 Dávno predtým, ako na severoamerický subkontinent vkročila noha bieleho muža, bol neskorší mocný národ Komačov súčasťou uto-aztécko-numického kmeňa Sošonov.
Pôvodne žil v drsných oblastiach Nevady a Utahu, neskôr v južnom Wyomingu na hornom toku Severnej Platte. Pôvodne jednotný indiánsky kmeň sa prakticky ihneď po získaní koní koncom 17. storočia začal štiepiť na dve časti. Menej priebojná časť kmeňa zostala v pôvodnej domovine, odkiaľ ju však bojovné skupiny prériových Kajovov, Sjúov, Šejenov a Arapahov čoskoro nemilosrdne vytlačili až ďaleko na západ do nehostinných Skalnatých hôr. Dynamickejšie skupiny kmeňa postupovali stále južnejšie na prérie v Nebraske, Colorade, Kansase, Oklahome až do Texasu. Texas sa stal na viac ako jedno storočie ich výsostným územím, o ktoré zvádzali urputné boje so susednými indiánskymi kmeňmi, španielskymi kolonizátormi a napokon aj s americkými osadníkmi. V čase najväčšej slávy koncom 18. storočia žilo asi 20-tisíc Komančov. Neskôr, následkom opakovaných vražedných epidémií belošských chorôb, ich počet značne poklesol, takže počas prvého sčítania roku 1870 sa ku Komančom hlásilo už len 8-tisíc ľudí.
HROZBA PRE SUSEDOV
 Komančovia boli typickými predstaviteľmi prériovej kultúry. Podobne ako Sjúovia na severe, aj oni znamenali pre všetky susediace spoločenstvá neustálu hrozbu. I keď vzrastom boli nižší, ako okolité kmene - boli zocelení kočovným spôsobom života a neustálymi šarvátkami. Hlavným zdrojom ich prestíže boli rozsiahle stáda koni – medzi prvými sa stali ich chovateľmi, ale aj lúpežníkmi. Komančovia počas celej známej histórie kmeňa podnikali lúpežné nájazdy - najmä s cieľom získať ďalšie kone. Tie potom - v rámci výmenného obchodu - predávali americkým a francúzskym obchodníkom za strelné zbrane, s ktorými si počínali ešte neohrozenejšie a ukradli ešte viac koni, ktoré vymenili za ešte väčšie množstvo zbraní... Hoci doslova terorizovali všetky okolité kmene, hlavným terčom ich nájazdov boli španielske oblasti južného Texasu a Nového Mexika. Španieli prvýkrát zbystrili pozornosť okolo roku 1706, kedy sa do údolia Rio Grande nečakane vrátil kmeň Pikurisov, žijúci v Pueblach. Tento pred desaťročím práve kvôli Španielom ušiel do západného Kansasu. Bolo teda jasné, že k návratu ich donútilo niečo ešte horšie... Keď roku 1716 prvý raz niekoľkí Komančovia navštívili viaceré mestečká v Novom Mexiku, Španieli sa možno právom domnievali, že si prišli obhliadnuť terén. Preventívne preto napadli utsko-komančský tábor neďaleko Santa Fé a zajatcov predali do otroctva. Prvé odvetné nájazdy zasiahli španielske územie už o tri roky. Počas následnej trestnej výpravy španielska armáda síce prenikla hlboko na coloradské prérie, našla však len opustené táboriská.
