ROZHOVOR: Mišo Knitl je cestovateľ na plný úväzok. Má originálny životný štýl, ide si za svojim cieľom a zato má u mňa rešpekt. Jeho životný príbeh zrejme zaujme aj ďalších ľudí, čo túžia po slobode, no nevedia sa odhodlať. A preto sme s Mišom pokecali...
Čav Mišo, cestovaniu sa venuješ naplno v každom zmysle slova a aj vtedy, keď reálne necestuješ. Máš prezentácie po celom Slovensku, kde premietaš fotky a delíš sa o skúsenosti. Často aj desať krát za mesiac. A teda vlastne zase len cestuješ :) Hoci "len" po Slovensku. Baví ťa to alebo je to skôr spôsob obživy?
:) Povedal by som, že je to spojenie príjemného s užitočným. Keď som sa vrátil z Južnej Ameriky a napísal prvú knihu, urobil som prvú prezentáciu. Myslel som si, že bude aj posledná. Dodnes obdivujem ľudí, ktorí boli na prvej prezentácií. Toľko som im chcel povedať a išlo to pomaly ako z chlpatej deky. A to bola čajovňa My a mama (vtedy na Dunajskej) tak plná, že niektorí ľudia stáli za okienkom a tak pozerali. Po dvoch mesiacoch od vydania knihy som chcel ísť na ďalšiu cestu. Kým z Južnej Ameriky som sa vrátil na mamine 50. narodeniny, po lete mal otec 50. narodeniny a až tak veľmi som sa na cestovanie necítil. A tiež som zistil, že ak chcem predať knihu, musím prezentovať. Začiatky boli ťažké. Nevedel som kam ísť prezentovať, koho osloviť, ako to celé funguje. Dnes je to oveľa lepšie.
Je jasné, že so skúsenosťami rastie aj sebavedomie. Ale len tak ľahko ma neodbiješ:) Baví ťa to?
Áno. Na prezentáciách sa mi páči najmä to, že som v kontakte s ľuďmi. Môžem im poradiť kam ísť, motivovať ich a doslova im zmeniť život. Neviem koľko, ale myslím, že aspoň 10, ak nie niekoľkonásobne viac ľudí cezo mňa išlo na Európsku dobrovoľnícku službu (EDS). Spomínam si najmä na Marci. Bola na jednej z mojich prvých prezentácií, ktorá sa uskutočnila v Nitre. Hneď ako mohla, prihlásila sa na EDS do Južnej Ameriky. Projekt jej neprešiel, a tak išla na EDS do Ruska. Po návrate však dlho na Slovensku nebola. Išla si splniť sen a teraz už niekoľko mesiacov putuje po Strednej Amerike. Keď mi hovorila, že práve moja prednáška ju inšpirovala, tak to je oveľa krajší pocit ako z predaných kníh. Alebo príbeh Vierky. Pred rokmi som ju ako couchsufer kontaktoval cez couchsurfing a spal u nej v Banskej Bystrici po prezentácií. Ani by ma nenapadlo, že aj keď mi pomáhala s moderovaním festivalu v Banskej Bystrici, že ju o pár mesiacov vyšlú na EDS do Nepálu (kde je i dnes), ktorý projekt som objavil po ceste. Keď som počas štrajku v Nepále stopoval auto do susednej dediny, prisadol si do auta chalan, ktorý bol na mňa zvedavý. Rozprávali sme sa možno 5 minút. Keď vystupoval, dal mi vizitku. Bolo tam napísané: pracovník s mládežov (youth worker) a odkaz na stránku, kde bolo písané, že spolupracujú s Európou. Hneď som dal kontakt Kericu - organizácií ktorá ma vyslala do Uruguaja, a čuduj sa svete, vytvorili spoluprácu a Vierka s priateľom sú prví, ktorí sa na projekt dostali.
Chápem tvoje pocity. Cítim sa podobne, keď mám spätnú väzbu od ľudí, ktorí sa zoznámili na zoznamke Dobrodruh.sk a vyrazili spoločne do sveta. Alebo ich nabudia články, ktoré si u nás na webe prečítajú. Vtedy viem, že táto práca má svoj zmysel...
Áno, skutočne mám niekedy pocit, že cestopisy, knihy a festivaly sú ideálnym spôsobom ako nakopnúť ľudí, aby cestovali. Samému mi cestovanie dalo veľmi veľa a človek sa za rok v zahraničí väčšinou naučí niekoľkonásobne viac ako keby bol doma. A nakoľko mám vďaka týmto aktivitám príjem, ktorý mi stačí na život, tak čo viac by som mohol chcieť? Samozrejme, vo svojom obore by som zarobil oveľa viac, ale netreba to preháňať :).
