasledoval zjazd. Štyria z nás sa rozhodli pre celkom drastickú trasu v úzkom a poriadne strmom žľabe. Jeho meno neviem, ale pri výstupe do sedla je na pravej strane. Dopadlo to v pohode. My ostatní sme zlyžovali hlavné sedlo.

Oravice

Pre normálneho lyžiara celkom pohoda, stačí zdravá dávka odvahy. Len sneh bol veľmi mäkký. Padla totiž lavína a dráha tak bola hrboľatá, mäkká a nekvalitná. V strmom svahu to spôsobovalo problémy a kazilo zážitok. Zabočili sme preto viac doprava a tam už bolo všetko OK. Zjazd to bol nádherný! Ticho, slnko, sneh, Tatry a nádherná panoráma. A najmä tá samota... Stretli sme sa na vrchnej stanici lanovky, v bufete dali po rume a zlyžovali k autám. Nasledoval relaxačný kúpeľ na termálnom kúpalisku v Oraviciach, ktoré sú vzdialené zo Zuberca /najbližšej dediny/ približne jedenásť kilometrov. Niektorí dokonca využili aj služby masérov. Dvaja úspešne len Vulgy sa vrátil celý nešťastný s modrinami na chrbte... No a pekný deň bol za nami...

Na záver treba dodať, že nešlo o žiaden nadpriemerný športový výkon /až na tých štyroch, to už vyžadovalo perfektné ovládanie lyží!/. Tento zjazd a túru absolvuje v zime za dobrého počasia každý deň pravdepodobne dvadsať - tridsať lyžiarov. Stačí mať dobré ovládanie lyží a kondičku. Napriek tomu, ak sa pre tento zážitok rozhodnete aj vy, doporučujem absolvovať túto skúsenosť po prvý krát minimálne vo dvojici...