Z Brna je to k Bajkalu vzdušnou čiarou zhruba šesť a pol tisíc kilometrov. Lietadlom to zvládnete do Irkutska za jedenásť hodín vrátane dvojhodinového medzipristátia v Moskve. Zvyšných sedemdesiat kilometrov do Listvjanky, na západnom brehu Bajkalu, ujde maršrutnoje taxi pozdĺž rieky Angary za hodinu. Vzhľadom na to, že vzdialenosť z Moravy na juhovýchod Sibíru sa rovná pätine dĺžky päťdesiatej rovnobežky, na ktorej obe miesta približne ležia, je to skok znesiteľne uskutočniteľný. Vlakom, čo môže byť druhá varianta, by cesta trvala trinásťkrát dlhšie a je možné ju absolvovať po Transsibírskej magistrále.
Nemožno zvoliť lepšie miesto pre štart poznávanie Bajkalu, než je Listvyanka. Je totiž nanajvýš praktické vydať sa na ďalšiu cestu vybavený presnými informáciami o jazere. V populárnej a prehľadnej forme ich poskytuje Bajkalské múzeum, ktoré je súčasťou tamojšieho Limnologického inštitútu ruskej Akadémie vied.
Tu si môžete zopakovať, že Bajkal je najhlbším jazerom sveta (1648 metrov). Jazero vzniklo pred 30 až 25 miliónmi rokmi zaplavením zlomu po zrážke indickej a eurázijskej zemskej dosky. Tvarom pripomína kosáčik mesiaca na dĺžku meracej 636 kilometrov s priemernou šírkou 80 kilometrov.
Bajkal akumuluje pätinu všetkej pitnej vody planéty. Avšak štyri desiatky ľudských sídiel okolo jazera, prevádzky papierenského a ryby spracovateľského priemyslu, lodnej dopravy by mali viesť k zásadnej a systematickej ochrane tohto jedinečného rezervoáru. Vodu do jazera privádza viac ako tristo riek (Selenge, Horná Angara, Barguzin, Turka ...), zatiaľ čo z jazera, práve pri Listvjanka, vyteká jediná - Angara.
Ako je Bajkalské prostredie životodarné a jedinečné, o tom svedčí viac ako 3500 druhov rastlín a živočíchov, z ktorých dve tretiny sú endemity - nevyskytujú nikde inde na svete. Príkladom za všetky ostatné môže byť sladkovodný tuleň - Nerpa. Dve mláďatá sa preháňajú v múzejnom akváriu. Sú najfotografovanejším objektom v múzeu. Nikto nechce spoliehať na náhodu, že sa mu pošťastí vidieť ich niekde na pobreží jazera.
Priamo proti Listvyanka je Port Bajkal. Dostať sa tam znamená preplaviť sa cez rieku Angara. Aj keď prístavné mólo je v stave, ako by ich stihol bombový útok, trajekt skutočne priplával. Z jeho paluby je dobre pozorovateľný kameň čnejúci asi meter nad hladinu uprostred rieky. Hovorí sa mu šamanský a podľa legendy bol vhodený do rieky preto, aby oddelil jazernú vodu od riečnej. Nie je to však kameň v pravom slova zmysle, ale skala na dne.
Port Bajkal si užíval svojho významu do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, kedy tadiaľ viedol hlavný ťah transsibírskej železnice a keď v začiatkoch prevádzky na trati odtiaľ prepravu vlakov cez jazero zaisťovali trajektové lode. Dnes schátrané torzá drevených prístavných mól, hrdzavé vraky lodí a niekdajšie sklady neprispievajú k inak malebnému vzhľadu miesta železničnej histórie.
česká stopa
Českých stôp je okolo Balkalu viacero. O jednu z najvýraznejších sa postarali československí legionári. Na sklonku prvej svetovej vojny (16. 8. 1918) sa v Listvyanke nalodil kontingent tisíce československých vojakov, aby po nočnom preplávaní Bajkalu pri prístave Posolská, na východnom brehu jazera, napadli zoskupenia červených. Bola to zrejme jediná, a navyše víťazná námorná bitka Čechoslovákov, pri ktorej zneškodnili aj ozbrojený trajektový ľadoborec Bajkal. Udalosť podporila vtedajšiu snahu československých politikov o vytvorenie samostatného Československa. Sovietska éra onej udalosti pochopiteľne nepriala, a tak ani nezabránila zničenie pamätníka devätnástim padlým legionárom. Základy pietneho miesta odhalila pri svojej expedícii po stopách légia v roku 1995 trojica archivárov z Prahy. V spojitosti s československými legionármi sa občas hovorí o ukradnutom a v jazere potopenom cárskom zlate.
