Mongolsko - potomkovia Džingischána

„Kde randia Mongoli? Pri domácich prácach,“ smeje sa cestovateľ Juraj Drábik (25). S pastiermi jakov, kôz a oviec, život ktorých sa zväčša odohráva v jedinej jurte, strávil niekoľko mesiacov.

Mongolsko je vnútrozemská krajina v Strednej Ázii. Rozkladá sa na ploche viac ako jeden a pol milióna kilometrov štvorcových, čo ju zaraďuje na devätnáste miesto na svete. Na tejto obrovskej rozlohe však nežijú ani tri milióny obyvateľov, čo štát zasa radí k najmenej obývaným miestam na zemi. Väčšinu územia pokrýva nekonečná púšť a polopúšť Gobi. Diaľky a samota tu ale nikomu nevadia. Miestni nomádi sú zvyknutí na pustatinu, v ktorej po celý život žijú v jednom prenosnom stane, jurte. Pre niekoho peklo, pre cestovateľa Juraja Drábika raj.

„V roku 1984 sa moji rodičia vybrali na netradičnú svadobnú cestu. Nasadli v Moskve na Transsibírsku magistrálu a vyrazili do krajiny, kde dodnes žijú  potomkovia slávneho Džingischána. Bojovníka, hordy ktorého sa v trinástom storočí dostali až na územie dnešného Poľska a Maďarska,“ hovorí Juraj. Po príchode do Ulanbátaru sa jeho mama s otcom snažili čo najskôr dostať na vidiek: chceli totiž vidieť skutočné Mongolsko. „To, že život tam nie je jednoduchý, zistili hneď. Jedným z jeho dôsledkov bolo aj to, že mama spiatočný let lietadlom do Európy strávila na toalete a krajinu Džingischána nevidela nikdy viac. Zato otec sa do Mongolska zamiloval a od tých čias sa tam vrátil ešte dvadsaťkrát.“

Manžel spáva na zemi

Juraj Drábik vycestoval do Mongolska po prvý raz sám ako dvadsaťročný. Od tých čias tam bol niekoľko razy, najdlhšie pol roka v kuse. S miestnymi kočovníkmi pásol stáda jakov, koní, oviec a kôz. V potokoch spolu chytali pstruhy, poľovali na líšky a vlky. „Pastieri žijú po celý rok v stane s okrúhlym pôdorysom, ktorý sa po mongolsky volá ger, po rusky jurta. Zaberá priestor asi pätnásť metrov štvorcových a slúži všetkým. Nie je to ako u nás, kde má každý člen svoju izbu a deti s rodičmi sa nevidia ani raz za večer,“ porovnáva cestovateľ.

Šikovná rodina si jurtu postaví za hodinu, najviac dve. „Najprv sa rozostaví vnútorné zariadenie: malá železná piecka, príborník, dve postele, malý stolík a sekretár s televízorom.  Potom sa okolo nich postaví drevená konštrukcia. Na ňu sa prichytí tepelná izolácia z plsti: v lete jedna vrstva, v zime dve. Nakoniec sa celá stavba prikryje bielou látkou,“ opisuje Juraj. Ger je najčastejšie obydlím jednej rodiny, dvoch dospelých a dvoch až štyroch detí. Zvyčajne sú v nej len dve postele. Jedna patrí žene, druhá deťom.

„Manžel a starší chlapci spávajú na zemi, kde si prestrú plstené podložky, ktoré ich izolujú od vlhkosti. Ráno sa stan uprace, veci na spanie sa uložia a ger sa mení podľa potreby na kuchyňu, alebo obývačku,“ opisuje mladý cestovateľ. Hoci mongolských pastierov ešte éra internetu nezasiahla, každá rodina vlastní televízor so satelitným prijímačom. Elektrickým zdrojom sú autobatérie, najčastejšie napájané solárnymi panelmi. „Najobľúbenejšími programami sú správy z Mongolska, informácie o počasí a kórejské telenovely,“ usmieva sa Juraj.

Ponúknu vás čajom

Najťažším obdobím pre mongolských pastierov je zima. Teploty v januári tu klesajú pod mínus dvadsať stupňov Celzia.  Jurtu vyhrieva len železná pec, do ktorej sa prikladá trus zvierat, alebo drevo. S jej pomocou sa vraj v stane dá dosiahnuť pohodová klíma, aj keď je vonku tridsať stupňov pod nulou. „V noci sa ale zvyčajne do piecky neprikladá a čaj v pohári sa do rána zmení na kus ľadu. Väčšina Európanov by tu nevydržala dlhšie ako pár hodín,“ tvrdí Juraj.