INDIÁNSKA ALIANCIA
Dočasná komančsko-utská spojenecká aliancia systematicky decimovala v ich kansaských a coloradských osadách aj meskalerských a lipanských Apačov. Tí húfne utekali na juh a tam prepadali bohaté španielske usadlosti a haciendy. Po roku 1786 Komančovia definitívne vytlačili do západných hôr aj svojich už bývalých spojencov Utov a koncom storočia sa stali rešpektovanými pánmi väčšej časti Texasu, severovýchodu Nového Mexika a juhozápadnej Oklahomy. Uzavrieť mierovú zmluvu s Komančmi ako politickým celkom bolo nemožné. Národ Komančov sa totiž skladal z dvanástich veľkých kmeňov a tie zasa z nekonečného množstva menších klanových skupín, z ktorých aj tá najmenšia mala vlastnú nezávislú „zahraničnú" politiku. Zatiaľ čo jedna skupina v Novom Mexiku mierumilovne obchodovala, iná - o kúsok ďalej, neľútostne lúpila a vraždila. Indiánov navyše huckali a zásobovali zbraňami francúzski obchodníci, s ktorými zasa Španieli - ako s nežiaducimi konkurentmi - zaobchádzali neuveriteľne brutálne: na rozkaz guvernéra Santa Fé vodcovi jednej francúzskej obchodnej výpravy dokonca zaživa vyrezali srdce z tela. Španieli intenzívne bojovali proti Komančom od roku 1768. Prvý bojový úspech však zaznamenali až po šiestich rokoch, kedy prepadli a zničili ich osadu pri Ratone v Novom Mexiku. Roku 1779 guvernér Juan Bautiste de Anza s 500 vojakmi a 200-členným pomocným oddielom ukrivdených Utov a Apačov obsadil veľkú komančskú osadu. V bitke zahynul významný náčelník militantných Komančov Zelený Roh. O pár rokov neskôr de Anza ponúkol Komančom mier. Proti uzavretiu zmluvy sa však postavil Biely Býk s neveľkou skupinou prívržencov. Zástancovia mierového riešenia kmeňovú dilemu vyriešili vskutku radikálne - Bieleho Býka zavraždili a jeho skupinu rozprášili. Tri najmocnejšie komančské skupiny potom splnomocnili ako vyjednávača náčelníka menom Kožený Plášť. Po zložitých trojkolových rokovaniach v júli 1786 bola mierová zmluva na svete. Guvernér de Anza zároveň zmieril Komančov s Utmi, čím obratne získal spojencov proti dotieravým Apačom. Mierové vzťahy - výdatne podporované vzájomným obchodom - sa napriek občasným nájazdom udržali po celé desaťročia. Do novej vlasti v Texase komančské skupiny zo severu prichádzali postupne. Ešte okolo roku 1750 niektorí oneskorenci bojovali proti Kajovom, žijúcim v Čiernych horách v Južnej Dakote. Obe znepriatelené strany však odtiaľ zakrátko vyhnali mocné skupiny sjúskych Lakotov, nezadržateľne sa valiace na západ od severnej Missouri. Kajovské a komančské skupiny ustupovali na juh až k rieke Arkansas a ďalej medzi sebou bojovali. Roku 1805 sa Komančovia a Kajovovia náhodne stretli v španielskej obchodnej stanici. Ostrej bitke len s vypätím síl zabránili Španieli. Situácia sa napokon zvrtla tak, že jeden kajovský bojovník sa odhodlal istý čas dobrovoľne žiť medzi Komančmi. Keď sa na jeseň v poriadku vrátil, mierový proces sa rozšíril aj na ostatné skupiny, až vzniklo nerozbitné medzikmeňové spojenectvo.
LEGENDÁRNY BELOCH A VEĽKÉ SPOJENECTVO
Ďalšie významné spojenectvá Komančovia časom uzavreli s južnými vetvami Šejenov a Arapahov, a to vďaka americkému priekopníkovi a obchodníkovi Williamovi Bentovi. Stará Bentova pevnosť bola v prvej polovici 19. storočia najvýznamnejším strediskom obchodu s Indiánmi v juhovýchodnom Colorade. Pretože neustále medzikmeňové šarvátky o lovecké územia v oblasti rieky Arkansas značne obmedzovali možnosti obchodovania, legendárny beloch - sám ženatý so Šejenkou Žltou Ženou - medzi večne znepriatelenými kmeňmi sprostredkoval rokovania, ktorých výsledkom bolo uzavretie spojeneckej zmluvy Komančov a Kajovov so Šejenmi a Arapahmi. Táto aliancia vydržala až do konca existencie živej prériovej kultúry a náramne strpčila život belochom, ktorí bezohľadne prenikali na indiánske územia.
