Sevilla je nekorunovanou kráľovnou Andalúzie. Je rodiskom flamenca, tradičnej siesty, ale hlavne prvotriednej lenivosti. V minulosti bola štartovacím bodom plavieb Krištofa Kolomba a centrom obchodu s tovarom prineseným z ďalekej Ameriky.
Mesto ovplyvnené židovskou, ale najmä arabskou kultúrou. Každoročne je strediskom mnohých osláv. Avšak to, čo sa deje v apríli vo štvrti Los Remedios, určite stojí za pozornosť. Podľa písomných stanov 2 týždne po Veľkej noci - Semana Santa prichádza týždeň, ktorý domáci zbožňujú zo všetkých najviac. Týždeň, kedy sa koná Feria de Abril. Týždeň, kedy povinnosti idú bokom.
História
Vtedajší zámer sa úplne líši so súčasným obrazom. Prvotný impulz spadá do roku 1846, kedy dvaja obchodníci Jose Ybarra a Francisco Bonaplata predkladajú na mestskom zastupiteľstve návrh, podľa ktorého žiadajú zorganizovať trh dobytka. Ich požiadavke kráľovná Alžbeta II. vyhovela a o rok na to 18. apríla 1847 sa usporadúva prvý verejný trh dobytka v mestskej časti Prado de San Sebastian. Samotná radnica sa hneď v úvode prezentovala štedrým nápadom, keď sa rozhodla oceniť niektoré kusy zvierat.
Cenu si mohol prevziať majiteľ najväčšieho vola či oviec s najlepšou vlnou. Udalosť mala taký úspech, ktorý znamenal príchod veľkého množstva obchodníkov v nasledujúcich rokoch a pôvodných 19 casiet – domčekov, ktoré slúžili ako chlievy na uskladňovanie dobytka, prestavalo postačovať. Samotný areál sa taktiež začal transformovať. Časom pribudli papierové lampióny či tzv. pasarela – železný mostík inšpirovaný Eiffelovou vežou, ktorý slúžil na prechod cez cestu. Osudový moment nastal v 20. rokoch 20. storočia, keď dovtedy obchodne orientovaný trh dobytku získava štatút fiesty. No kto by to bol len čakal! Znamená to však, že samotný obchod ustupuje bokom a do popredia sa dostáva zábava a oslava. Bola to tak významná udalosť, že ju nedokázalo zastaviť obdobie vojen a ani požiar vypuknutý v roku 1964. Veľmi dôležitý okamih sa deje v roku 1974, kedy kapacita už naozaj nedokáže uniesť toľký nápor a sťahuje sa do štvrti Los Remedios, kde trvá dodnes.
Portada
Neprehliadnuteľným symbolom celej Ferie je bez pochybností portada - vstupná brána do vnútra komplexu. Je tak dôležitou súčasťou, že každý rok zobrazuje pamiatku, budovu či udalosť, ktorá zarezonovala históriou Sevilly. Za spomenutie stojí portada, ktorá bola inšpirovaná zvonicou Giralda alebo tá, ktorá pripomínala 100. výročie futbalového klubu Sevilla. Jej samotná konštrukcia trvá približne 3 mesiace a je pokrytá viac ako 20 000 žiarovkami a 4 500 m2 maľby.
Zároveň je miestom najvýznamnejšieho momentu celej Ferie, kde sa koná tzv. Alumbrado, to jest slávnostné rozsvietenie celého areálu primátorom mesta vždy o polnoci. Je to chvíľa, keď sa mesto mení na epicentrum zábavy, tanca a nekonečných osláv. Prvú noc sa servíruje Pescaíto Frito, pozostávajúce z rôznych druhov smažených rýb a morských plodov. Domáci majú dokonca zaužívaný aj dress code, ktorý sa snažia dodržiavať. Dámy je možné obdivovať v tradičných obtiahnutých flamenco šatách s volánmi. Pánom zase stačia jednoduché tmavé nohavice, s bielou košeľou a vestou. Na hlave by nemal chýbať klobúk Bolero. Je to natoľko seriózne podujatie, že bolo písomne schválené desatoro, čo je prísne zakázané a zároveň povolené mať oblečené.
Caseta
Samotné casety sú neoddeliteľnou súčasťou festivalu. Pôvodný prototyp pochádza z roku 1849, keď miestne zastupiteľstvo zriadilo stánok podobný vidieckemu obchodu, za účelom dodržiavať poriadkok. Nakoniec sa z neho vykryštalizoval ideálny priestor, ktorý sa využíva dodnes. Z pôvodných 19, ktoré tvorili jadro vtedajšej Ferie, ich dnes môžeme napočítať cez 1000. Sú rozdelené na verejné a súkromné. Súkromné sú v rukách rôznych skupín, organizácií, politických strán či rodinných známych, ktorí si prenajímajú daný priestor na jej postavenie. A jedná sa naozaj o obdivuhodnú sumu. Bežný turista sa však do privátnej casety nemá šancu dostať, keďže vonku stojí ochrankár, ktorý stráži vstup. Jej interiér sa skladá z 2 častí. Prednú časť tvoria stoly, kde si spolunažívajú členovia a tiež sa tu nachádza tablado – tanečný parket, kde domáci tancujú ich milovanú Sevillanu. Zadný priestor je tvorený barom, kuchyňou a WC. Je úplne jasné, v ktorej časti dominuje mužské pohlavie.
Harmonogram dňa
Sevillčania zvyknú prichádzať do areálu približne o 2. hodine poobede. Na úvod si doprajú nejaké to tapas, ktoré zapíjajú pohárom lahodného Sherry či rebujito. Je pravdou, že samotné rebujito sa vyvinulo počas festivalu. Pozostáva z vína Fino, ktoré sa zmieša so spriteom a na záver sa pridáva ľad. Veľmi decentný, osviežujúci nápoj, s ktorým je potrebné zachádzať opatrne. Akonáhle zaznie “Mira la cara cara“, začína prvé kolo tradičnej Sevillany. Tí menejchtiví si sadnú do rohu, aby mohli obdivovať defilé nádherne zdobených kočov s koňmi, premávajúcich sa po vymedzenom priestore areálu. No ale aká by to bola fiesta bez corridy!
Na večer sa uberajú vášniví fanúšikovia býčich zápasov do arény Real Maestranza na tradičné predstavenie. Tí, ktorí sú už relatívne spoločensky unavení, radšej zostávajú v útrobách casiet, vyhýbajúc sa posledným lúčom slnka. Medzitým si rodiny s deťmi zájdu na Calle de Infierno, k Uličke pekla. Je to doslova lunapark s kolotočmi, horskými dráhami, ruskými kolami, kde si prídu na svoje najmä detskí návštevníci. Pre rodičov sú tu tiež rôzne súťaže či bingo, kde sa aspoň na chvíľu môžu vyhnúť slávnostným povinnostiam. Zahryznúť sa do sladkých churros či buῆuelos je naozaj slastným zážitkom, ktorý si väčšina z nich nenechá ujsť. Avšak po zatmení slnka je opäť čas sa vrátiť do casety, kde prichádzajú na rad ďalšie poháre rebujita popri ujedaní drobných tapas a duchaplných rozhovoroch. Zábava pokračuje až do neskorých ranných hodín, teda ako u koho. Nemusíme sa báť, že niečo zmeškáme, keďže na druhý deň nás čaká podobný scenár. Je naozaj ťažko uveriť, ako domáci dokážu vydržať takýto tlak 7 dní po sebe, pretože dvere Ferie sa zatvárajú až v nedeľu slávnostným ohňostrojom nad riekou Guadalquivir.