Ja osobne som zatiaľ ešte čaru prezentácii výrazne neprepadol. Ale nikdy nehovor nikdy...:) Možno aj preto ma zaujíma, kde je najlepšie publikum?
Najkrajšie spomienky mám na Bánovce nad Bebravou. Vôbec som netušil, že festival Hory, cesty, ľudia je asi najväčším jednodňovým cestovateľským festivalom na Slovensku. V sále bolo asi 600 ľudí. Bola to moja prvá prezentácia o Kirgizsku. Ľudia sa smiali aj tam, kde som sa nesnažil byť vtipný. Aj keď som bol po prezentácií unavený a chcel ísť domov, vedel som, že by sa patrilo ostať. Divákom sa moja prednáška najviac páčila a odviezol som si domov cenu autovtáka :). Možno odvtedy jedávam aj bánovecké jogurty :). Kým nízkotučné píšu maximálne 0,5% tuku, bánovecké sú riadne smotanové s tukom minimálne 10% :). Odporúčam :). Tu je FOTO.
V súčasnosti si však už ty sám organizátorom festivalu Cestou Necestou, ktorý začína byť fakt veľkou vecou... Venuješ tomu kopec energie a postupne sa dostavujú výsledky v čoraz vyššej návštevnosti. Samozrejme ma teší, že si zopár krát pozval aj mňa a mohol som byť toho súčasťou:) Kedy ťa napadlo pustiť sa do takéhoto projektu?
Prvotný nápad vznikol počas pätnásť mesačnej cesty v Ázii. Plánoval som zorganizovať jeden cestovateľský večer, počas ktorého by som spolu s kamarátmi prezentoval miesta na trase, akou som išiel v Ázií - kamarát Peťo Chrenka povie o Iráne alebo o Hodvábnej ceste, Eko a Šaňo o Kirgizsku, Hanka o Indii a ja doplním miesta, kde nikto z nich nebol. Neskôr, aj na základe rozhovoru s Peťom, som prišiel na to, že škoda hovoriť iba o tejto časti zeme. Začal som oslovovať kamarátov, či by chceli prezentovať a prvý ročník festivalu sa nabalil až na trojdňový program. Účasť ma milo prekvapila, a tak som sa pustil do ďalších miest :).
Odvážne...
Ja som občas taký, že neriešim a idem si za cieľom :). Na festivale je kopec práce. Je to možno aj rarita, ale festival funguje z 80-90% zo vstupného. Práve teraz sa začína formovať tím stálych dobrovoľníkov. Už je nás šesť a ešte pár ľudí by sa zišlo do tímu :). Tak ak by si rád pomohol, alebo pomohla, napíš na: [email protected]. Máme sekcie na 1) výber prezentujúcich 2) sprievodný program 3) priestory 4) dobrovoľníci 5) fundraising 6) marketing 7) pr a komunikácia 8) social media 9) dizajn a práce je ešte habadej. Momentálne hlavne hľadáme kodera, ktorý by nakódoval novy web, pričom už máme grafický návrh. Ale každá pomocná ruka je dobrá.
Súhlasím. Tiež to tak pociťujem. V takýchto prípadoch by mala „fungovať“ istá cestovateľská spolupatričnosť. Lebo ak všetci budeme premýšľať len nad tým, či sa niečo oplatí alebo nie, tak budeme krajinou ekonomických inžinierov a právnikov:)
Veď práve. Keď si predstavím, ako funguje festival teraz a aký by mohol byť, ak by sme ho robili viacerí, našli by sme veľkých sponzorov, tak to by boli prednášky na takej úrovni, ako tá tvoja :). Som veľmi rád, že som ťa stretol a že si prezentoval. Dvakrát ťa ľudia označili za najlepšieho rozprávača na festivale a pri tretej účasti som si uvedomil, že nielen rozprávač, ale aj téma je dôležitá. A samozrejme, rád ťa zavolám opäť :).
Ďakujem za kompliment:) No predpokladám, že keby mali zaujímavé témy aj ďalší „dobrodruhovia“, tiež bude ich účasť vítaná...
Jasné. Ktokoľvek kto má niečo zaujímavé pocestované, sa môže ozvať a dáme mu priestor na festivale.
Kedy sa teda môžeme tešiť na ďalšie pokračovanie?
