Albánsko - bunkre pre srandu králikom

Petr Holeček - 25.1.2014

„Ako sa sem mohli vojsť dvaja?“ divím sa a pri otočke si odriem ramená. Z betónového výseku pozerám na horu Maja Jezerce. Som v jednom z albánskych bunkrov v Thethi v pohorí Prokletije. Keby ma niekto chcel odstreliť granátometom, urobí to s prstom v nose. Bunkre sú nezmyselné, ale v Albánsku ich uvidíte na každom rohu.

Slávne albánske bunkre podliehajú prvému vážnemu útoku. Môjmu. Milujem československé opevnenia, s partiou kamarátov občas v niektorej pevnosti, hlavne na severe Čiech, prespíme, aby sme mohli obdivovať život v bunkri v plnej kráse. Lenže betónové monštrá československej výroby, ktoré bohu vďaka alebo skôr bohužiaľ neboli nikdy použité, sa s albánskymi chudokrvníkmi vôbec nedajú porovnávať.

Do Albánska sa jazdí za krásnymi horami a plážami, za jedlom a kvôli  čiernookým babám a tiež kvôli snahe pochopiť mentalitu totalitného vodcu Envera Hodžu, ktorý v snahe ochrániť krajinu rozosial do každého kúta zhluk malých alebo veľkých bunkrov. Koľko ich je? Miestni vravia, že nespočetne. Každý Albánec mal mať podľa Hodžu svoj vlastný a doňho v prípade potreby utekať s puškou. Odhady hovoria o 700 000, niektoré dokonca o 1,5 miliónoch, i to je možné.
 
 

Od Zoga k Hodžovi

 
Zbehlo sa to takto: kráľ Zogu spolupracoval s Mussolinim a Taliansko behom druhej svetovej vojny krajinu obsadilo. Enver Hodža na čele partizánskeho hnutia ale vzal osud krajiny v roku 1944 do vlastných rúk a vďaka odvahe, sile a populizmu dosiahol obrovskú popularitu. Zaviedol prvý ateistický štát, zrušil cirkev, zakázal vlastniť autá. Behom socialistickej éry „krajina orlov“ prerušila styky najprv so Západom a neskôr, vystúpením z Varšavskej zmluvy na protest proti okupácii Československa v roku 1968, i so sovietskym blokom. Krátke obdobie orientácie na Čínu vystriedala totálna izolácia, ktorá krajinu priviedla k ekonomickému krachu. Práve v tejto dobe Hodža všade rozosial svoje nepotrebné a stupídne bunkre. Chcel sa tak vo svojej paranoji chrániť tak pred Západom, ako i pred Východom.
 

Na cintoríne i na križovatke

 
Keď padli stalinské pomery, boli bunkre ponechané svojmu osudu. Odstránenie je podľa prepočtov tak nákladné, že si ich krajina nemôže dovoliť. Demolácia jedného stojí v priemere 800 eur. Ustúpili len tie stavby, ktoré bránili výstavbe nových domov alebo ciest. Ale aj tak sa bežne stretnete s bunkrom, ktorý trčí z rohu križovatky ako vysypaný náklad alebo s bunkrami na pláži, kam si môžete odskočiť na malú. Bunkre stretnete medzi hrobmi na cintoríne a na ďalších miestach, kde by ste ich nečakali. Na súkromnej záhrade, vrcholcoch hôr a niektoré dokonca na dne zatopených oblastí.
 

Konštruktér prežil

 
Prvý objekt obrany predstavili podľa novinárov albánskemu diktátorovi už v roku 1958. „Ako pevne veríte v odolnosť tohto bunkra?“ spýtal sa Hodža hlavného konštruktéra. „Nepochybujem o nej,“ znela odpoveď. Hodža potom nariadil konštruktérovi vliezť do bunkra a nechal ho ostreľovať tankami. Dnes to vraj Albáncov trochu mrzí, ale konštruktér prežil a mohlo sa začať stavať. Keď sa ale pozriete triezvym okom na tunajšie stavby, musíte uznať, že by veľmi neobstáli.
 
 
Tak napríklad „řopíky“, čo je česká prezývka pre malé stavby pre jedného až dvoch chlapov, sú väčšou časťou nad zemou a vojakov vnútri by chránila len asi tridsaťcentimetrová vrstva betónu. Tankovej strele by dlho vzdorovať nemohli. Keď nie kvalita, tak aspoň kvantita. Hodža si zmyslel, že bude stavať bunkre do akýchsi lúčov. V strede je veľký hlavný bunker, okolo neho väčšie a lúčovito sa do všetkých svetových strán rozbiehajú menšie „řopíky“, pričom každý z nich musí byť na dostrel toho druhého. Aby boli chránené i pred parašutistami, sú pri niektorých zasadené pichľavé agáve ako prírodné zátarasy.
 

Farebné i pokadené

 
V hlavnom meste Tirana nájdete bunkre v rôznych farbách. Je to pozostatok z deväťdesiatych rokov, keď „hríby“ - ako miestni bunkrom hovoria – začali ľudia pomaľovávať. Podľa Tomáša Lébra z Mladé fronty DNES prvý porevolučný minister kultúry dokonca oficiálne vyzval umelcov a deti, aby spoločne skrášlili „hríby“ medzi metropolou Tiranou a letiskom. Také zneváženie vojenských objektov sa vtedy nepáčilo stále mocnej armáde a projekt zastavila. Avšak dodnes nájdete na bunkroch rôzne odkazy vrátane portrétikov tunajších popových alebo futbalových idolov.
 
Je to omnoho lepšie, než nájsť vnútri dôsledky ľudskej potreby. Pretože práve na to albánske bunkre sú. Albánci sa v nich snažili chovať sliepky a králiky, ale tým sa tu vraj nepáčilo. Ako sklad zemiakov a obilia sa niektoré „súkromné“ hríby využili, ale čoho nie je nikdy dosť – sú záchody. Hlavne v Albánsku, ktoré inštitúciu verejného WC prakticky nepozná. Veď len hromadný zvoz odpadu v Tirane funguje iba tri roky. A to ešte nie je isté, kde odpad končí. Na cestách tu o spaľovňu ani riadenú skládku nezavadíte. Nuž, more je veľké. Rovnako ako Hodžova túžba po obrane.
 
POZN: Autor je spolupracovník CK Mundo, ktorá organizuje zájazd Albánsko a tiež ďalšie poznávacie zájazdy
 
Komentáre Disqus