Dáme si niečo na odľahčenie. Nikto so zdravým rozumom nepochybuje, že taká GPS navigácia, digitálny foťák alebo možnosť on-line rezervácie nespravia váš výlet zaujímavejším, znesiteľnejším, bezpečnejším, doplňte podľa vlastného uváženia.
Denne však fungujete aj vďaka oveľa nenápadnejším veciam, ktoré, čudujsasvet, musel najskôr niekto vymyslieť! Napríklad?
Zapaľovač
Nefajčiari budú namietať, ale opatrnosť je nanajvýš namieste! Nikdy neviete, kedy sa ocitnete na pustom ostrove a taký ostrov určite ponúka aj zaujímavejší večerný program, ako len škrtať do zblbnutia kameňom o kameň.
Prvý zapaľovač sa objavil v Nemecku roku 1816 s krycím názvom Dobereinerova lampa, podľa vynálezcu Johanna Wolfganga Dobereinera. Na výlet by ste si ho však nevzali – bol to stolný zapaľovač, hodil sa teda skôr do obývačky ako dekoračný kus nábytku, ktorý navyše nebol práve lacný.
Ako palivo bol použitý vodík, takže sa nedalo ani hovoriť o ktovieakej bezpečnosti. Lepšie to začalo byť až tesne pred prvou svetovou vojnou, kedy sa kamienkové zapaľovače zmenšili dosť na to, aby sa dali označiť za vreckové. Po druhej svetovej už to išlo ako po masle, neustále zdokonaľovanie a rôzne druhy plameňov, ktoré si dokonca môžete vybrať podľa toho, čo fajčíte. Zapaľovače sa stali akýmsi fetišom a dnes už existujú kluby zberateľov zapaľovačov a múzeá zapaľovačov. Na tom pustom ostrove vám to bude jedno, ale keď si spomeniete na ten prvý stolový, určite vás to uteší...
Zips
Oldschoolové gombíky, to niekedy môže byť poriadna otrava. Najmä keď máte módne gombíkové džínsy a musíte tak, že už naozaj musíte. Ale nie je to len o tom - viete si predstaviť nejakú horskú túru bez zipsu? Cestovnú tašku? Asi nie. „Automatický súvislý uzáver na odev“, to bol (vo voľnom preklade) názov prvého zipsového patentu, ešte bez bežca, z roku 1851, ktorý si podal istý Elias Howe.
To, že sa vynález sprvu veľmi neujal, bolo možno aj vinou toho nespratného názvu... Zips, ako ho poznáme dnes, uviedol do života švédsky emigrant Gideon Sundback roku 1913, už aj s bežcom. K zdokonaleniu ho vraj inšpiroval predpis z cestnej dopravy, podľa ktorého sa autá z dvoch jazdných pruhov, pokiaľ je v jednom prekážka, striedavo "zlejú" do prejazdného pruhu – rovnako ako ozubené pásy zipsu.
Leukoplast
Alias náplasť. Vždy povinne v každej kapsičke a kabelke, hneď veľa kinedrylu a diskrétnej ploskačky. Okrem zlomeného srdca to zahojí takmer všetko. Pritom táto univerzálna zdravotnícka pomôcka má relatívne krátku históriu - to, čo poznáme ako náplasť dnes, uzrelo svetlo sveta až v druhej polovici 19. storočia.
Vtedy si istý Bernhard Braun zmyslel, že rozšíri starú otcovu lekáreň a aby sa po víkendoch nenudil, začne si pár vecí i sám vyrábať. Vznikla takzvaná „anglická náplasť“, z jednej strany roztok z rybích mechúrov, z druhej benzylová tinktúra. Heuréka, síce to smrdí, ale hlavne lepí a neprepúšťa vodu! Akú cenu dostal ten, kto z toho neskôr odstránil ten rybí zápach, to už pramene neuvádzajú...
Plechová konzerva
Bez nej by dlhší výlet do prírody riskoval asi málokto. Fazuľa, ryby, pivo, a tak ďalej. Plechovica datuje svoj patent do roku 1810 a vďačí zaň britskému obchodníkovi menom Peter Durand a jeho záujmu o čím dlhšiu čerstvosť potravín.
Pomerne skoro tak mohla začať sériová výroba, rozbehli ju už v roku 1813 páni John Hall a Bryan Dorkin. Ako takmer všetko v tej dobe sa to udialo vo Veľkej Británii. Jediným nedostatkom prvých konzerv bola ich tuhosť. Zabudnite na vreckové otvárače, na tieto záležitosti ste potrebovali ťažší, rozumej kladivový kaliber. Ak by ste za vynález plechových obalov chceli niekedy zapáliť sviečku, určite teda nezabudnite ani na Američana Erzu Warnera, ktorý nás toho kladivového kalibra zbavil vynálezom otvárača na plechovky. Hromadnému etablovaniu plechovíc (okrem iného najmä počas americkej občianskej vojny) už nič nestálo v ceste. Ešte by mohol niekto vymyslieť, ako do plechu zabaliť to pivo aj s penou a bolo by to dokonalé.
Toaletný papier
To najlepšie na záver – tu už sa nepripúšťajú nijaké dišputy! Prvými ľuďmi, ktorí mali dostatok papiera na to, aby ho mohli začať používať aj na toalete, boli samozrejme Číňania. V počiatkoch nášho letopočtu tým spôsobovali mierne nevoľnosti moslimským cestovateľom. Ruku na srdce, aj keď ho je v hoteloch väčšinou dostatok a vo voľnej prírode máte po ruke dosť náhrad (ak, pravda, práve nezdolávate Saharu), zo dve rolky si do batožiny pribalí asi každý zodpovedný cestovateľ.
Určite netreba opomenúť ani jeho mnohonásobné využitie! Taký Kerouac by vám vedel porozprávať o tom, ako sa naň dajú perom (!) zachytiť rôzne zážitky z ciest...