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa v limnologickom inštitúte v Listvyanke zastavili aj populárny českí cestovatelia Jiří Hanzelka a Miroslav Zikmund.
V miestach odtoku Angary z Bajkalu sa pripravovali na prekonanie jazera českí diaľkoví plavci dr. Ján Novák a František Venclovský. Svoj úspešný pokus uskutočnili v roku 1990 južnejšie z mysu Stolby k Telegrafnímu mysu.
Železničné mesto Sljudjanka
Sljudjanka, dnes dvadsaťtisícové mestečko na juhozápadnom cípe Bajkalu, je svojou históriou späté s Transsibírskou dráhou. Začalo sa formovať roku 1905 ako stála železničná stanica, ktorej význam je podčiarknutý neveľkou, ale okázalou staničnou budovou postavenou ako pamätník budovateľom železnice z bieleho mramoru. Staré železničné časy pripomína neďaleko železničnej stanice aj parná lokomotíva a semafor.
Za svoje meno však mestečko vďačí riečke Sljudjanke a tá zase Slide, rusky sljuda, ktorej ložiská sú v okolitých kopcoch.
Ťažko odhadnúť, čo vo Sljudjanke možno považovať za mestské centrum. Snáď by to mohla byť ulica od stanice cez park s volebnými billboardmi a vlajkoslávou smerom k tržnici. Bludisko drevených obchodíkov, predajných stánkov alebo len tak na debničkách k vyloženému tovaru patrí k tradičnej obchôdzke miestnych gazdiniek, ale aj hospodárov, ktorí tam zdá sa spoľahlivo nájdu všetko od klinca až po lodný motor. Našinec skôr tápe, ale pochváli aspoň stalovuju a nad miskou boršča musí uznať, že je v nej čisto a lacno. Pokiaľ ide o nákup zásob na ďalšiu cestu, zamieri cudzinec radšej do samoobsluhy mimo tržnicu, kde si v pokoji môže z regálov vyberať a pri lúskaní azbuky sa uistiť, čo vlastne kupuje.
Zaujímavosťou Sljudjanky je bezpochyby tamojšie mineralogické múzeum. Kto ho navštívi pred cestou do hôr, určite sa potom pozornejšie pozerá, či nešliape po drahokamoch. Rozhodne by si mal všimnúť sibírskej zvláštnosti - fialového čaroidu, o ktorom znalci tvrdia, že prejasňuje myšlienky vzťahujúce sa k pocitom viny, strachu, hriechu a zneškodňuje zviera v nás.
Po Sljudjanke sa okrem miestnych pohybujú ľudia, ktorí buď čakajú na vlak, ktorý ich posunie po Transsibírska ďalej, alebo tí, ktorí sa chystajú do okolitých hôr.
Pik Čerskovo
Tradičným cieľom treku do pohoria Chamaré Daban južne od Bajkalu je Pik Čerskovo (2090 m n. M.). Trasa vedie striedavo vpravo, vľavo pozdĺž riečky Sljudjanky, niekde je mostík, niekde brod. Kúsok nad mestom je ďalšia mineralogická zaujímavosť, lom mramoru, no ako sa to vezme a ktovie čo tam hore ťaží, pretože čistý biely kryštalický vápenec odhŕňa buldozér na skládku. Brané takto, tak ono pamätná mramorová stanica v Sljudjanke je vlastne vystavaná z odpadu.
Po štyroch kilometroch mierneho stúpania sú na brehu riečky miesta vhodné pre kempovanie. Obvykle prvá etapa treku vedie až do sedla. Tam mierilo aj trio veselých ruských dievočiek. Oči by išli ďalej za kmitajúcimi nôžkami, ale telá nás starčekov sa už videli v horizontálnej polohe a ďalší výstup sa odložil na budúci deň. Chyba, človek nemá podliehať prvému návalu únavy, keby v tomto prípade ušiel ešte dvesto metrov, narazil by na občerstvovňu s pivom a šašlíkom.
