Ľvov - najkrajšie mesto Ukrajiny

Jozef Terem - 22.4.2013

Približne osemstotisícový Ľvov je najväčším mestom západnej Ukrajiny. Pritom až do roku 1939 patril do Poľska a po Varšave a Krakove bol tretím najväčším poľským mestom.

O tom, že Ukrajina je zaujímavá krajina, či už z hľadiska prírodného, historického ale aj architektonického som sa presvedčil osobne už dávno. Rôzne šumy a informácie o nebezpečenstve, krádežiach, mafii a to najmä od ľudí, ktorí tam osobne neboli som nikdy nebral vážne. Práve naopak. Na ukrajinskom vidieku a menších mestách panuje ešte neskazená pohostinnosť, ľudia sú spontánni, priami a ešte neskazení... ako to povedať, kapitalizmom. Čo však čakať od veľkého mesta ako je Ľvov, kde žije vyše 800 000 obyvateľov, to som si istý nebol...

Dukliansky priesmyk

Vybrali sme sa sem na futbalové majstrovstvá Európy v Poľsku a Ukrajine /rok 2012/, pričom Ľvov bol jedným zo štyroch ukrajinských hostiteľských miest. Keďže z Bratislavy je to sem približne 750 kilometrov, čo je asi rovnako ako do chorvátskych letovísk, voľba padla práve na Ľvov. Navyše, o architektúre  a histórii tohto mesta sa možno dočítať len samé chvály. Tentoraz sme sa vydali na Ukrajinu cez Poľsko a do Poľska cez hraničný prechod Vyšný Komárnik - Barwinek na východe Slovenska. Podľa mapy ide o najkratšiu trasu a navyše, v katastri obce Vyšný Komárnik je Dukliansky priesmyk. Väčšina z nás ešte v tejto časti Slovenska nebola, tak sme chceli využiť príležitosť a aspoň v rýchlosti sa rozhliadnuť po mieste, kde sa odohrali najtvrdšie boje počas 2. svetovej vojny na našom území. V čase od 8. septembra do 27. októbra 1944 sa tu odohrali tvrdé oslobodzovacie akcie, pri ktorých zahynulo približne 85 000 sovietskych a 6500 československých vojakov.

V katastri obce Vyšný Komárnik je tak dnes Areál duklianskeho bojiska s pamätníkom padlým vojakom 1. čs. armádneho zboru. Pri pamätníku je vojenský cintorín, na ktorom je pochovaných 565 príslušníkov zboru. Len pripomeniem, že Vyšný Komárnik bola prvá obec na území ČSR, ktorú 6. októbra  1944 oslobodili jednotky 1. Čs. Armádneho zboru. Už samotnú cestu na hraničný prechod lemujú  na podstavcoch ako pamätníky lietadlá, tanky, delá, čo musí byť pre nadšencov vojenskej histórie nezabudnuteľným zážitkom. To však len na spestrenie cesty, vráťme sa spať k našej téme...

Nová cesta a nafta za euro

Asi sto kilometrov cesty cez Poľsko viedlo peknou mierne hornatou krajinou, no trmácanie v aute nás už nebavilo, keď sa konečne objavil hraničný prechod Medyka. Psychicky som sa naladil na niekoľko hodinové čakanie a tvrdú kontrolu. Na akú je zvyknutý zrejme každý, kto už navštívil Ukrajinu napríklad cez hraničný prechod vo Vyšnom Nemeckom. Aké však bolo prekvapenie, keď už o približne pätnásť minút sme boli na opačnej strane hranice. Za všetkým hľadaj futbal, alebo snáď aj väčšie pochopenie medzi Poliakmi a Ukrajincami. Hneď pred hranicou sme dostali od colníkov v žltých vestách do auta tabuľku so zeleným nápisom EURO 2012, bleskovo nám zobrali pasy, prekontrolovali ich colníci jednej aj druhej krajiny a už sme neveriacky vyrazili po novej ukrajinskej asfaltke. Takto rýchlo to nebolo v minulosti ani na slovensko-maďarskej, či rakúskej hranici.

