Juhoafrická republika

Za prírodou, dobrodružstvom a turistikou sme vyrazili do pohoria Drakensberg. Je známe svojou krásou po celom svete. Keď som pár rokov dozadu videl po prvý krát film Krvavý diamant...


Musím priznať, že do Juhoafrickej republiky som sa nikdy nejako zvlášť nehrnul. Nedá sa povedať, žeby ma odrádzala zvesť o vysokej kriminalite lebo tá je na „patričnej úrovni“ napríklad aj v krajinách Južnej Ameriky...

No akosi ma nelákalo vidieť apartheidom poznačenú spoločnosť, dávať pozor na každom kroku a ani som tu nemal žiaden vytúžený prírodný cieľ. Všetko sa postupne zmenilo, keď som stretával čoraz viac ľudí, ktorí si túto krajinu z hľadiska atraktívnosti nevedeli vynachváliť... Pohorie Drakensberg s nádherne zelenými trávnatými kopcami, úchvatné panorámy hlbokého Blyde river canyon, scenéria ktorého pripomína na fotkách grafickú koláž. Ale aj mestá Pretória, Johannesburg, či Durban so svojou neopakovateľnou atmosférou...

„Safari“ po Johannesburgu

Na letisku v Johannesburgu nás privítala tropická horúčava, vlhkosť a zástupy černochov. Keďže som ešte v krajine čiernej Afriky nikdy nebol, chvíľu som si potreboval zvyknúť na miestny kolorit. Prvé hodiny nás ale zaujímala najmä bezpečnosť. Tá sa po nedávnych Majstrovstvách sveta vo futbale určite zlepšila, no predsa... O situácii v krajine, či konkrétne v Johannesburgu sa už toho popísali vo svetových médiách romány. Prívlastok mesta s najväčším počtom vrážd na svete neznel práve povzbudzujúco. K miestnemu „folklóru“ patria napríklad prepady áut na svetelných križovatkách. Scenár je približne vždy rovnáky: K okienku priskočí chlap s pištoľou, rozbije ho, posádku okradne a v tom lepšom prípade nezastrelí. Domáci nám úplne prirodzene odporúčali na svetelných križovatkách v nočných hodinách nezastavovať a v prípade pochybností šliapnuť na plyn aj cez deň. Toleruje to vraj aj polícia. V Johannesburgu sa stane každý deň niekoľko vrážd, o lúpežných prepadnutiach je presná štatistika nemožná. Vysoká kriminalita je vlastne v každom veľkom meste, pričom prakticky nezvládnuteľná situácia je na okrajových štvrtiach obývaných najchudobnejšími vrstvami.

Výnimkou je snáď iba centrum Kapského mesta a približne miliónové hlavné mesto Pretória, vzdialené zhruba 50 kilometrov severne od Johannesburgu. Pri prechádzke po veľmi pekných centrálnych uliciach a námestiach Pretórie, kde je aj množstvo vysokých škôl a internátov sme sa cítili pomerne bezpečne a aj samotná architektúra pripomínala mesta v Európe. Tu len pripomeňme, že hoci Pretória je hlavným mestom, sídlom parlamentu je Kapské mesto a Najvyšší súd je vo Bloemfontein. Niektorí podnikavci sa však rozhodli zarobiť aj na strachu a organizujú pre turistov „safari“ do nebezpečných štvrti. V obrnených vozidlách s ozbrojenou ochrankou a v nočných hodinách... Tento druh turizmu majú napríklad v Johannesburgu v ponuke aj niektoré cestovné kancelárie.

Bitka na Blood River

Možno je na mieste spomenúť pár slovami históriu krajiny. Prvými európskymi usadlíkmi v Južnej Afrike boli holandskí vysťahovalci, nazývaný Búri. Ich kolónia bola založená v Kapsku počas roka 1652 pod vedením Jana van Riebeck.  No potom, ako dnešný Mys Dobrej nádeje dobyli v roku 1806 Briti,  Búri hromadne opúšťali svoje pôvodné usadlosti a sťahovali sa viac na sever do vnútrozemia. Tu prichádzali do ozbrojených konfliktov s domorodými kmeňmi, najmä Zuluov. Históriu krajiny poznačilo legendárne víťazstvo, ktoré vošlo do dejín ako bitka na Blood River. 16.decembra 1838 sa tu pri rieke Ncome zrazilo v priamom strete približne 500 holandských Voortrekkerov – kolonistov a 25 až 30 000 Zuluov. Voortrekkeri sa opevnili za husitskú kruhovú hradbu a postupne odrážali útoky domorodcov, ktorých prišlo o život niekoľko tisíc. Voda rieky Ncome bola sfarbená do červena a tak sa stala táto bitka známa ako masaker na Blood river.

