Už to nie je žiadna novinka: kauza záchrany zdevastovaného továrenského areálu. Bratislavský pivovar Stein. Pre mnohých nepochopiteľné, pretože ide o pivovar známy výrobou piva určeného najmä pre konzumentov z nižších sociálnych vrstiev.
Teda tak sme si ho pamätali z čias budovania socialistických zajtrajškov. Kto vie ako by sa na nás dnes pozerala pani Amália Iritzerová rodená Steinová? Jej manžel A. Iritzer spolu s jej bratom Alexandrom totiž požiadali v roku 1872 magistrát mesta Bratislava o povolenie založiť pivovar. 24. mája toho roku sa povolenia dočkali. Po zaplatení poplatku 20 florénov do mestskej pokladnice im už nič nebránilo postaviť hneď dve prevádzky: sladovňu na rohu Cintorínskej ulice naproti Ondrejskému cintorínu a vlastný pivovar na Blumentálskej.
Podľa historických dokumentov stavali obidva výrobné areály stavebné spoločnosti Ignáca Feiglera st. a Karola Feiglera. Stavať začali pravdepodobne skôr ako stavebné povolenie nadobudlo platnosť. V júli 1872 už totiž montovali strojné zariadenie do priestoru sladovne a 20. decembra pán Alexander Stein so svojím managementom ochutnal prvé pivo z vlastného pivovaru. Napriek všetkým začiatočníckym ťažkostiam pivovar od samého začiatku patril k najväčším pivovarom Horného Uhorska. Vďaka pokrokovému technologickému zariadeniu bol konkurencieschopný vo vzťahu k viedenským aj k budapeštianskym pivovarom. Zmenu priniesla až prvá Československá republika. České pivovarníctvo predstavovalo inú kvalitatívnu úroveň spojenú s dlhou tradíciou. Napriek tomu v roku 1930 Pivovar Stein dosiahol vrchol svojej produkcie a fľaše s jeho značkou našli stálych odberateľov v Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku a v Maďarsku.
„Tá“ budova na Legionárskej ulici
Ak sa dnes opýtate Bratislavčanov, čo je pivovar Stein, väčšina odpovie: tá budova na Legionárskej ulici s tou čudnou kopulou. Mne osobne tá „čudná strecha“ vždy pripomínala chrbát slona, na ktorom je kôš so sedlami pre ľudí. Ako chlapec som si predstavoval, že „tam sedí kapitán Korkorán a poľuje na tigrov“. Budova s tou čudnou strechou však vôbec nie je svedkom vzniku pivovaru. Napriek tomu jej história je viac ako zaujímavá. Pozemok na jej postavenie získal pivovar v roku 1943. Na základe ústnej dohody (!) Evanjelický a. v. slovenský cirkevný zbor zamenil pozemky s pivovarom, tak aby tento mohol postaviť plánovanú budovu kvasiarne pozdĺž Legionárskej ulici. Zámenná zmluva bola písomne vypracovaná a podpísaná až 7. Január 1949. V krátkom čase sa stala bezúčinnou, pretože komunisti znárodnili pozemky a všetko patrilo všetkým, teda nikomu nepatrilo nič.
Projekt stavby bol pripravený už v roku 1943 a v roku 1944 sa začali výkopové práce. Kvôli blížiacemu sa frontu, ohrozeniu Bratislavy bombardovaním Spojencami, zmenám projektovej dokumentácie, ale aj schvaľovaciemu procesu stavebnými orgánmi sa stavba zastavila. Pokračovalo sa až v roku 1949. Už o rok neskôr bolo jasné, že stavba začína vyzerať inak ako naznačovali pôvodné (schválené) plány.