Navyše, až do približne 100 kilometrov vzdialeného Ľvova skutočne viedla úplne nová asfaltová cesta. Ukrajinci sa posnažili. V podobe futbalového šampionátu dostali obrovskú šancu zviditeľniť sa pred svetom a podľa všetkého túto príležitosť chytili mocne za pačesy. Navyše, už po niekoľko sto metroch sme zastavili na značkovej benzínovej pumpe a natankovali plnú nádrž nafty. Bežnou súčasťou, či lepšie povedané výbavou každej pumpy pri hranici sú drevené brvná pod koleso. Aby sa auto nahlo do strany a nádrž bola skutočne úplne plná. Prečo? Odpoveď je jasná, liter za necelé jedno euro. Lepší vstup do Ukrajiny si ani nemožno predstaviť...
V centre Ľvova nás už čakal na svojej zelenej Lade Oleg. Presnejšie, predstavil sa ako Olech. Tento vitálny šesťdesiatnik je rodinný známy nášho spolucestujúceho Vlada, ktoré korene siahajú na východ Slovenska do rusínskej národnosti. Olech bol stará škola, všetko zariadil. Nocľah na lekárskej ubytovni priamo v centre mesta, kde nás už čakali na stole zásoby chleba, syru, saláma, kefír... No a samozrejme niekoľko fliaš Ľvovskej vodky. Nasledujúcich niekoľko dní už prebiehalo v duchu typickej odborárskej atmosféry,  o akej som počúval z rozprávania starších, čo ešte počas minulého režimu chodievali na družobné pobyty do krajín Sovietskeho zväzu...

Najvýchodnejšie mesto západnej kultúry

Približne osemstotisícový Ľvov je najväčším mestom západnej Ukrajiny. Pritom až do roku 1939 patril do Poľska a po Varšave a Krakove bol tretím najväčším poľským mestom. No po odsune židovskej a poľskej komunity v roku 1945 už žije v Ľvove v porovnaní s minulosťou len malé percento Poliakov a drvivú väčšinu tvoria Ukrajinci. Poliaci tu však majú dodnes vlastné školy a rôzne inštitúcie. Napriek tomu, že pre nás je Ľvov z turistického hľadiska absolútne neznámym pojmom, pre Poliakov z celého sveta ide o niečo ako pútnické miesto. Potomkovia niekdajších obyvateľov mesta sem chodia s nostalgiou navštevovať rodisko svojich predkov, kde žili, tvorili a vyvíjali sa celé generácie časti poľského národa. Vďaka historickému prepojeniu so západnou kresťanskou kultúrou je Ľvov dodnes považovaný za posledné mesto západnej kultúry vo východnej Európe. Ak by som okolo nevidel nápisy v azbuke a na cestách aj volgy, moskviče a lady, skôr by to vo mne vyvolalo dojem pekného a zachovalého stredoeurópskeho mesta. Hoci práve na cestách popri dobre známych žigulákoch vidno aj množstvo luxusných áut patriacich tzv. “Novým Ukrajincom“.

Sláva Ukrajine

Medzi rečou sme sa Olecha spýtali, či tu existuje napätie medzi Poliakmi a Ukrajincami, čo však on rozhodne poprel. Medzi týmito dvoma národmi vraj vo Ľvove nepanuje žiadna nevraživosť. Celkovo musím povedať, že hoci je mesto približne dvakrát tak ľudnaté ako Bratislava, mal som tu pocit bezpečia. A to sme sa po centre prechádzali aj v noci. Nadobudol som dojem, že ľudia tu k cudzincom prechovávajú sympatie, domáci sa chovali priateľsky, taxikári sa ani len nepokúšali zneužiť našu neznalosť pomerov a vždy povedali stabilnú cenu za cestu. Hádam jediný krát som zostal zaskočený, keď sme v neskorých hodinách vošli do jednej z mnohých miestnych pivárni nazývanej Kryyivka, priamo v centre mesta. Vyhadzovač pri dverách nás zastavil zo slovami: Heslo! Trochu mi to pripomenulo nejakú ruskú rozprávku, no v prvom momente nasledovalo prekvapenie a niečo v štýle, že sme turisti. Nato nás dostal do obrazu, razantným rozkazom, povedzte: Sláva Ukrajine!. Nato sme všetci ako jeden zvolali: Sláva Ukrajine. S figliarskym úsmevom nám zaželal pekný večer a pustil na pivo. Po stenách tu viseli staré fotky banderovcov, ukrajinských nacionalistov, členov Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorí počas a po 2. svetovej vojne bojovali za vytvorenie samostatnej Ukrajiny. Banderovci, nazývajú sa podľa politika Stepana Banderu sú na Ukrajine väčšinou veľmi populárni, nazývajú sa po nich ulice, stavajú sochy. Kým napríklad u nás alebo najmä v susednom Poľsku, ktorému banderovci uškodili najviac sú spájaní s fašizmom. Krčma však bola príjemná, ľudia milí, históriu nikto neriešil a ukrajinské pivo chutilo dobre. Asi za dve hodiny sme vychádzali von, no dovnútra sa dobíjali ďalší hostia, na prvý pohľad domáci. Všetci už z diaľky volali: Sláva Ukrajine...