Najbližšie budú festivaly na jeseň: 7.-8.11.2014 Bratislava, 9.11.2014 Piešťany, 14.-15.11.2014 Banská Bystrica, 29.11.2014 Pezinok
Mišo, niektorí ľudia urobia jednu cestu do sveta a „zaspamujú“ svojim heroickým výkonom celý facebook. Ty máš toho pocestovaného dosť a snažíš sa svoje zážitky a postrehy zúročiť veľmi zodpovedne a sofistikovane. Píšeš knihy. Povedz nám niečo na túto tému...
Po 4-5 mesiacoch cestovania v Južnej Amerike som vedel, že by som rád urobil niečo s fotkami. Lenže zrkadlovku mal už aj v tej dobe takmer každý. A tak, keď som bol u Matea - podľa domácich hipísaka, ktorý sa zabudol v 60. rokoch a žil uprostred fjordu v Čile - a strážil som mu cez týždeň sám pozemok, mi prišiel nápad, že napíšem knihu. Nevedel som, či niekto také niečo už napísal, ale tušil som, že o dobrovoľníctve, couchsurfingu a turistike v Južnej Amerike nie je napísané nič nielen po slovensky, ale ani cudzojazyčne. A tak som začal písať :). Predtým som mal iba stručné poznámky. U Matea som spísal všetko z Čile pred jeho návštevou a počas cesty som si zapisoval nové a nové postrehy.
Takže pomerne spontánny nápad...
Keď som išiel do Ázie, už som vedel, že o tom aj niečo napíšem. Písal som si poznámky oveľa podrobnejšie, pravidelnejšie, a dokonca niekedy som aj celé rozhovory po večeroch prepisoval podľa toho, ako som si ich pamätal. Z Ázie mám aj preto za rovnakú dobu 3x toľko textu a knihy sú dve. Je to aj viac menej taký návod, že ak človek chce, cestovať sa dá. Znie to šialene, ale vydať knihu ma stálo viac ako samotná cesta (pri prvom i druhom výlete, alebo ako 15 mesačnú expedíciu nazvať). A tiež je to náročnejšie. Cestovanie je naozaj jednoduché. Máš ruksak? Zbaľ všetko čo myslíš, že budeš potrebovať a choď. Nemáš ruksak? Nevadí. Choď bez neho a niečo úžasné sa stane :).
Naozaj výstižne si to povedal:) Mne nezostáva nič iné iba plne súhlasiť. Veď aj logo samotného webu Dobrodruh.sk je: „stačí len vyraziť...“ A ja sám sa tohto hesla veľmi kŕčovite držím po celý život... Vráťme sa ešte k tvojim knihám. Treba využiť príležitosť a položiť otázku, kde by sme si mohli tvoje knihy kúpiť?
Knihy by mali byť dostupné v kamenných kníhkupectvách. Tam závisí od predajcu, či ju má v poličke. Najlepšie, najvýhodnejšie a zároveň spôsobom, keď najviac podporíte autora a dokonca môžete získať aj s autogramom alebo venovaním, je priamo u mňa na prezentáciách: http://www.michalknitl.com/prezentacie/ alebo poštou: http://www.michalknitl.com/hodvabny-vietor/ a http://www.michalknitl.com/farebny-svet/ Na stránke mám aj niekoľkostranové ukážky, ktoré si ľudia môžu pozrieť.
Nasleduje otázka, ktorú si určite nečakal... Kde sa ti páčilo najviac a prečo?:)
Jožo. A ty by si ako odpovedal na túto otázku? :) Za tie roky som zistil, že to nie je ani tak o tom, kde človek je, ale s kým je. A tak človeku prirastú k srdcu najmä miesta, kde strávil viac času ako inde a stretol ľudí, ktorý sa stali dobrými priateľmi. Tak je tomu na severe Fínska, v Uruguaji, v Čile i Bolívií. Tam všade som bol od 2 týždňov po 9 mesiacov ako dobrovoľník a stretol som úžasných ľudí. Z čisto cestovateľského by to však bola asi severovýchodná India a každému cestovateľovi by som odporúčal Irán, turistovi Kirgizsko, Nepál a Patagóniu. Pred pár dňami ma očaril výhľad z Wielkej Rawky hneď za Kremencom (najvýchodnejší bod SR) a najčastejšie sa teraz vraciam na Zaježovú :).
Veď to. Často si myslíme, že krása je inde a pritom ju máme pod nosom. Ja osobne som doteraz neobjavil miesto s čarovnejšou atmosférou akú má slovenský vidiek a hory. Aj keď na istý moment zostanem v ohromení, po čase každý „závoj“ očarenia pominie a uvedomím si, že tu sú moje korene... A podobne to cítiš asi aj ty, lebo aj keď si doma na Slovensku, dlho na zadku neobsedíš. Si členom rôznych komunít...