Kmeň Zuluov bol definitívne oslabený. Ako milovníci histórie sme si toto miesto nemohli nechať ujsť, a merali sem cestu krížom cez celú provinciu KwaZulu-Natal na severe krajiny. Dnes je totiž priamo na mieste bitky národný monument - Voortrekker Monument, pozostávajúci zo železných vozov postavených do kruhovej hradby. Presne ako tomu bolo v roku 1838. Samozrejme, ide o monument Búrov a pre Búrov, oslavujúci víťazstvo kolonistov. Doraziť sa nám podarilo až večer, vstupná brána bola zatvorená. Našťastie nám napadlo zavolať na uvedené telefónne číslo. Otvoriť prišiel mladý muž okolo dvadsať rokov. Ako neskôr vysvitlo, syn miestneho správcu.

A tak sme mali fascinujúcu súkromnú prehliadku pri západe slnka. „Dnes je vítaný každý, koho zaujíma pravdivá história tejto krajiny. No za posledné roky nám návštevnosť riadne klesla“, posťažoval si správca. Len niekoľko kilometrov obďaleč totiž po zrušení apartheidu postavili pamätník aj pre pôvodných obyvateľov, tzv. The Ncome monument and museum. No a tam sa na celú históriu kolonizácie Južnej Afriky a aj samotnú bitku na Blood river pozerajú z úplne iného uhla pohľadu... Oficiálne bol totiž apartheid ako politické zriadenie odstránení definitívne až vo roku 1994 po nástupe Nelsona Mandelu na post prezidenta. No predsudky, nevraživosť, navyknuté postoje, nedôvera a rozdiely na oboch stranách sa týmto administratívnym krokom nepodarilo odstrániť.

Život za vysokým plotom...

Johannesburg je obrovský, hypermoderný a rozťahaný do pre nás ťažko predstaviteľnej rozlohy. Má plochu 1644 km² a žije tu vyše 3,2 milióna obyvateľov. Počet obyvateľov metropolitnej oblasti tzv. Veľkého Johhanesburgu však dosahuje takmer 8 miliónov. Nazývajú ho aj skrátene Joburg, pričom mesto je metropolou provincie Gauteng, ktorá je najbohatšou v Južnej Afrike. Vzhľadom na svoju polohu na náhornej plošine bohatej na nerastné suroviny je Joburg centrom obchodu so zlatom a diamantmi. Ložiská týchto nerastných surovín tu boli objavené postupne v rokoch 1867 a 1886. To riadne vyostrilo beztak napätú situáciu medzi Britmi, Búrmi a domorodcami.

Búri sa stavali na odpor čoraz agresívnejšej britskej kolonizácií, čo vyústilo až do tzv. anglo-búrskych vojen.  Tie zmietali krajinu v rokoch 1880-81 a 1899-1902 a skončili porážkou Búrov. No krajina s oficiálnym názvom Juhoafrická únia získala nezávislosť od Veľkej Británie už v roku 1910. Nakoniec sme sa dostali do štvrti Melwille. Je vychýrená svojim pestrým nočným životom a pomerne bezpečná. To ma ani vo sne nenapadlo, že sa budem premávať po Joburgu pešo a popíjať tu pivečko. Ak sa ešte bavíme o bezpečnosti v krajine, tak v mestách žije drvivá väčšina bielych obyvateľov na predmestiach. Tie sú prakticky úplne sebestačné. Majú vlastné obchodné centrá, služby, zábavné podniky a obyvatelia, keď nechcú ani nemusia opustiť územie štvrte. Aj to dôsledok apartheidu a vysokej kriminality. Richard, prevádzkar rodinného hotela, kde sme sklonili hlavu bol prijemný a zhovorčivý černoch. Ako ostatne väčšina ľudí, s ktorým sme prišli do kontaktu. Všetci boli ochotní poradiť, no každý si držal istý odstup. Richard svoj život a zároveň aj život drvivej väčšiny obyvateľov krajiny zhrnul do jednej vety: „ Chodím do kina, do neďalekého kabaretu, sem tam na ulicu a na pivo“. Ľudia si tu tak často žijú z nášho pohľadu veľmi uzavretým životom vo svojich záhradách za vysokým plotom. Vzájomne sa navštevujú, oslavy a rôzne party sa najčastejšie odohrávajú na súkromí.

„Durban is black“

jar2011_3Ako nás upozorňovali hneď po príchode na letisko, v meste Durban patrí centrum mesta po páde apartheidu čiernym obyvateľom a vo večerných hodinách si tu treba dávať riadny pozor. Informácie o rozložení obyvateľstva sa nám potvrdili obrazne ale aj reálne. V celom centre mesta sme videli len veľmi málo belochov, zato je tu ale veľmi početná komunita Indov, ktorej patria najmä obchody a reštaurácie.