Mesto na zozname UNESCO

Ráno nás Olech zaviedol do komunisticky vyzerajúcej jedálne, kde nám dali privátnu miestnosť. O chvíľu bol na stole horúci boršč, čerstvé maslo, saláma, chlieb... Všetko chutilo výborne. Olech pochopiteľne vytiahol z koženej pracovnej tašky aj dve fľaše vodky. Po tak peknom začiatku dňa sme vyrazili na prehliadku mesta. A veru, bolo sa načo pozerať. Ak sa sem vyberite osobne, pýtajte sa na Rynok alebo inak aj Trhové námestie, ktoré tvorí absolútne historické centrum. Nechcem však v tomto článku rozoberať otváracie hodiny múzeí a čo v nich môžete vidieť. To sa dozviete v každom sprievodcovi. Rozprávajme sa radšej o atmosfére a osobných dojmoch. Ľvov má napriek socialistickej minulosti v porovnaní s našimi mestami obrovské historické centrum. Nachádza sa tu okolo 2 000 historických, architektonických a kultúrnych pamätihodností. V roku 1998 bolo dokonca historické centrum Ľvova zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ako to už býva, najkrajšie sú výhľady z výšky. Vždy energický Olech nás zaviedol najprv na Vysoký Zámok. Kopec, či lepšie pahorok nad mestom. Odporúčam. Je to príjemná, asi tridsať minútová prechádzka. Na tomto mieste dal niekedy v 14. storočí vybudovať kráľ Kazimír hrad, s ktorého sa žiaľ dodnes už nič nezachovalo. Dnes je tu kruhová vyhliadka a vo vetre vlaje ukrajinská vlajka. Ľudí to bolo požehnane, či turistov aj domácich. Panovala čulá fotoatmosfére, pričom treba poznamenať, že ukrajinské ženy akoby mali modeling v krvi. Pred svojimi priateľmi strúhali pózy, za ktoré by sa nehanbila žiadna profesionálna top modelka. Je tu celkom bežne vidno, že muži fotia svoje partnerky v parkoch alebo na uliciach obrovskými objektívmi. Možno aj kvôli tejto silnej konkurencii má výhľad na mesto trochu sklamal. Cez konáre prerastajúcich stromov už nebolo dobre vidno staré ulice. Naopak, výhľad na betónové sídliská, ten bol  nerušení. Neskôr sme však vyšliapali do vysokej veže Radnice priamo v historickom centre mesta a výhľad bol skvelým  zážitkom. Tiež určite odporúčam, celé staré centrum mesta je ako na dlani a z radnice sú perfektné fotky. Stále som však podvedome premýšľal, čo mi na panoráme mesta tak chýba. Rieka. Cez mesto nepreteká žiadna rieka.

Rozbitá olejová vaňa

Napriek historickej kráse starých uličiek sa tu ľuďom zrejme nežije ľahko. Hoci treba povedať, že na uliciach vyzerali všetci pokojne a spokojne. Nebolo cítiť stres, či krivé pohľady drobných podvodníkov, tak dobre známe z iných miest celého sveta. Napriek tomu nám Olech vysvetlil, že Ľvov je v súčasnosti bez priemyslu a všetky veľké podniky v meste sú zavreté. Panuje tu vysoká nezamestnanosť a na rozdiel od rozvíjajúcich sa východných oblastí krajiny najmä v okolí mesta Charkov, či Doneck s veľkým bohatstvom nerastných surovín, v okolí Ľvova nie sú vyhliadky veľmi ružové. Celkovú atmosféru mesta akoby vystihovala nasledujúca príhoda. Večer sme zobrali taxi na ubytovňu. Cesty v meste sú väčšinou ešte z kamenných kociek, tzv. mačacích hláv a vo veľmi zlom stave. To však šoférom nevadí, rútili sa ulicami v dnešnej dobe už u nás nevídanou rýchlosťou. Tak aj náš taxikár. Cesta bola hrboľatá, s množstvom jám, on pokojne fajčil cigaretu a udržiaval rýchlosť na stovke. Už z diaľky bolo vidno vyčnievajúci poklop kanála, asi dvadsať centimetrov nad cestou. Šofér však nohu z plynu dolu nedal, ani sa mu nevyhol. Nastalo tak to, čo čakal každý okrem neho. Silná rana, nadhodilo nás do výšky, auto preletelo ešte zopár metrov a zostalo stáť. Taxikár sa zatváril mierne prekvapene, no cigaretu žmolil ďalej. Na ceste bol obrovský fľak niekoľkých litrov oleja a kúsky úplne rozmlátenej olejovej vane. „Čo teraz?“, znela naša otázka. „No čo. Vy choďte pešo a ja počkám na pomoc. Zajtra to pozváram a ak budete potrebovať zase odviezť, volajte“, znela úplne pokojná odpoveď, pričom podával  jednoduchú vizitku. Premkol ma silný pocit, že Ukrajinci v porovnaní s nami žijú vyrovnanejšie a zmierenejší so svojim osudom...

Komentáre Disqus