Do sedla, kde je meteorologická stanica a turbaza, to naľahko podstatne prudším terénom vzalo tri hodinky. Tamojšia turistická základňa je trošku mätúci názov pre pár drevených domčekov na prespanie, avšak bez možnosti kúpiť si čokoľvek na jedenie alebo na pitie. Je tam plytká studňa, z ktorej voda vyťahovaná na povraze vedrom chutí síce prijateľne, ale inak veľa dôvery nebudí. Avšak je to posledná možnosť, kde si pre ďalší výstup doplniť tekutinu. Potom už sa v prípadoch najvyššej núdze dajú využiť len zvyšky už dosť znečistených snehových jazykov. Ja som to neriskol a tiež som po dvoch hodinách výstupu na Pik Čerskovo skončil. V horúcom dni, nad pásmom lesa, a teda bez tieňa sa bez vody ísť nedá. Cesta nie je značená, ale dá sa odhadovať podľa vyšliapaných cestičiek. Aj tam som sa dopustil omylu a nechal sa zviesť pohodlnejšou širšiou cestou, zrejme zvyškom čajovej magistrály z 18. storočia.
Hoci som nedosiahol vrcholového cieľa, bol som odmenený mnohými výhľadmi na okolité vrcholy a do dolín, a potom hlavne farebnosťou subalpínských lúk s fialkovými rododendronami, žltými črievičníkmi, kolóniami zakrpatených kosatcov.
Cez Barguzínske ústie
Ústie Barguzin so siedmimi tisícmi obyvateľmi sa teší titulu okresné mesto Burjatskej republiky. Takto je však nahliadnutá ruskými meradlami. Skôr by zodpovedalo realite nazývať ho dedinou. Široké prašné ulice lemujú väčšinou drevené domčeky. Keď kozák Gavril Lovzov v druhej polovici 17. storočia sídlo zakladal, nemusel pre neho vymýšľať nejaké zvláštne meno, ale nazval ho jednoducho podľa toho, čo mal pred sebou - ústie rieky Barguzin do Bajkalu.
Kto chce pokračovať ďalej pozdĺž východného pobrežia jazera, musí teda prekročiť Barguzin. Po celé stáročia sa to deje pomocou pramice, dnes trochu zmodernizovanej, kedy nákladné plavidlo vlečie na oceľovom lane malú motorovú loď. Je zaujímavé sledovať ich pristávací manéver v súboji s prúdom rieky. Lodivod je ale za tých niekoľko desiatok traverz denne náležite vyškolený. V dohľadnej dobe sa to už ale zmení, len čo bude dokončený neďaleký most.
O niečo ďalej uzatvára cestu iná prekážka - brána Zabajkalského národného parku. Vďaka ťažkej dopravnej dostupnosti každý to čoskoro spozná na vlastnom tele, minimum sídiel a absencia priemyslu, sa tamojšia príroda zachovala na zhruba 260 000 hektároch takmer pôvodný ráz. Rezervácia ako prvá v Rusku bola založená už v roku 1916 kvôli ochrane vzácneho barguzínského Sobola. Okrem zóny so zákazom vstupu je ďalší sektor sprístupnený poznávacej turistike a v niektorých častiach je povolená aj rekreácia, vrátane táborenia. Vstup do parku, preto tá brána, je spoplatnená 160 rublami na osobu na deň.
česká stopa
O vznik a rozvoj národného parku sa veľmi zaslúžil Zenon Francevič Svatoš, potomok prisťahovalcov z Čiech. On sám sa narodil roku 1886 v Krymsku na Kaukaze. Po smrti rodičov sa presťahoval k tete do Simferopole, kde vyštudoval reálku. Dráhu profesionálneho zoológa zahájil v Petrohrade a pre svoje preparátorské zručnosti bol v roku 1911 členom výpravy kniežaťa Gorčakova do východnej Afriky, neskôr sa zúčastnil Rusanovovej expedície na Špicbergy a v roku 1913 odišiel na Bajkal, kde zakotvil na trvalo. Vďaka zriadeniu rezervácie sa podarilo obnoviť sobolie stavy a Zenon Svatoš bol prvý, kto navyše zaviedol chov sobola v zajatí.
