Podnestersko - neexistujúci štát

Za riekou Dnester leží neznáma krajina. Čo sa vlastne stalo, alebo stále deje na dlhom úzkom ostrove medzi Moldavskom a Ukrajinou? Dnes sa už v Podnestersku nebojuje, ale na hraniciach, ktoré oficiálne nie sú na mape sveta stoja ruské mierové jednotky.

Prečo sú hranice tohto územia obohnané ostnatým drôtom a strážené armádou? Podobne ako v iných krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, zostala aj na území Moldavska veľká ruská menšina. Kým Moldavsko videlo svoju budúcnosť v Európe, časť krajiny za riekou Dnester sa orientovala na Rusko.

Podnestersko, ktoré sa na základe etnických, historických a politických daností výrazne líši od ostatnej časti Moldavska, vyhlásilo v roku 1990 nezávislosť. Vláda v Kišiňove však novú Podnesterskú Moldavskú republiku neuznala. Krajiny s rozdielnym písmom, jazykom, i kultúrou nedokázali nájsť kompromis a tak v roku 1992 konflikt prerástol do krátkej, ale krvavej občianskej vojny, v ktorej prišlo o život viac ako 1000 ľudí. Výsledkom bol vznik sepáratnej PMR, ktorú dodnes neuznal žiaden štát sveta.

Lenin, agent a Dom Sovietov 

Pomaly stúpame k Thigine, hraničnému mestu oddeľujúce Moldavsko a Podnestersko. Na orientačnej tabuli čítame raz Thigina, inokedy Bendery. Nesmieme sa dať pomýliť, sú to dva názvy pre jedno a to isté mesto. Podnesterci si ho premenovali po svojom. V diaľke vidieť závoru. Teraz treba len zachovať pokoj a dobre počúvať čo nám vravia. Pri rampe stoja dvaja vojaci. Vojaci majú uniformy s ruskou vlajkou a po rusky sa nám prihovárajú. Posielajú nás do kontrolného okienka, kde pravdepodobne prebehne najdôležitejší bod vstupnej procedúry. Kupujeme si talón, ktorý je akousi vstupenkou do krajiny. Oprávňuje nás zdržať sa tu 24 hodín. Ak by sme to prekročili, nepustili by nás z krajiny. Všetko ide až podozrivo hladko.

Vchádzame do centra Bendery a ocitáme sa uprostred rušného podnesterského rána. Ľudia sa ponáhľajú do práce. Mnohí sem dochádzajú z Moldavska a každý deň musia prejsť kontrolou na hranici. Blížime sa k strategickému mostu cez Dnester. Sú tam zamaskované tanky a jeden vojak, ale vôbec si nás nevšíma a nikoho nezastavuje. Smerujeme do hlavného mesta Tiraspoľ. Geometricky usporiadaná cestná sieť v tvare šachovnice je typickým znakom architektúry sovietskych veľkomiest.

Hlavnou tepnou mesta je ulica Lenina. Nesie nie len Leninovo meno, ale pred prezidentským palácom stojí aj jeho socha. Pokúšame sa spraviť zopár záberov, ale náhle sa objavuje akýsi agent a upozorňuje nás, že je to zakázané. Kde sa tu len vzal? Ulica je takmer prázdna. Potom sa vzdialil a hoci sme sa dobre pozerali kam pôjde, stratil sa rovnako nenápadne ako prišiel. Pokračujeme po hlavnom bulvári dolu k „Domu Sovjetov“. Vedľa cesty stojí vojenský džíp. Vojak drží v ruke detektor na míny a prechádza ním podvozok auta. Až potom otvorí dvere a nasadne. Ľudia sú tu opatrní.

Neexistujúci štát 

Hľadáme banku a zamieňame moldavské lei za podnesterské ruble. Podnestersko má totiž svoju vlastnú menu. Môžete ňou však platiť len tu. Podnesterský rubeľ sa dokonca nedá nikde inde ani zameniť, dokonca ani v susedných krajinách. Je totiž platidlom neexistujúceho štátu, a tak ho nepoznajú v žiadnej banke sveta. Podnesterská Moldavská republika má okrem svojej meny aj vlastné štátne symboly: vlajku, znak, ŠPZ, vlastný parlament, súdny systém, armádu, políciu, médiá a banky, vydáva vlastné poštové známky a telefónne karty. A samozrejme má aj svojho prezidenta. Je ním Igor Smirnov.

