Zemianstvo zohralo v dejinách Slovenska pomerne významnú úlohu. Bližšiemu poznaniu jeho vzniku a významu pre formovanie slovenského etnika sa však doteraz nevenovala väčšia pozornosť.
Zastaralé práce maďarských historikov z druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storočia predstavujú iba odrazový mostík k analytickému bádaniu. Doteraz najpodrobnejšie sa otázkam vzniku a vývinu slovenského zemianstva venoval Branislav Varsik, ktorý celkom jasne rozpoznal dôležitosť skúmania tejto problematiky. Jeho závery o existencii a postavení etnicky slovenského zemianstva sa opierajú o pomerne veľké množsto pramenných údajov, ktoré bude možné podrobnejším výskumom ešte rozmnožiť. Štruktúre šľachty na Slovensku (v Uhorsku) sa v prehľadovej štúdii venoval Richard Marsina. Existuje aj veľké množstvo monografií venovaných jednotlivým zemianskym rodom, ktoré však majú veľmi rozdielnu úroveň.
Šlachta v Uhorsku
Privilegovaná vrstva stredovekej spoločnosti šľachta sa v Uhorsku formovala už od 11. storočia. Pritom sa od samého začiatku členila na vyššiu (rodovú) a nižšiu (služobnú) šľachtu. Tomu zodpovedali aj jej majetkové pomery a celkové postavenie v spoločnosti. Základ nižšej šľachty tvorili drobní kráľovskí servienti (servientes regis) a hradní vojaci (iobagiones castri). Za vojenské služby získavali od uhorských kráľov menšie výmery pôdy. Zaužívané právne zvyklosti boli po prvý raz kodifikované vo forme kráľovského dekrétu z roku 1222 známou Zlatou bulou kráľa Ondreja II. Šľachta ako celok získala potvrdenie dedičnej držby a ochrany svojich majetkov, súdnu imunitu, čiastočné oslobodenie od platenia daní (kolekty a denárov slobodných) a dokonca aj právo odporu proti kráľovi v prípade nerešpektovania jej výsad.4 Treba však zdôrazniť, že udelené výsady v plnej miere využila na svoju emancipáciu hlavne vyššia šľachta. Nižšia šľachta (zemianstvo) aj napriek svojej početnosti zostala vo vleku a závislosti od vyššej šľachty. Napriek tomu v druhej polovici 13. storočia začal proces emancipácie zemianstva a jeho snaha vytvárať orgány vlastnej samosprávy (šľachtická stolica, resp. župa). Obdobie 14. storočia sa v doterajšej odbornej spisbe prezentovalo ako rozhodujúce pre autonómne postavenie samosprávnych šľachtických komunít v jednotlivých župách. Novšie bádanie tieto jednoznačne formulované závery do istej miery sproblematizovalo poukázaním na dosadzovanie podžupanov županmi z radov svojich familiárov ešte aj v druhej polovici 15. storočia.5 Nepochybne dôležitým medzníkom pri posilňovaní sebavedomia a právnej istoty zemianstva bol rok 1351, keď kráľ Ľudovít I. Veľký vydal tzv. aviticitný zákon, v ktorom sa deklarovala rovnosť práv šľachty ako privilegovanej spoločenskej vrstvy (una eademque libertate).6 V priebehu 14. storočia sa objavuje v rámci šľachtickej komunity nová medzivrstva, ktorú nazývame stredná šľachta. Jej pôvod má korene jednak v prirodzenom procese chudobnenia vyššej šľachty a jednak v spoločenskom a majetkovom vzostupe niektorých zemianskych rodov, ktoré vďaka donáciám, resp. výhodnými sobášmi postúpili medzi majetnejších šľachticov. Väčšia časť strednej nobility však mala svoj pôvod v starej rodovej šľachte. Demokratický dedičský systém, podľa ktorého dedili otcovský majetok všetci mužskí potomkovia (dcéry iba štvrtinu), spôsoboval, že niektoré mnohodetné rodové línie postupom času schudobneli. Spoločné užívanie rodových majetkov sa už v prvej polovici 14. storočia považovalo za prežitok, a tak sa rodové vlastníctvo drobilo na menšie majetkové podiely. Po majetkových deľbách zostalo jednotlivým rodovým líniám iba torzo z pôvodných rodových domén. Obyčajne vlastnili jednu celú dedinu, kde sa usadili a postavili si tu šľachtickú kúriu a majetkové podiely v ďalších dedinách. Roztrúsenosť takejto držby spôsobovala značné problémy pri ich správe, a tak sa jednotliví šľachtici pokúšali o scelenie do väčšieho celku pomocou majetkových výmen. Podrobný historicko-genealogický výskum starých rodov (Hont-Poznanovci, Diviackovci, Ludanickovci, Branč-Lipovníckovci) preukázal, že viac ako polovica rodových línií prepadla medzi strednú šľachtu (bene possessionati) a v extrémnych prípadoch dokonca medzi drobné zemianstvo.7 K diferenciácii dochádzalo v tomto období aj v rámci zemianstva. K najnižšej (spoločensky i majetkovo) vrstve patrili hradní jobagióni. Najmä v časoch vlády oligarchov mnohí z nich stratili svoj privilegovaný status a bez stôp sa stratili. Niektorí z vlastnej vôle vstúpili do zväzku familiarity svojich mocnejších susedov a odovzdali im aj svoje majetky. Na najnižšom stupni spoločenského rebríčka nachádzame na mnohých miestach Slovenska ešte armalistov, resp. kurialistov. Táto najnižšie stojaca vrstva privilegovaného obyvateľstva vznikla buď úplným schudobnením hradných vojakov, ktorí sa vďaka populačným prírastkom delili o stále menšie pozemkové vlastníctvo, alebo to boli nobilitovaní zemepanskí služobníci, ktorí boli najskôr za verné služby oslobodení od poddanských záväzkov a následne na základe žiadosti zemepána aj nobilitovaní. S niektorými takýmito drobnými zemanmi sa stretávame v prameňoch už v neskorom stredoveku, ale najúplnejšie zoznamy pochádzajú až z portálnych súpisov zo 16. storočia. Do čias vlády Mateja Korvína boli armalisti a kurialisti (na cirkevných majetkoch sa nazývali predialisti) oslobodení od platenia kráľovských daní. Roku 1487 však Matej Korvín rozhodol, že treba zdaniť aj týchto najdrobnejších šľachticov. Svoj úmysel o spoplatnení svetských i cirkevných predialistov oznámil predstaviteľom šľachtických žúp.
Šlachtická krajina
Všeobecne sa konštatuje, že počtom privilegovaného obyvateľstva (okolo 5 % celej populácie) patrilo Uhorsko koncom stredoveku k najšľachtickejším krajinám Európy. Šľachtický stav však bol už v tomto období veľmi striktne spoločensky a majetkovo diferencovaný. Je známe, že takmer 40 % pozemkového majetku patrilo uhorským veľmožom. Pritom magnátskych rodov bolo v Uhorsku iba niekoľko desiatok. Tento stav bol výsledkom predchádzajúcej donačnej politiky uhorských kráľov, najmä Žigmunda Luxemburského, ktorý koncom 14. storočia rozdal aristokracii dve tretiny kráľovských hradných panstiev. Tento stav potom pretrval až do začiatku 16. Storočia. Početná drobná šľachta však disponovala viac ako skromným pozemkovým vlastníctvom. Veľmi názorne na tento stav na príklade Užskej župy poukázal maďarský historik Pál Engel. V priebehu 14. storočia funkcie slúžnych v šľachtickej župnej samospráve zastávali väčšinou príslušníci strednej šľachty. Rovnako aj kastelánske hodnosti patrili k vyhľadávaným a uchádzali sa o ne aj významnejší šľachtici. Situácia v tomto smere sa úplne zmenila v priebehu 15. storočia. Posty slúžnych v jednotlivých župách obsadzovali v rozhodujúcej miere príslušníci zemianstva. Dokonca v niektorých prípadoch išlo o najchudobnejších príslušníkov šľachtickej komunity s niekoľkými poddanými alebo aj o zemanov, ktorí nemali žiadnych poddaných. Takýto stav nejestvoval iba v severovýchodných župách, ale v celom Uhorskom kráľovstve. Celkový úpadok zemianskeho stavu koncom stredoveku sa prejavil aj na slabnúcej úlohe zemianstva v stredovekom vojenstve. Rytierska výzbroj a výstroj bola koncom stredoveku veľmi drahá, takže si ju mohli dovoliť zaobstarať iba zámožnejší šľachtici. Insurekčné vojsko, do ktorého nastupovali zemania, bolo z tohto dôvodu vyzbrojené veľmi chatrne a v tom najlepšom prípade ho možno charakterizovať ako ľahkú jazdu. Čoraz väčšiu úlohu aj v Uhorsku zohrávali vo vojenstve najatí žoldnieri. V období vlády jagelovských kráľov (1490 – 1526) prežila drobná šľachta v Uhorsku krátkodobé vzopätie, keď sa zdalo, že hlas zemianstva získal na váhe a budú ho rešpektovať nielen magnáti, ale aj panujúca dynastia. Kolbišťom, na ktorom sa odohrával mocenský zápas, sa stali zasadnutia stavovského snemu. Tie sa tradične konávali na Rákošskom poli neďaleko hlavného mesta Budína. Na smene, ktorý sa začal 24. apríla 1500, zemianska opozícia