Čunder... stopom cez Poľsko do Litvy

Vyrážame, dvaja neskúsení stopári sa vydávajú na svoju dobrodružnú cestu po Slovensku cez Poľsko až do vzdialenej Litvy. Prvá zástavka je Oravská priehrada, kde plánujeme zložiť naše hlavy na jednu noc.

Prvý plán bol, že zdoláme Babiu horu (najsevernejší bod krajiny) a prejdeme do Poľska, no vzdávame to, pretože naše plecia a chrbty by  to nezvládli pod ťarchou 25kilových batohov. Riadime sa heslom žiaden autobus, či vlak, výlučne iba stopom. Po Slovensku to ide ľahko dúfame, že to tak bude aj v Poľsku.  

Poland.. prvá zástavka Kraków

V Poľsku ide stopovanie jedna radosť, šoféri zastavujú ako po masle. Naša prvá zástavka v Poľsku je Krakow,  náš zastavený šofér nás vysádza priamo pred hostelom v centre mesta, kde sa ubytujeme a ideme skúmať zákutia tohto starého vojnou nezničeného mesta.

Šťastie v nešťastí, alebo po všetkom zlom príde niečo dobré...

Z Krakowa ideme smer Waršava, kde nastáva naša prvá kríza, z centra mesta sme šliapali v 35 stupňových horúčavách viac ako 3 hodiny, žiaden ochotný šofér, nič. Po dokopy 5 hodinovom stope a dostávaní  sa z mesta nám konečne zastavuje auto smer Waršava. Sami neveríme, ale deje sa to, vystupuje mladá pani/slečna a spratáva veci. Keď zisťuje, že nie sme Poliaci prehovorí na nás plynulou angličtinou a nám konečne zaplesajú srdiečka, že si pokecáme. Po trojhodinovej ceste v klimatizovanom aute zisťujeme, že pani je právnička a bývala stopárka, na cestu nám nabalila ešte aj dve snickersky a coca-colu. Naozaj po niečom zlom príde to dobré. Do Waršavy sa dostávame v neskorých hodinách. Vyberáme sa na zástavku a rozmýšľame čo ďalej. Po chvíli za nami príde tunajší bezdomovec v riadne podnapitom stave a pýta drobné. Klamať nemusíme, naozaj nič nemáme, chce nám vziať aj našu poslednú vodu no ubránime sa, avšak cítime ako nám dochádzajú aj posledné sily.

A vtedy to príde, ďalší anjel zoslaný z neba. Zastavuje sa pri nás mladý chalan a pýta sa čo je našim cieľom a my mu vysvetľujeme našu situáciu. Zoberie sa preč a povie nech počkáme na mieste, po chvíli sa vracia s dvoma lístkami na autobus a dvoma fľašami minerálky. Vysvetlí nám, kde je kemp na aký autobus máme ráno nasadnúť, aby sme sa vyviezli z mesta a popritom dodá, že by nás vzal k nemu domov, ale nedá sa. Dáva nám svoju vizitku a povie, nech sa ozveme ako sme dopadli. Konečne sa cítim ako znovuzrodená a šťastná za to čo sa všetko deje.

Už sa blížime

Na druhý deň sa konečne dostávame do našej vysnívanej Litvy do ktorej nás zobral Ukrajinec na čiernej dodávke s Lotyškou značkou. Keď mám pravdu povedať nebolo mi všetko jedno, keď sme nasadli do auta a zistili, že je z Ukrajiny. Jeho vyholená hlava plná malých jazvičiek taktiež nenapovedala nič dobré, ale po ponúknutí chipsov a kávy mi odľahne a zo strašidelného Ukrajinca sa zrazu stáva riadny týpek. Do Lotyška ide vybavovať nejaký biznis, ktorý je asi prísne tajný, lebo jeho odpoveďou na našu otázku čo tam ide vlastne robiť je poškriabanie sa za uchom, úškrn a odpoveď VODKA. Zasmejeme sa a ideme ďalej. Vysadí nás pri ceste a my sa rozhodneme prespať v neďalekom lesíku. Ráno po skorom zobudení a pobalení nás prekvapí neznámy pes (pitbull) neďaleko nás, tak raňajky vzdávame a padáme preč.