Podnestersko, v ktorom dnes žije približne 650 000 obyvateľov, je v porovnaní s agrárne orientovaným Moldavskom priemyselný, ekonomicky silný región. Je tu sústredená takmer tretina moldavského priemyslu. Aký bude ďalší osud tejto malej krajinky však ešte stále nie je celkom jasné. 17. septembra 2006 sa tu konalo referendum, ktoré malo definitívne rozhodnúť o statuse neuznanej republiky. Obyvatelia sa v ňom mali vyjadriť, či podporia nezávislosť krajiny od Moldavska, s následným dobrovoľným vstupom do ruskej federácie, alebo sa vzdávajú nezávislosti a súhlasia s pripojením Podnesterska k Moldavsku, tak ako to bolo doteraz. 91% voličov v referende súhlasilo odtrhnúť Podnestersko od Moldavska.

Na prvý pohľad by sa zdalo že tento jednoznačný výsledok hlasovania ľudu problém vyrieši a konflikt sa môže ukončiť. Problém má však oveľa hlbšie korene. OBSE už v júli 2006 avizovala, že pripravované referendum neuzná, a nevyslala preto do oblasti ani žiadnych pozorovateľov. Po septembrovom hlasovaní obvinila vládu PMR zo sugestívnej formulácie otázok a referendum označila za neseriózne a provokatívne. Uznať ho odmieta aj Moldavská vláda spolu s EÚ a USA. Nádej na urovnanie konfliktu sa tak opäť rozplynula.

Výkupné dvadsať dolárov 

Opúšťame Podnestersko a tak ako sme sa na začiatku báli že nás do krajiny nepustia, náš problém je teraz úplne opačný. Na hraniciach v Pervomaiskoe by sa mohlo zdať, že už máme všetko za sebou a pokojne sa dostaneme na Ukrajinu. Ale ako sa vraví nevrav hop, kým...

Na hraničnom priechode nás čaká množstvo kontrolných bodov, a búdok ktoré slúžia aj na iné účely ako na kontrolu pasažierov. Hneď na začiatku sa nás ujíma takmer o hlavu menší ale sebavedomý policajt. Testuje naše znalosti ruštiny jeden z nás musí ísť na „interview“. Ďuri je na tom s ruštinou lepšie a tak si ho berie do búdky. Keď zistí že „sa dá“, postupujeme do ďalšieho „levelu“. Odovzdáva nás ďalšiemu policajtovi.

Lietame od jedného „check pointu“ k druhému ako ping pongové loptičky. Policajti sa navzájom dohovárajú vysielačkami a pohadzujú si nás medzi sebou ako dravce budúcu korisť. Kážu nám zložiť batohy, potom zase naložiť, ako keby ani sami nevedeli čo vlastne chcú. Nakoniec nás odvelia k „najvyššiemu“, ktorý nás v spoločnosti vojaka podrobuje záverečnému výsluchu. Keďže už dostal cez vysielačku úplne presné informácie o tom kto sme a kam smerujeme, ušil nám presne na mieru zdanlivo nevyriešiteľný problém. Presviedča nás, že cez tento hraničný priechod nemôžeme prejsť na Ukrajinu a že sa musíme vrátiť pekne odkiaľ sme prišli. To už neprichádza do úvahy ani teoreticky, lebo keby sme sa mali vracať 60 km späť, nestihli by sme už opustiť krajinu do 24h.

Ako dôvod prečo nás nepustia cez hranice uvádza, že nemáme dvojvstupové víza. Jasne argumentujeme tým, že náš konzul vo Viedni nám povedal, že nám stačí jednovstupové vízum. Bezvýsledne. Policajt krúti hlavou a vojak začína byť nervózny. Po chvíli začíname chápať o čo tu ide. S vízami to nemá nič spoločné. Nastáva minúta ticha, ani z voza ani navoz. V tejto chvíli nám už nepomôže ani dobrá ruština, lebo v tomto „leveli“ sa s nimi dá dohovoriť už len rečou peňazí. Chcú nás dotlačiť k tomu, aby sme im sami a dobrovoľne ponúkli nejakú tú sumičku. My zas vyčkávame koľko si zapýtajú. A tak začínajú byť nervózni.

Nerátali s tým že budeme tak sebaisto argumentovať a že sme sa dnes ráno tak trochu pripravili aj na túto možnosť. Oddelili sme si 20 dolárov od všetkých ostatných peňazí. Ticho plné napätia preruší otázka: „Skoľka u vas deneg?“. „Desať dolárov“. „To je málo“. Škerí sa policajt. „Skoľka nada?“ „Za 20 dolárov ste nás nikdy nevideli“. Našťastie máme v peňaženke pripravených presne 20 dolárov. Policajt s víťazoslávnym gestom otvára šuflík, v ktorom navždy zmizne našich 20 dolárov. Výkupné za našu cestu domov. Rýchlo opúšťame Podnestersko, aby si to náhodou ešte niekto nerozmyslel.