Bezpečnosť je veľmi široká téma a ako by povedala moja babka, nikdy jej na cestách nie je dosť. Predsa len, niektorým situáciám sa dá predísť a ja by som sa s vami o tipy, ktoré som nazbierala za posledných 6 mesiacov cestovania v Južnej Amerike, rada podelila.
Zároveň, ak má niekto ďalšie tipy, ktoré neboli spomenuté, bolo by super sa s nimi podeliť v komentároch.Myslím si, že niekedy má človek naozaj smolu a aj napriek tomu, že sa snažil predísť krádeži alebo nebezpečným situáciám, tak sa mu niečo prihodí. Nie všetko sa dá ovplyvniť... Hlavné pravidlo, ktoré som pred cestou do Južnej Ameriky uplatnila bolo, že som sa dala poistiť a psychicky som sa rozlúčila so všetkými vecami, ktoré som si zbalila. Medzi nimi aj moje „zlatíčko“ fotoaparát, bez ktorého by sa mi žilo menej veselo. Fotoaparát stále mám, jediné, čo mi zmizlo je mobil, ktorý mi ukradli v hostely v Čile. Ukradol ho miestny chalan, ktorý sa na pár dní stal kamarátom skupiny, s ktorou som cestovala. No a… ulakomil sa na môj mobil. Aspoň som si skúsila 5-mesiacov života bez smartphonu a popravde mi to nepadlo zle. Ťažšie je si predstaviť, že by sa malo stať niečo mne. Takéto situácie sa však nepredstavujú, a najdôležitejšie je, že netreba byť naivný a treba sa obklopovať fajn ľudmi.
Tu sú moje bezpečnostné pravidlá, ktoré – a väčšinou to tak je – dodržujem:
1. Znalosť jazyka a poučúvanie inštinktu. Asi vôbec prvé, čo by som mala spomenúť je znalosť jazyka. Keď človek rozumie, čo sa okolo neho deje, tak mu to ušetrí väčšinu nepríjemných situácií. Preto každému cestovateľovi odporúčam, aby si dal tú námahu a buď sa naučil nejaké frázy, alebo patričný jazyk, ako napríklad španielčinu na cestovanie po Južnej Amerike. Je to ťažšie niekde v Ázii alebo Afrike, kde sa naozaj jedná o iné ako Európske jazyky. Vtedy sa treba hlavne riadiť zdravým rozumom a počúvať inštikt.
2. Prepravujem sa v kľude. Necestujem nikam, z čoho mám zlý pocit alebo nie som vecne, logisticky či finančne pripravená. Načo sa do niečoho nútiť a baliť sa v strese? Vtedy dochádza k omylom, ako sa napríklad stalo mne v Čile, kedy som tomu “milému” chalanovi dala postrážiť veci a odbehla som na záchod, lebo som nestíhala. A mobil bol fuč.
3. Informujem sa o nebezpečných zónach. Vždy sa pred príchodom do novej destinácie, na webstránkach alebo u mojich známych informujem o destinácii. V mestách to platí 100 násobne. V Bogote sa mi napríklad stalo, že som sa omylom ocitla na ulici, ktorá nevyzerala priateľsky. Našla som však policajtov, ktorí ma odprevadili až do normálnej časti ulice. Treba sa ozvať a poprosiť o pomoc a väčšina ľudí rada pomôže.
4. Nebáť sa. Cestovať sama je nebezpečné – pokiaľ si to tak budem hovoriť a nič nepodniknem, aby som bola v bezpečí, tak to tak aj bude. Aj keď cestujem sama, nikdy nie som sama. Keď vidím, že je viac cestovateľov, ktorí idú tým istým smerom, tak sa pridám k nim. Ak sú tam len domáci a nechcem niekde na zastávke čakať sama, tak sa im prihovorím a oni mi doteraz stále ochotne pomohli.
5. “Niečo tu smrdí”. Keď sa v nejakej situácii cítim nebezpečne a nepríjemne, hneď odchádzam. To platí hlavne pri mužoch.
6. Viem, kedy je západ slnka. Neprichádzam do novej destinácie po zotmení. Ak sa mi to náhodou stane, tak je to väčšinou na autobusovú stanicu, odkiaľ si vždy zoberiem oficiálny taxík (v Južnej Amerike je to s taxíkmi divoké). V tomto prípade na cestovnom nešetrím, neoplatí sa terígať s ruksakom po tmavých uliciach a parkoch.
7. Malý ruksak - moje siamské dvojča. Ruksak s osobnými vecami mám za každých okolností pri sebe, aj keď mi niekto už viackrát ponúkol, že mi ho postráži. Samozrejme, keď už som ubytovaná a robím napr. športové aktivity, tak si ho zamykám na zámok v skrinke alebo v izbe.
8. Dôveruj, ale preveruj. Ak niekomu dôverujem, tak sú to len ľudia, ktorých poznám viacero dní a viem, že sa nepotrebujú ulakomiť na mojich veciach alebo mi ublížiť. Dôverujem aj couchsurferom, ale vždy si najprv pozriem, aké majú referencie od iných ľudí a až potom ich kontaktujem. Pikoška je, že vraj v Bolívii su falošní policajti a berú ľudí na falošné policajné stanice a tam ich okradnú. Nestretla som sa s tým, ale jediné čo by ma v takej situácii napadlo je vypýtať si od nich preukaz a nedovoliť im len tak pre nič prehľadávať ruksaky.