VOJNA S MEXIKOM
 Počas nájazdov na belošské osady v Texase nerobili Komančovia žiadne rozdiely medzi hispánskymi osadníkmi a Angloameričanmi - prepadávali ich rovnako neľútostne. Dejinné udalosti však nabrali rýchly spád. Roku 1821 získalo Mexiko nezávislosť od španielskej koruny. Hoci mladá republika potvrdila mierovú zmluvu s Komančmi, peniaze na jej plnenie nemala. Keď prestala za mier platiť, vypukla vojna. Komančovia podnikli proti Mexiku viacero zdrvujúcich nájazdov, počas ktorých roku 1840 prenikli hlboko do vnútrozemia a na tri mesiace obsadili celé severné Mexiko. Ako zareagovala mexická vláda? Na niekoľko desaťročí obnovila vyplácanie odmien za indiánske skalpy... Ešte v roku 1833 pricestoval do Texasu, ktorý spadal pod štátnu suverenitu Mexickej republiky, Sam Houston a ako oficiálny predstaviteľ vlády USA s Komančmi rokoval o mieri. Mexická vláda vyslovila počudovanie nad tým, čo má čo reprezentant cudzej mocnosti rokovať na výsostnom území iného štátu a vyzvala ho k odchodu. Neskoro. Texas sa o tri roky odtrhol od Mexika a jeho prvým prezidentom sa stal - Sam Houston.
KRVAVÉ MIEROVÉ ROKOVANIA
V máji 1838 síce s Komančmi podpísal mierovú zmluvu, neobsahovala však ustanovenia o jednoznačne určenej indiánsko - belošskej hranici. A práve to sa stalo zdrojom mnohých nedorozumení a problémov - belosi totiž neustále zaberali indiánsku pôdu a Indiáni zasa neprestali s nájazdmi. Houstonov nástupca Mirabeau Lamar v marci 1840 zvolal do San Antónia mierové rokovania. Jedným z ich najdôležitejších cieľov bolo dosiahnuť prepustenie množstva belošských zajatcov. Aj keď Texasania o osudoch zajatcov nemali prehnané ilúzie, skutočnosťou boli šokovaní. Keď videli úbohý stav zajatcov, ktorých Indiáni priviedli na rokovania, sami seba sa pýtali, ako musia vyzerať tí, čo zostali v táboroch. Keď sa dozvedeli, že belošských mužov Ko-mančovia do zajatia vôbec nebrali, ale zabíjali ich hneď po boji a znásilnenia boli v správaní sa Komančov k belošským ženám len nevinnou zábavkou v porovnaní s celkovým zaolxhádzarrŕm, rozhodli sa konať, ozbrojení civilisti obkľúčili radnicu, 35 náčelníkov zlynčovali a 27 komančských žien a detí zajali. Ženy a deti potom ponúkli na výmenu za zajatých belochov. Indiáni však mohli vymeniť len piatich zajatcov, pretože ostatných belochov - rozzúrení kvôli vražde svojich náčelníkov - po návrate do osád pozabíjali. Ešte v lete náčelník Bizóní Hrb zorganizoval až 500-člennú nájazdnícku výpravu. Mohutná bojová sila sa zastavila až na brehu Mexického zálivu - do tla zhoreli mestá Victoria a Linnvile, zahynuli stovky belochov. Sebaistých nájazdníkov, obťažkaných bohatou korisťou, však na spiatočnej ceste prepadol zo zálohy oddiel domobrany pri Slivkovom potoku neďaleko Lockhartu a spôsobil im ťažké straty. Texasania podľa vzoru indiánskych jazdeckých bojovníkov zorganizovali vlastné jednotky ľahkej jazdy - rangers a účinne ich v boji proti Indiánom aj využívali. O všednej realite výstižne vypovedá kapitán texaských rangerov S. H. Walker, ktorý v liste z novembra 1846 píše vynálezcovi revolveru Samuelovi Coltovi: „ V lete 1844 kapitán Hays s pätnástimi mužmi bojoval proti osemdesiatim Indiánom... zabil a zranil polovicu z nich. Môžem s istotou povedať, že ľudia v Texase nedočkavo túžia mať Vaše revolvery." Roku 1846 Texas anektovali Spojené štáty. Federálna vláda s Komančmi podpísala novú mierovú zmluvu, no ustanovenia o určení stálej hranice neboli ani v nej. Situáciu komplikoval aj nemiestny politický spor, či má Indiánom sľúbené dary zo svojho rozpočtu platiť federálna alebo texaská vláda. Vzájomné vztahy sa stále vyostrovali - rangeri útočili na komančské dediny a Komančovia prepadávali belošské usadlosti. V roku 1848 vypukla kalifornská zlatá horúčka a územím Komančov tihali neustále ohrozované kolóny vysťahovalcov. Rozšírili sa veľké epidémie kiahní a cholery, Indiáni zomierali po stovkách.
