Belehrad? Jednoducho, Balkán... |
|
Autor: Elena „Mišo“ Kusalová
|
 Hlavné mesto Srbska Belehrad alebo Beograd bolo pre nás iba prestupným miestom na ceste do Čiernej Hory...
 Srbský autobusový prepravca nás sem doviezol o 4 hodiny skôr ako mal. Od 3 hodiny rána sme sa potĺkali v okolí autobusovej a železničnej stanice. V žiadnom pohostinstve sa nám nepodarilo presvedčiť obsluhujúci personál, aby ako platidlo prijal euro. Mjeňalnice, teda zmenárne otvárali až o 7.00. Posadili sme sa na chodník a pozorovali sme prebúdzajúci sa ruch mesta. Chvíľami sa okolo nás motali bezdomovci. Somrali peniaze a cigarety, prví ľudia kráčali do práce, doprava začala hustnúť... Rozhodli sme sa uvariť si na chodníku kávičku. V momente bola pri nás polícia. My sme ich veľmi nezaujali, ale nepáčil sa im náš varič. Chvíľu sme sa obávali, že nám ho zoberú v presvedčení, že ide o nebezpečnú bombu. Zdĺhavé vysvetľovanie a ponúknutá káva mužom zákona ukázali, že varič je mierumilovná a užitočná pomôcka.
 Konečne sa rozvidnelo a kompetentní otvorili Glavnu stanicu. V murovaných kvetináčoch tu nerastú žiadne kvety, ale túlavé psy. Spokojne spinkajú v týchto obitých nádobách. Do neistoty nás uviedol hneď prvý zamestnanec srbských železníc, s ktorým sme mali tú česť. Bol to mladý muž, sediaci v kancelárii s nápisom Informacije. Spýtali sme sa ho, či rýchlik z Beogradu do čiernohorského Baru stojí v stanici Mojkovac, Odpovedal, že on nevie ani kadiaľ ide koľajnica, lebo tam nikdy nebol. Nuž, užitočná informácia. Ešte lepšiu hlášku sme si vypočuli pri pokuse kúpiť si lístok. Vyšla z úst počernej pani pokladníčky. S typickým balkánskym kľudom vyhlásila: „Nie je možné platiť eurom, nie je možné platiť kartou, ba ani voda nám tu netečie!“ Neklamala, voda naozaj netiekla.
Ten vlak predsa len ide do Mojkovaca. Od čiernohorskej hranice začína naozaj zaujímavý úsek trate. Vlak prechádza množstvom tunelov, popod hrebeň horstiev a ponad kaňony. Je celý zafajčený, plný odpadkov a zvyčajne mešká 3-6 hodín. Voz dolazi kada vidime. Uvidime, kedy vlak príde. Jednoducho, Balkán. Ľudia tu majú veľa vecí „na saláme“. Nerozumejú nám, členom namyslenej EU. Nevedia pochopiť, načo potrebujeme toľko informácií a prečo sa stále niekam ponáhľame.
Najnovšie príspevky v diskusii1. jozef 25.02 2012 22:34tak! Sumami v eurách vcelku bežne narábajú vo svojich prejavoch ešte aj srbskí politici — čo už dodať? ... Viac2. Mishko 15.12 2011 13:30si nepozrela datum. Alebo si mysli, ze veci zostavaju nemenne. Omyl! Zostarla slecna, zmenila sa stanica a tak ... Viac3. cccp 02.09 2010 22:26m strávila noc na belehradskej glavnej stanici, bola celý čas otvorená, ba aj voda tiekla, ani raz od nás nikto nič nepýtal a jediný bezdomovec ktorého som tej noci videla spokojne spal na lavičke jednej kaviarne. No a vlak do baru, nebol zafajčený ani plný odpadkov ale meškal 7 hodín, stál nielen v Mojkovaci ale asi všade...a myslím, že pokiaľ SR neuzná Kosovo za samostatný štát, tak nás ... ... Viac4. pitash 05.05 2010 22:26bavia o peniazoch tak jedine v eurach...toto auto stoji tolko a tolko eur atd... ... Viac5. Palo 27.03 2010 13:04 Slovaci z namyslenej EU..
Mam vazne pochybnosti. Ovela skor svojim nturelom patrime na Balkan, alebo smer vychod ako EU. Cast Slovakov to stve, stotoznuju sa s Europou na zapad od Slovenska, ale vacsina obyvatelov Slovenska by sa ovela viac citila doma v Belehrade, v hociktorej dedine v Srbsku ako v Nemecku, Francuzsku, Spanielsku...
Obyvatelia krajiny, ktora si vybrala do Eurosongu pesn... ... Viac |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