9. Reč tela urobí svoje. Sebavedome sa prechádzam po uliciach, aj keď niekedy vôbec neviem, kam idem. Sebavedomie urobí svoje a nie je dobré ukázať slabosť, lebo to zlodeji hneď vycítia.
10. Obozretnosť a opatrnosť. Treba si byť vedomý toho, čo sa deje okolo. Ak sa stratím, alebo neviem kam ísť, tak sa vo všeobecnosti najradšej pýtam o radu rodín s deťmi alebo žien.
11. Ako hovoria Kolumbijčania: “netreba dávať papáju” – čo v našej reči znamená, že sa netreba zbytočne chváliť, alebo ukazovať, že mám niečo drahé. Nenosím žiadne šperky, žiadne značkové oblečenie a fotoaparát nosím zabalený v hipisáckej šatke a nie v originálnej taške s logom.
12. Taxíky. Ako som spomenula, na staniciach bývajú oficiálne taxíky a tie sú bezpečné. Večná téma je, či sú bezpečné alebo nie taxíky privolané priamo na ulici. V Lime som od môjho couchsurfing hostiteľa dostala pár rád: Nebrať taxík, ktorý až moc nalieha, aby ma zviezol. Vybrať si taxík, kde môžem vidieť, čo je v kufri – niekedy sa totiž stalo, že tam bol niekto schovaný. Necestovať so spustenými okienkami, motorkári môžu vytiahnuť tašku.
13. Hostely. Hostely si vyberám vačšinou na základe odporúčania iných a vždy si zamykám svoje veci do skrinky. Nosím svoj vlasný zámok s kódom, lebo ako sa poznám, tak by som kľúčiky veľmi rýchlo stratila.
14. Peniaze. Platím kartou, kde sa dá. Nevyberám veľké sumy v hotovosti. Pri dlhých presunoch alebo cez hranice mám na sebe “tajný opasok”. Skúsení zlodej však vie, že cudzici ho majú a stalo sa, že aj to ukradli (aj pod hrozbou zbrane). Takže netrebať nechať peniaze a karty iba na jednom mieste.
15. Pas. Nenosím ho so sebou, ak idem len tak do mesta. Ak však idem na pár dňový trek a väčšinu vecí nechávam v hostely, alebo u couchsurfera, tak si pas so sebou beriem. Človek nikdy nevie, čo sa stane.
16. Párty. Na párty chodím oveľa menej, ako doma, lebo sa mi nechce, keďže cez deň je toľko aktivít. Nikdy nejdem sama, čo by sa v Bratislave dalo, lebo vždy sa tam nejaký známy nájde. Neberiem si so sebou žiadne cennosti. Telefón už nemám a nestojí za to mať ukradnutý foťák kvôli pár pivám a pár párty fotkám. Nikdy nepijem nápoje od iných, resp. cudzích ľudí. Stálo sa, že na karnevale v Bolívii zdrogovali kamaráta, ktorý znesie veľa, a násladne ho okradli.
17. Nočné autobusy. Nikdy nenechávam malý ruksak hore v priečinku na batožinu. Veľa ľudí tak bolo v noci okradnutých. Vždy ho mám pod nohami a niekedy dokonca omotaný okolo nohy. Ďalší tip pre nočné autobusy je vybrať si spoločnosť, ktorá je drahšia, ale zväčša bezpečnejšia, aj čo sa kvality vozidla týka.
17. Udomácniť sa s domácimi. Na začiatku dlhšej cesty, alebo vstupu do novej krajiny je dobré stráviť prvé dni so známymi, ktorí sú domáci a aklimatizovať sa.
18. Premávka. Každá krajina je iná, ale v Južnej Amerike je veľmi chaotická premávka a chodec je posledný, čo má nejaké práva. Nikdy na to netreba zabudnúť.
19. Rešpektujem ťa “Pacha Mamma – Matka príroda”. Posledný, ale dôležitý bod je rešpekt k prírode. Hory, oceán alebo džungľa sú úžasné, ale netreba podceniť ich silu. Treba ich obdivovať, nie ich dobýjať.
Všetkým čitateľom prajem veľa štastia na cestách a samozrejme štipky zdravého rozmu. Nič sa nestane a ak aj náhodou niečo zmizne – tak treba byť pred cestou poistený a vedieť, ako riešiť takúto situáciu. Nakoniec si človek aj tak pamätá len tie dobré a veselé veci.
Môj predchádzajúci článok na Dobrodruh.sk ako som sa odhodlala vyraziť na moju 6 mesačnú cestu si môžete prečítať tu - Ako som sa odhodlala na dlhú cestu. Viac o Južnej Amerike, radách kam cestovať, informáciách o typických produktoch a službách nájdete na mojom blogu a facebooku: Blog: http://Unboxingtraveller.com facebook: https://www.facebook.com/unboxingtraveller?ref=hl