Litva alebo skoro vo Švédsku

Náš plánovaný ciel v Litve je smer more, dúfame, že to bude so stopom fajn, pretože sme sa dočítali, že stopovanie je v Litve národným športom, ale to sme netušili, že to bude len veľká nevýhoda. Po postavení sa na cestu, kde bolo minimálne ďalších 6 stopárov sa nám zakrútila hlava, všetko to boli domáci, ktorí nepoužívajú MHD, ale stop. Takže po vyprataní všetkých domácich stopárov sa po hodine dostávame konečne na rad aj my. Ruksaky sme museli schovať a na nejaké cedulky sme mohli rovno zabudnúť. Zastavuje nám litovčan, keď začuje, že nie sme domáci, tak sa hneď spýta či sme Poliaci po odpovedi nie, Slováci, trocha povolí ten svoj namosúrený výraz tváre a dovolí nám nastúpiť. Dokonca nás aj cestou pozýva na kávu. Plán je more a on ide vraj tiež k moru, tak sa rukami nohami dohadujeme, že pôjdeme s ním. Pán ovládal angličtinu na minimálnej úrovni, tak isto ako mi ruštinu, tak to bolo s konverzáciou ťažšie. Po 2 hodinovej ceste sa odrazu dostávame do nejakej zapadnutej časti mesta, kde nie je nič. V duchu sa modlím nech je to len nejaká časť, cez ktorú prechádzame, ale mýlim sa, ocitáme sa v prístave a z Pána vylezie, že poďme si kúpiť lístky. Vyvalíme naňho oči a pýtame sa aké lístky, zisťujeme, že jeho cieľ nebolo more v Litve, ale vo Švédsku a my sa zrazu nachádzame v prístave mimo mesta, kde prejde jedno auto za jednu hodinu.

Morééé...

Po strasti hodnej ceste z prístavu sa ocitáme medzi civilizáciou a konečne sa odoberáme správnou cestou k moru na pláže. Vysnívaný ciel Litva, Palanga. A naše srdiečka sa napĺňa obrovskou radosťou a šťastím.

Vraciame sa...

Po trojdňovom vyvaľovaní na pláži a čľaptaní sa vo vode je čas opäť vyraziť na cestu späť. Tento krát sa chceme vyvarovať víkendu, tak nasadzujeme rýchlejšie tempo. Z Litvy sa dostať je o trocha viac obťažnejšie ako sme dúfali, ale nevadí. Nádej nestrácame a po hodine nám vždy nejaké to auto zastaví. Ako z nenazdajky nám zastavuje prvý kamionista a my sa nestačíme čudovať. Keďže sme dvaja, jeden musí ísť na čierno a ja to chvalabohu nie som, alebo nedajbože to stále ešte neviem, priateľa uloží dozadu do svojej postieľky, dobre pozakrýva a povie „múžeš aj pobuvkať“. Asi v polovice cesty sa z ničoho nič zastavíme, náš milý šofér vybehne z auta a my len čakáme v nenazdaní čo sa preboha stalo, keď sa vráti a skúša naštartovať kamión, tak sú všetky pokusy neúspešné a on len zašušle, „a do pííci, neni nafta.“ S hrôzou sa na seba pozrieme, mne povie aby som vystúpila a priateľovi nech zostane vo vnútri,  a keď mu povie, nech naštartuje. Pod nosom si len zašušle, že musí prevrátiť kabínu a my absolútne netušíme čo to znamená.

Zistili sme, zážitok veru parádny, keď treba štartovať kamión v prevrátenej kabíne, náš šofér je veľký týpeček, v duchu si len pomyslím, ten stop je iná bomba. Po rozlúčení sa s našim úžasným kamionistom, ktorý nás doviezol do Poľska (cez hranice, na ceste kopec policajtov a jeden z nás načierno, hovorím, že zážitky na celý život) sa ukladáme spať niekde popri ceste s dobrým pocitom, že už to hádam pôjde jedna radosť.

A mali sme veru pravdu. Na druhý deň sme spravili cca 600km stopom, stretli najmilších šoférov, jeden bol dokonca taký šťastný, že nás vezie, že nám celú cestu rozprával zážitky zo Slovenska (šofér je Poliak) ako je tam krásne, čo tam máme najkrajšie a dokonca poradil aj jeden veľmi dobrý drink. My sme mu poradili, kde má prísť na Slovensko, a ani by sme sa nečudovali, keby nám o pár týždňov zazvoní pri dverách  

SLOVENSKO a opäť doma

Posledný deň sa taktiež niesol v dobrom duchu v Ružomberku nám zastavuje po 15 minútach Trenčan, ktorý nás zaváža až pred náš dom. A týmto sa naše dobrodružstvo končí.

Sumár Sumárov....

WE LOVE HITCHHIKING. Dva týždne plné zábavy, spoznávaní nových miest, nových ľudí a hlavne neskutočne veľa zážitkov. Ak sa aj vy ostatní, ktorí ste to doposiaľ neskúsili stopovanie a chystáte sa, tak naša skromná rada, nabaľte si veľa pozitívnej energie, pevné nervy a hlavne majte pri sebe toho správneho človeka.

Lebo my sme okúsili a už sa toho nemienime vzdať. A aby sme nezabudli, najväčšia vďaka patrí všetkým ľudom, ktorí nám zastavili, potešili nás a pomohli nám. Bolo Vás presne 35 stopnutých áut.