.jpg)
Trek do Hadej zátoky
Súčasťou Barguzinskej rezervácie je aj ostrov, vlastne polostrov, Svätý nos. Na dĺžku meria 53 kilometrov, na šírku dvadsať kilometrov. S pevninou je prepojený dvadsaťjeden kilometrov dlhou piesočnou kosou zjazdnou, a to nie príliš pohodlnou, pozdĺž Barguzinského zálivu. Protiľahlá strana kosy je močaristá. Svätý nos, a vyplýva to z jeho celkového profilu a stavby, bol ostrovom väčšinou so strmo skalnatým pobrežím. Najvyšším vrcholom je Pik Markova (1877 m n. M.). Okrem troch rybárskych osád na severovýchodnom pobreží je neobývaný. Turisticky je schodná tiež len táto časť pri Čivyrkujskom zálive
Vhodným východiskom pre stredne fyzicky náročný trek je pláž pri osade Monachovo. Hneď na úvod preverí fyzičku prudkým svahom opatreným dreveným schodiskom s viac ako sto stupňami. Potom už vedie chodník "hore dole", miestami kopírujúci zráz prudko padajúci do jazera, občas vytvorí prekážku padlý strom. Komárie nálety pri dobrom repelentnom ošetrení, prípadne so sieťkou cez tvár sa dajú zniesť. Prvé miesto vhodné pre táborenie je po zhruba troch kilometroch na piesočnatej pláži pri osade KATUN. Podobný profil aj dĺžku má úsek k väčšej dedine Kurbulik roztiahnutý pozdĺž brehu lemovaný rybárskymi člnmi a tiež búdami na ližinách používaných v zime na rybárčenie na dierkach. Všetky domčeky sú zrubové z dreva. Pred niektorými parkuje auto či motorka. Medzi osadami je totiž jediná zjazdná cesta. Na konci Kurbuliku je tiež malý, ale dobre zásobený obchod vrátane piva. Vodku tam pani nemá, ale vysvetlí v ktorom domčeku sa dá kúpiť. Za dedinou je spracovanie rýb a na kopci v lese malý cintorín. Za skalným chrbtom, oddelene od dediny, sa dá v pokoji táboriť. Cieľom treku býva väčšinou Zmijí čiže Hadia zátoka (rusky zmeja znamená had). Netreba sa bežne obávať nadmiery hadov. Táto časť polostrova sa vyznačuje vyvieraním termálnych prameňov. Niekoľko vaní vyložených drevom a vodou teploty tridsať až šesťdesiat stupňov je priamo na brehu. Schádzajú sa k nim turisti i zo vzdialenejších miest Bajkalu, a tak blízko kotví niekoľko člnov i väčších lodí. Práve s termálnymi prameňmi súvisí názov zátoky. Na jeseň, keď je u Bajkalu už chladno, vďaka prameňom je okolitá zem ešte prehriata a láka sem plazy z celého okolia.
česká stopa
Hydrológ profesor RNDr. Bohumír Janský, CSc., Mimochodom objaviteľ skutočných prameňov Amazonky, navštívil Bajkal mnohokrát. Jeho knižka Bajkal - perla Sibíri je dobrým sprievodcom pre všetkých, ktorí sa chcú s jazerom bližšie zoznámiť.
V roku 1990 sa podarilo windsurfickú expedíciu Formosa - traja Česi, jeden Rakúšan a dvaja Rusi - preplávať za nie príliš ideálnych podmienok Bajkalské jazero počas dvoch dní v jeho najširšom mieste.
Prvý český sólo prechod Bajkalu bez podpory len vlastnými silami, bez doplňovania zásob uskutočnil v marci 2012 Dalibor Beneš. Cesta mu trvala niečo cez 21 dní.
.jpg)
Olchon stavil na turistov
V Bajkalskom jazere je dvadsaťsedem, väčšinou malých ostrovov bez stáleho osídlenia. Nie tak Olchon, ktorý svojou rozlohou 730 kilometrov plošných všetky suché Bajkalskými bračekmi mnohonásobne predčí. Leží pri západnom pobreží jazera, oddelený od pevniny takzvaným Malým morom. Pretiahnutým, mierne prehnutým tvarom akoby sa chcel pripodobniť celému jazeru.
Prevažná časť z pätnástich stoviek obyvateľov Olchon žije v prístave Chužir. Ono správne stredisko ostrova nepodáva návštevníkovi vystupujúcemu z lode a prechádzajúcemu okolo polorozpadnutej budovy akéhosi bývalého závodu tú najlepšiu vizitku. Alebo zhrdzavnou bránou, na ktorej je ešte privarená červená hviezda, chce povedať, že sovietske časy už aj tu na ostrove skončili? Proste na také maličkosti nie je teraz kedy. Ľudia sa musia starať predovšetkým o živobytie a to na ostrove nie je práve jednoduché. Sú v podstate dve možnosti - využívať bohatstvo jazera alebo turistika. Skoro sa zdá, že servis turistom má vrch.