dosiahla zásadnú zmenu v zložení kráľovskej rady. V zmysle snemových uznesení v nej mali v budúcnosti zasadať popri 4 barónoch aj 4 preláti a 16 zástupcov strednej a nižšej šľachty. Táto 24 členná kráľovská rada sa mala premeniť na stály orgán a povinne sa zdržiavať v blízkosti kráľa. Aj ďalšie snemové uznesenia vychádzali v ústrety strednej a nižšej šľachte. Napr. snem konaný v roku 1504 zakazoval udeľovať hodnosti dedičných županov. Poddaní sa mohli k inému zemepánovi sťahovať iba s povolením slúžneho. Okrem toho sa im v budúcnosti zakazovalo loviť zver a chytať vtáky. Zhoršujúce sa postavenie neprivilegovaných vrstiev, predovšetkým sedliactva, viedlo k Dóžovmu povstaniu, ktoré vypuklo v lete 1514. Sedliaci sa začali vŕšiť na šľachtických majetkoch a ich obyvateľoch. Ohrozenie šľachty načas utlmilo rozpory medzi magnátmi a zemianskou opozíciou a spoločnými silami krvavo zúčtovali s povstalcami. Dňa 18. októbra 1514 sa na Rákošskom poli zišiel tzv. divoký snem, na ktorom boli prijaté články ktoré predznamenali zavedenie tzv. druhého nevoľníctva v Uhorsku. Pre šľachtu ako celok bolo dôležité, že snem odobril Tripartitum (šľachtické zvykové právo), ktoré spísal Štefan z Verbovca (Verbőczy). Aj keď kráľ odmietol zákonník schváliť, Tripartitum sa používalo v súdnej praxi až do 19. storočia. V nasledujúcich rokoch pokračovali spory medzi magnátmi a zemianskou opozíciou. Snem konaný v apríli 1516 znovu rozhodol, že spoločne s neplnoletým kráľom Ľudovítom II. bude vládnuť kráľovská rada zložená zo 6 barónov, 6 prelátov a 16 zástupcov strednej a nižšej šľachty. Skutočnú moc však do svojich rúk postupne získal päťkostolský biskup a kráľovský kancelár Juraj Satmári, ktorý sa roku 1522 stal ostrihomským arcibiskupom. V priebehu 20 rokov 16. storočia sa ďalej prehlbovali rozpory medzi magnátmi vedenými palatínom Štefanom Bátorim a zemianskou opozíciou, ktorej hovorcom sa stal kráľovský protonotár Štefan z Verbovca. Nakoniec sa hlavou opozície stal sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský, čo bolo dosť paradoxné, pretože patril k najväčším magnátom v krajine. Uhorsko sa v predmoháčskom období zmietalo v chaose, keď si každý robil, čo chcel a nikto sa príliš nestaral o tie najzákladnejšie záležitosti. Tento kritický stav krajiny veľmi presne diagnostikoval vo svojich správach pápežský nuncius Antonio Burgio. Snemové rokovania boli podľa neho neusporiadané. Vyslanci všetkých žúp sa schádzali pod holým nebom na poli zvanom Rákoš. Sem mohol prísť okrem nich aj každý šľachtic, aj keď nebol poslancom. Veľkí páni (magnáti) si so sebou vodili nielen vlastné služobníctvo, ale aj toľko drobnej šľachty, koľko sa im podarilo zhromaždiť. Každý z nich si na sneme hovoril, čo mal na srdci, bez dodržiavania poriadku a poradia. Konali však podľa ľubovôle pánov, ktorí ich inštruovali vždy deň vopred. Snem však nemohol podľa prijatých štatútov trvať dlhšie ako 15 dní. Keďže poslanci sa týmto zbytočným táraním unavili, rozišli sa napokon do svojich domovov, aj keď sa im nepodarilo dospieť k žiadnym záväzným rozhodnutiam. Na záver sa ešte žiada spomenúť problematiku etnicity zemianstva. Maďarská historiografia má tendenciu stotožňovať uhorskú šľachtu s maďarskou šľachtou. Toto tvrdenie však nezodpovedá historickej skutočnosti. Písomné pramene z obdobia 15. a začiatku 16. storočia celkom jednoznačne svedčia o existencii zemianstva slovenského pôvodu, ktoré žilo na celom území dnešného Slovenska, najkoncentrovanejšie však v jeho severných regiónoch. Svoj pôvod manifestovala táto vrstva šľachty svojimi predikátmi utvorenými pomocou adjektív od svojich sídelných majetkov (Podmanický, Hrabovský, Revický, Benický, Lipovnícky, Ostrolúcky) a v mnohých prípadoch aj osobnými menami charakterizujúcimi ich rázovitý vzhľad či vlastnosti (Potvor(a), Málodobrý, Škriatko, Nosko, Ježko, Smútko, Straka, Plachý, Čert, Roháč). V zásade platí, že slovenskí zemania žili všade tam, kde prevládalo súvislé etnicky slovenské osídlenie.