Strecha nad spilkami (priestormi na kvasenie piva), hmotou aj výškou prekročila pôvodne povolenú výšku a stala sa dominantou v okolí. Tak to konštatuje zápisnica Ústredného Národného výboru zn. 711/1-11/3.1950-XI/1 zo dňa 11. marca 1950. Projektanti vysvetľovali zmenu ekonomickými a prevádzkovými dôvodmi, dokonca aj Mestská hygienicko-epidemiologická stanica v Bratislave realizáciu odobrila „Nakoľko v kupole spilky sa zdržuje veľké množstvo pár, ktoré nie sú náležite odvádzané do atmosféry pre nedostatočne dimenzované otvory v žalúziách svetlíka a v dôsledku čoho sa tvorí na stene kupoly plieseň ...“. Posledné (a rozhodujúce) slova mali vojaci. 27. marca 1950 bola vykonaná komisionálna ohliadka za prítomnosti zástupcov Ministerstva národnej obrany a Veliteľstva IV. oblasti v Bratislave, ktorý udelili súhlas bez námietok k realizácii dnes tak obdivovanej a charakteristickej kopule objektu Kvasiarne. Ešte treba doplniť, že strešnú krytinu z obdĺžnikových plechových šablón stihli v priebehu jedného roka demontovať a ukradnúť. Pri pohľade na výšku stavby, neobvykle strmý sklon kupoly a takmer neutíchajúci vietor vanúci z kopcov Malých Karpát, si človek povie, že zlodeji podali heroický výkon.
Bratislavský Stein
Po štátnom prevrate vo februári 1948 začal pivovar najskôr fungovať ako Bratislavský Pivovar a sladovňa, Bratislavský Stein, účastinná spoločnosť, Bratislava. Veľmi skoro však prešiel na názov, ktorý sme poznali až do roku 1989: Západoslovenské pivovary, národný podnik. S novým názvom prišla aj nová chuť a kvalita piva. Ako som poznamenal už v úvode, Stein bolo „robotnícke pivo“. Lacné, málo chutné, ale opiť sa z neho dalo. Topoľčiansky Zlatý bažant, alebo Gemer, boli pivá, ktoré ho chuťou ďaleko predbehli.
V novembri roku 2007 sa uvarili posledné litre piva v bratislavskom závode. Výroba sa mala presunúť do závodu Vyhne alebo na Moravu. O rok neskôr sa demontovalo technologické zariadenie a areál začal chátrať.
Vizualizácia pod názvom New Stein
V roku 2013 sa v Bratislave rozbehla diskusia, ktorú možno smelo označiť za chvályhodnú. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky vyhlásil štyri zo zachovaných objektov areálu za národné kultúrne pamiatky. Fínsky developer, firma YIT Reding, ako nový vlastník areálu súčasne zverejnil architektonickú vizualizáciu pod názvom New Stein. K projektu nového areálu si dovolím poznamenať, že ide o architektonické riešenie, ktoré si autor môže dovoliť ponúknuť len mestu, ktoré považuje za hlúpe, vidiecke, ničím zaujímavé. Ak sa vám zdá projekt centra Eurovea v európskom meradle za mierne povedané „prekonaný“, tak projekt New Stein môžeme smelo označiť za zaostalý. Ako skončí tento zápas o novú tvár Bratislavy je ťažko povedať.
Občianske povedomie sa prebúdza, večným spánkom však stihli zaspať priemyselné areály ako stvorené pre „update“ Gumonka, Tepláreň na Čulenovej ulici, elektrický mlyn na Plynárenskej ulici, pravdepodobne to čaká aj Ludwigov mlyn na Metodovej ulici. Škoda, večná škoda. Škoda je aj to, že tretí sektor, občianske združenia, miesto zbytočných útokov proti štátnym organizáciám by sa mohli zapojiť do záchrany aj z opačnej strany. Kvalifikovane a kvalitne pripraviť návrhy na vyhlásenie pamiatok pre Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, tak ako im to dovoľuje zákon o ochrane pamiatkového fondu. Zbytočných článkov a nariekania nad rozliatym mliekom už bolo uverejnených dosť.