Len pár krokov od prístavu ponúka babuška v búde niekoľko druhov pirohov, o kúsok ďalej iná ostrovanka láka novo prichádzajúci na údené či pečené ryby, v stánku cez cestu majú vraj najlepší pozy - mäso v parenom cestíčku. Táto chuťová vizitka maže predchádzajúci rozpačitý dojem a to ste ešte neochutnali chrumkavý čeburek.
Stánky s miestnymi dobrotami striedajú obchodíky so suvenírmi, šperky využívajúce sibírske polodrahokamy a dokonca, na rozdiel od Irkutska, majú aj výber pohľadníc. Prsty na rukách by nestačili na spočítanie agentúr ponúkajúcich ubytovanie, sauny, sprievodcov, výlety loďami, kolmo, koňmo či autami off-road. Pre hostí je na okraji Chužiru vystavaná zrubová dedinka ako vystrihnutá z ruských rozprávok.
Sergej Klimentov, vyštudovaný právnik, dal tiež prednosť servisu turistom. Ponúka ubytovanie, stravu i saunu, okrem toho aj exkurzie po ostrove. V jednej osobe šéf, ubytovateľ, saunár, vodič, sprievodca aj kuchár. Nie je výnimkou, a tak konkurencia na obmedzenom ostrovnom priestore je veľká. Radí, že kto si chce cestu na sever Olchon, na mys Choboj užiť, musí vyraziť skoro. Kúsok asfaltky vedie len do dedinky Charancy, a potom jeho "fugon" skáče cez výmole po lesnej ceste. Na myse Njurganskij Sergej zastavuje a ukazuje leva a krokodíla. Nie to nie je miestna safari, ale len z vody vystupujúce skaly pripomínajúce tvarom ony exotické zvieratá. O kilometer ďalej Sergej upozorňuje na rozpadnuté mólo, na základy barakov a prehnité drevené chodníky bývalého gulagu. Trestanci sovietskej éry tam do polovice šesťdesiatych rokov lovili a spracovávali ryby.
Zostávajúci pólkilometer k mysu je nutné ísť pešo. Sergej ponúka, že zatiaľ pripraví uchu - rybiu polievku so zeleninou. Všetko to skákanie a natriasanie stálo za to. Choboj ponúka vskutku nevšedné pohľady. A nielen to, dole pod skalou sa vyhrieva a šantí kŕdeľ bajkalských tuleňov. Pošťastilo sa. Zábery z akvária teraz môžem vyradiť.
česká stopa
Na zamrznutom Bajkalskom jazere niekoľko mesiacov českí kynológovia testovali odolnosť a ovládateľnosť plemena Českých horských psov. Pri svojich pokusoch prešli jazero krížom krážom.
Snahu pokoriť Bajkal mali aj moravskí balónoví vzduchoplavci. Žiaľ ukázalo sa, že uprostred jazera je zóna úplného bezvetria. Ich expedícia dospela k poznaniu, že Bajkal sa preletieť balónom jednoducho nedá.
Neopomenuteľnou zastávkou blízkosti Chužiru je mys Burchan. Z vôd jazera tam vystupuje rozoklaný skalný útvar, kde sa podľa burjatských legiend zdržujú bajkalskí duchovia. Sedlom medzi dvoma vrcholmi skaly Šamánka možno prejsť až k jaskynke, v ktorej údajne Prečítajte si cenné rady a skusenosti z cestovania okolo Bajkalského jazera, ktorá vám pomôžu čo najlepšie si užiť dovolenku v tejto časti Ruska.meditoval miestny kúzelník. Táto lokalita patrí medzi deväť významných svätýň v Ázii. Raz za rok sa ku skale schádzajú šamani z celého Ruska. Ostatne šamanizmus je nielen na ostrove, ale v celom Pobajkalí stále veľmi rozšírený, aspoň o tom svedčí kdejaký opentličkovaný strom. Možno tam farebné pentle vešajú aj návštevníci vo viere, že ich to na Bajkal snáď ešte raz vráti.