Generácie mongolských pastierov si napriek tomu na drsné podmienky zvykli. Vždy sa usmievajú a sú pripravení privítať hosťa.  „Ponúknu mu šálku čaju, ktorý je stále nachystaný v termoske. Pridajú borcog, valčeky z múky a vody vypražené na oleji,  so smotanou a jogurtom, alebo aarul, sušený lisovaný tvaroh. V  prípade, že sa práve hoduje, sa navštevník pridá k jedákom,“ opisuje mladý cestovateľ. Platí to však len vtedy, ak do jurty nevkročíte ráno. Mongoli totiž raňajky nepoznajú. „Dojedia to, čo ostalo z večere. Presne ohraničený nie je ani obed. Rodina sa stretáva až pri večeri. Každý dostane svoju misku s jedlom a sadne si tam, kde je práve miesto. Servíruje sa výdatná mäsová polievka s cestovinami a kúskami mäsa. Pije sa suteecay, čaj s mliekom dochutený soľou,“ opisuje Juraj.

Pil kravskú vodku

Najobľúbenejšou gastronomickou pochúťkou v Mongolsku je bodog, pečený svišť, lahôdka, ktorú si pastieri pripravujú pod holým nebom. Mŕtvemu zvieraťu odrežú hlavu a cez krk vyberú vnútornosti. Srsť opália lampou a do vnútra mu nahádžu korenie, soľ a horúce kamene z pahreby, ktoré začnú mäso opekať. Funguje to na princípe tlakového hrnca. Mäso navyše púšťa šťavu, takže okrem neho sa dá jesť aj svištia polievka. Výsledný produkt možno zapíjať miestnou vodkou Šimin Archi, ktorá sa vyrába z kyslého kravského mlieka.

„Smrdí ako pokazená voda a je neurčitej a nevýraznej chuti. Keďže patrím k prvým Európanom, ktorí nápoj ochutnali, stal som sa veľkou atrakciou. Kočovníci ma vodili od jurty k jurte, kde som si s každým nomádom pripil. Predpokladám, že vďaka kravskej vodke som v Mongolsku nezanechal len svoje spomienky, ale aj kus pečene,“ pokračuje Juraj. Ďalšou miestnou delikatesou je chorchog. „Do kanvy na mlieko sa po vrstvách naukladajú naporcovaná koza, zemiaky, cibuľa, kamene rozpálené na ohni a soľ. Do asi dvoch tretín naplnená nádoba sa uzavrie a položí na pahrebu. Po dvoch hodinách je pochúťka hotová.“

Pod kabátom nohavice

V Mongolsku existuje prirodzená rovnosť pohlaví a prirodzená emancipácia. Chlapi sa starajú o dobytok, ženy o domácnosť. Pripravujú jedlo, doja zvieratá, spracovávajú mlieko. Mnohé jazdia na koňoch, bravúrne šoférujú terénne autá, alebo strieľajú vlkov. Deti nosia vodu a pomáhajú rodičom: chlapci otcom, dievčatá mamám. „Mladí ľudia najčastejšie randia pri domácich prácach, ktoré sú súčasťou pomoci jednej rodiny druhej. Alebo sa zídu na stretnutí väčších komunít: na oslave narodenín, či pretekoch,“ vraví Juraj. Hoci vidiečanky sa nemaľujú, na rôzne sviatky sa vraj vkusne upravia. Ich tradičným oblekom je dél, kabát, pod ktorým sú nohavice, košeľa a sveter.

Najväčšou pýchou mongolských kočovníkov sú kone a postroje na ne, hoci ani tu sa svet nezastavil. Obľubu zvierat v súčasnosti doháňajú motorky a autá. Tradičné športy: jazdu na koni, zápasenie a lukostreľbu, ktoré zaviedol ešte Džingischán, však v obľube sotva niečo prekoná. „Na koňoch pretekajú už osemročné deti, dievčatá aj chlapci. Zápasia len muži, ktorí sú manuálne veľmi zruční. Netýka sa to, samozrejme, všetkých. V Ulanbátare žijú tisíce mladých ľudí, pre ktorých je realita mongolského vidieka rovnako vzdialená ako nám,“ uzatvára Juraj.