Od roku 2006 som členom couchsurfingu, čo je sieť hostí a hostiteľov, kde človek môže cestovať a späť u domácich, alebo cudzincov hostiť doma. Je to podľa mňa najlepší spôsob ako spoznať kultúru a život domácich. Teda lepším je vari iba ako robil jeden Kostaričan, ktorého som stretol v Arménsku a ktorého po prílete do Európy vo Francúzsku olúpili - stopoval a aj keď vedel iba anglicky a španielsky a nemal stan, tak ak nemal gauč, klopal na dvere domov v dedinách, kam sa dostal stopom a posunkami vysvetlil, či môže u nich spať. A keď ho nezobrali v prvom, tak v druhom, či treťom... Na to však musí človek mať odvahu. To som skúsil dvakrát a pýtal som sa na miesto na stanovanie blízko, nie na nocľah u nich doma. V druhom dome som aj skončil, dokonca aj posteľ som dostal a bolo super, ale aj keď by som to ešte niekedy vyskúšal, neviem, či sa tak niekedy stane. Dnes už som na couchsurfingu málo aktívny a rovnako aj v hospitalityclube, ktorý vznikol ešte predtým. Momentálne dosť času trávim Na Bráne - malej komunite na Zaježovej, kam sa pomaly viac menej presúvam. Momentálne neviem o inom mieste, kde by som chcel byť viac ako tam, s ľuďmi, ktorí tam žijú. link: https://www.facebook.com/groups/1417497718519425/
To sme na Slovensku. Rôzne podobné komunity sú však roztrúsené po Európe a ty si sa ich prednedávnom vybral navštíviť. Aký to v tebe zanechalo dojem?
Áno. Komunitám som sa poslednú dobu začal čoraz viac venovať, a rád by som v jednej na istú dobu aj zakotvil. Pre inšpiráciu som išiel s kamarátmi na prelome apríla a mája pozrieť niekoľko komunít v Európe. Navštívili sme Sieben Linden v Nemecku - veľkú komunitu s viac ako 100 ľuďmi, kde väčšina ľudí žije v karavanoch, kde stavajú veľké trojposchodové hlineno-slamené domy a niektoré procesy (ako jedenie) majú spoločné, ale veľa vecí je aj individuálnych. Boli sme v Bergene v Holandsku, kde na bývalej základni s komunitou iba začínajú, vo Švédsku v malej komunite, kde si pár rodín samo stavalo niekoľko rokov domy, ako aj co-housing v Stockholme, kde 60 ľudí žije v bytovke a majú spoločné večere, ktoré pripravujú tímy ľudí. Na záver sme boli v Camphille Vidarasen v Norsku, kde sa snažia žiť spolu s postihnutými ľuďmi a zapájať ich do normálneho života a žiť s nimi ako s plnohodnotnými ľuďmi. Písať by sa o tom dalo veľa. Bol to úžasný a inšpirujúci výlet. Najmä som však zistil, že každá komunita je úplne iná. Všetko má svoje špecifiká - najmä rozhoduje veľkosť komunity, spôsob rozhodovania a komunikácie a tiež pomer a rôznorodosť spoločných a individuálnych aktivít. V komunite Sieben Linden nadšenci aj vydali knihu so zoznamom viac ako 400 komunít. Knihu si môžete pozrieť na: http://www.eurotopia.de/. Kúpil som aj pár kusov do zásoby (budú k dispozícií na mojich prednáškach o komunitách, ktoré budú už v októbri.
Hm.... ako sa vidíš o desať rokov?
Zvyčajne odpovedám, že neviem kde budem o týždeň alebo o mesiac a takýmito otázkami sa nezaoberám. Ale keď sa ty pýtaš, tak porozmýšlam :). Najbližšie sa ťa to tiež opýtam :). O 10 rokov budem mať 40 rokov, milujúcu ženu, 2-3 deti a žiť v komunite úžasných ľudí na strednom Slovensku. Budem robiť čo ma baví a medzičasom ešte možno aj zničím niekoľko párov topánok :). To by bolo krásne :).
Na záver daj zopár motivačných slov pre čitateľov Dobrodruh.sk...
Chceš cestovať? Tak vypni počítač, zbaľ ruksak a choď! :) Áno, je to tak jednoduché :).
- za rozhovor ďakuje Jožo Terem