Napriek výstrahám sme sa pohybovali cez deň centrom mesta pešo, využili aj dopravu miestnych mikrobusov a nemôžem povedať, žeby sme sa cítili v ohrození. Ulice sú rušné, plné obchodov, takmer na nerozoznanie od obrovských miest v USA. Je však pravda, že pri ceste autom v nočných hodinách krížom cez centrum, ruch na uliciach absolútne ustal a na rohoch bolo vidno iba tmavé tiene... Presne podľa rady turistických sprievodcov ale aj miestnych ľudí, ubytovaní sme tak zostali v okrajovej štvrti, ktorej obyvateľov tvorili najmä potomkovia Búrov a Angličanov... V štvrti, ktorá má vlastné obchody, reštaurácie, služby aj možnosti na zábavu. V sprievodcoch sa píše, že pláže v Durbane rozťahané popri bulvári Golden Mile sú hlavných lákadlom mesta. Tak sme sem samozrejme vyrazili aj my. Treba uznať, že pláž je piesočná, široká a má niekoľko kilometrov. Na druhej strane treba podotknúť, že na tejto kilometre dlhej pláži bolo povolené kúpanie asi na sto - dvesto metroch, kde sa tiesnilo asi dvesto černochov a my dvaja. Keď sme sa nato neskôr pýtali, domáci len s úškľabkom skonštatovali, že také je nariadenie nového vedenia mesta. A akoby tým chceli naznačiť, že to nové vedenie nemá žiadne skúsenosti...

Dračie hory alebo Bariéra oštepov

Za prírodou, dobrodružstvom a turistikou sme vyrazili do pohoria Drakensberg. Je známe svojou krásou po celom svete. Keď som pár rokov dozadu videl po prvý krát film Krvavý diamant, povedal som si, tak sem by som sa rád pozrel... Práve prírodné pasáže filmu boli nakrúcané v Drakensbergu. Realita je ešte krajšia ako film. Úžasná zeleň trávnatých kopcov, panoramatické výhľady a strmé rokliny...Z Durbanu je to sem niekoľko hodín cesty smerom do vnútrozemia. V mestečku Vinberg sme nakúpli potraviny, dali večeru v miestnej krčme plnej chlapov s neodmysliteľným pohárom whiskey a vyrazili smerom na hôr. Dragenberg, čiže Dračie vrych sú najvyšším pohorím Južnej Afriky, pričom vrchol Thabana Ntlenyana, čo znamená v zuluštine niečo ako Bariéra oštepov, dosahuje výšku 3 482 m. Mne osobne však Dračie hory skôr pripomínali stolové hory z Venezuely.

Mohutná sopečná činnosť tu spôsobila obrovské zosuvy pôdy, pričom vznikali náhorné plošiny, ktoré dnes ohromujú svojou majestátnosťou a neprístupnosťou. Uprostred toho obrovského priestoru, pod kolmými stenami som v podvedomí cítil vlastnú krehkosť a nespútanú silu prírody. Počas niekoľkých dní v lone krásnej prírody sme tu zažili kopec nezabudnuteľných zážitkov. A tie sa môžu stať dôvodom, prečo sa sem vrátiť...
O prírodných dobrodružstvách a skúsenostiach sa s vami podelíme v ďalšom článku.

- za materiálnu podporu ďakujeme firme Northland

Čítajte ďalej

Pirát Misson
Francúzsky korzár Misson uskutočnil koncom 17. storočia jeden z najoriginálnejších pokusov o nastolenie socializmu. V roku 1695 založil na Madagaskare obec slobodných ľudí, ktorú nazval Libertália....
 
Niekedy sa stáva, že nemáme náladu na dobré mäsko, a tak mi napadlo, že sa inšpirujem u Libanoncov, ktorí v našom meste často robia kebab. Pripravím si tak ľahký vegetariánsky obed, ktorý ma...
 
Od začiatku sme nič nestíhali... Keď človek naberie 8 hodinové meškanie už sa to s ním ťahá a presne to sa nám stalo... Do Kišiňova sme namiesto ráno okolo 9 hodiny cca dorazili až o 16stej...
 
Absolútnu väčšinu deväťmiliónového obyvateľstva Bolívie tvoria indiánske kmene Kečuov a Aymarov. Vzhľadom na životné podmienky poznačené zo západu vysokými horami a z východu nepreniknuteľnou...
 
Arequipa
Dlouhé roky žije Yarda Gruss v peruánském městě Arequipa. Díky němu přinášíme o tomto městečku aktuální, ověřené, osvědčené a hlavně praktické informace o ubytování, dopravě, orientaci. Příjezd a...
 

GPS poloha

Diskusia