ŽIVOT V REZERVÁCII
Účinnú mierovú zmluvu sa podarilo uzavrieť až roku 1853, kedy Komančovia súhlasili, že sa usadia v rezervácii na hornom toku Brazos. Keď roku 1858 armáda opustila tábor Cooper, zriadený na ochranu Indiánov, ozbrojení Texasania rezerváciu napadli. Hoci sa útok podarilo odraziť, indiánsky agent Neighbors svojich zverencov radšej odviedol preč z Texasu do oklahomskej rezervácie Vičitov v Anadarko. Domov sa už nevrátil, na spiatočnej ceste ho odzadu zastrelil neznámy ostrostrelec. Kajovovia a Komančovia oklahomskú rezerváciu využívali ako základňu, z ktorej útočili na Texasanov a do ktorej utekali pred prenasledovateľmi. V mocenskom vákuu občianskej vojny si vyrovnali aj staré účty s Tonkawmi, ktorí proti nim bojovali po boku belochov, a tri stovky z nich zmasakrovali. V novembri 1863 konfederálna armáda proti Indiánom vyslala plukovníka Kita Carsona. Jeho stopári objavili tábory spojených síl Komančov, Kajovov, Šejenov a Arapaov 24. novembra pri Adobe Walls v severozápadnom Texase. Carson však našiel oveľa viac Indiánov, ako bol schopný potrestať, a ledva si zachránil kožu.O päť dní neskôr plukovník Chivington nadránom prepadol Šejenský tábor Čierneho Kotla, ktorý bol pod ochranou vlády, a zavraždil tristo žien a detí.
QUANAH PARKER - BOHATÝ MIEŠANEC
Na základe veľkej zmluvy od Medicíne Lodge z októbra 1867 sa väčšina Komančov presťahovala do rezervácie pri Fort Cobb v Oklahome. Tlaku tisícov vojakov najdlhšie odolávali kwahadijskí Komančovia s náčelníkom Quanahom Parkerom - miešancom, synom belošky Cynthie Parkerovej. Pretože prídely potravín v rezervácii armáda nepochopiteľne zadržiavala, Indiáni dodržiavajúci mier hladovali a postupne z rezervácie utekali do prérie loviť bizóny. Lenže belošskí lovci počas posledných niekoľkých rokov bizóny celkom vyhubili, takže hladovali aj tam a navyše ich všade prenasledovali vojaci. Posledné úsilie o slobodný život Komančov sa definitívne skončilo kapituláciou skupiny náčelníka Quanaha Parkera v júni 1875. Bývalý nepriateľ - generál MacKenzie, použil väčšiu časť z 22-tisíc dolárov, ktoré získal z predaja koni ukoristených Indiánom počas bojov, na nákup oviec a dobytka pre nich, aby mali s čím začať nový život. Aj náčelník Quanah Parker sa rýchlo zorientoval v belošských móresoch - v zlatej ére kovbojov začal neľútostne vymáhať tranzitné poplatky za prechod veľkých stád dobytka územím rezervácie a len za poplatok dovolil aj belošským rančerom, aby svoje zvieratá pásli v rezervácii. Navyše na indiánskej pôde objavili ropu, čiže kmeň – a, pochopiteľne, hlavne Parker - zarábal. Bývalý postrach belochov Quanah Parker neuveriteľne zbohatol. Z típí sa prestahoval do obrovského luxusného domu a mal šesť manželiek. Ambície tohto zbohatlíka kandidovať do amerického Kongresu zabrzdil iba fakt, že bol Indián a navyše Komanč, čo by vo vtedajšom rasistickom Texase neprekonali ani jeho doláre. Vykonával teda aspoň úrad šerifa a sudcu. A v roku 1905 sa hrdo niesol na koni v inauguračnom sprievode prezidenta Theodora Roosvelta vo Washingtone...
Diskusia (0) |
