 Keď som po prvý krát navštívil Levoču, zostal som veľmi príjemne prekvapený. Stredoveké domy, uličky, námestie, radnica, hradby... Mesto akoby zakonzervované v čase.
Radostne som si pomyslel: „Tak aj my na Slovensku máme kompaktne zachované historické centrum?“. Tým nechcem podceňovať krásy našej krajiny alebo znižovať dajme tomu nádherné uličky Banskej Štiavnice. No povedzme si otvorene, historické centrá našich miest a mestečiek počas minulého režimu veľmi utrpeli, alebo často aj zmizli z povrchu zemského. Preto ma kompaktnosť historického a architektonického bohatstva mesta Levoča veľmi potešila.
Levoča na zozname UNESCO
Ako to už u nás chodí, samozrejme je tu aj druhý pohľad na vec. Keď som zháňal bližšie informácie o Levoči, stále, už akoby z povinnosti som sa v médiách stretával s faktom, že Levoča je významné turistické centrum, hojne navštevované turistami... Na posledný bod predošlej vety mám však svoj názor. Samozrejme, o oltári Majstra Pavla z Levoče sa už učia školou povinné deti. No koľké z tých detí však aj v Levoči skutočne boli? Ak by bolo takéto mesto v Maďarsku, Poľsku, či v Čechách, tých turistov by tam bolo celkom určite ďaleko, ďaleko viac. Súdim podľa seba. Stále veľmi slabá infraštruktúra, propagácia v médiách, možnosti ubytovania, stravovania. Aj keď je skutočným klenotom, Levoča je predsa len trochu „bokom“ a to treba vyvážiť silným marketingom. Áno, mesto sa nachádza v oblasti s vysokou nezamestnanosťou a ľudia tu majú celkom určite iné problémy. No turisti znamenajú peniaze. Ubytovanie, stravovanie, atrakcie, služby, to všetko by mohlo byť prínosom pre ľudí ako aj pre mestskú pokladnicu. Jednoducho, v súvislosti s Levočou mi chýba viac propagácie. Aby to ale nevyznelo, že vidím veci čierne. To skutočne nie. Mesto postupne rastie do krásy. To, že je výnimočné len potvrdil fakt, že od 27. júna 2009 patrí do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Navyše, Levoča je aj najväčším pútnickým miestom Slovenska. Symbolizuje to kostol na Mariánskej hore neďaleko mesta, odkiaľ je nádherný výhľad do okolia. Každý rok sa tu schádzajú pri Mariánskej púti tisíce veriacich. A o to ide, nezaspať na vavrínoch. Hoci nie som východniar, miesta ako Spišský hrad, Spišská kapitula, Bardejov, hrad v Starej Ľubovni, či kostol v Žehre považujem za klenoty slovenskej histórie. A tak by sa patrilo spoločne oživiť nádherný východ Slovenska z hľadiska turistického ruchu do takej miery, ako si naozaj zaslúži. Ja to robím ako viem, píšem...
.JPG)
83x prezreté
.JPG)
69x prezreté
.JPG)
42x prezreté
.JPG)
48x prezreté
.JPG)
54x prezreté
.JPG)
46x prezreté
.JPG)
40x prezreté
Radnica a Chrám sv. Jakuba
Povedzme si však zopár informácii aj o samotnom meste Levoča. Už pri vstupe do centra ma upútali zachované a pomerne dobre zrekonštruované mestské hradby zo 14. a 15. storočia v celkovej dĺžke asi dva kilometre. Keďže mesto je malé, ak ste tu aj prvý krát, nedajú sa prehliadnuť. Navyše sú hneď popri hlavnej ceste. Stačí si len vybrať jednu zo vstupných brán, pričom do centra je možný aj vstup s autom. Ešte pripomeniem, že na hradbách sú reštaurované viaceré bašty, veže, Košická a Menhardtovská brána.
Následné som sa vstupnou bránou ocitol v historickom centre mesta Levoča na obrovskom námestí Majstra Pavla. Je tu viac ako 50 gotických, renesančných a ranobarokových patricijských domov s arkádovitými vnútornými dvormi. Medzi najvýznamnejšie pritom patrí Thurzov dom, dom Majstra Pavla, či bývalá budova štúrovského evanjelického lýcea. Dominantou je však budova radnice z 15. storočia a Chrám sv. Jakuba zo 14. storočia. Práve v ňom je umiestnený najvyšší organ na svete vysoký 18,6 a široký 6 metra z dielne Majstra Pavla. Už z toho musí byť každému jasné, že Levoča mala v stredoveku veľký význam. Hoci vznikla až po tatárskom spustošení lokality v polovici 13. storočia, postupne sa stala najvýznamnejším mestom na Spiši. Už od roku 1271 bolo sídlom samosprávy 24 spišských miest a Levoča bola kultúrnym centrom reformácie na Slovensku. Postupný úpadok mesta nastal počas protihabsburských povstaní v 17. storočí. Prechádzal som sa po námestí, sem tam nakukol do vedľajších uličiek a do kostolov. Akoby symbolicky práve hrala v jednej reštaurácii známa pesnička: Dnes mám radne so svojim mestom. Snačil som sa nevnímať prítomnosť automobilov a cestovať v čase. Ako to tu asi vyzeralo pred 500 rokmi? Zrejme tu veľký rozdiel nebol. Určite iná dlažba a fasády domov. No inak zostalo centrum pravdepodobne bez väčších zmien. Opäť ma napadlo prirovnanie o Šípovej Ruženke, keď si Levoča spí svojim stáročným pokojným spánkom. No v niektorých prípadoch povedzme len, tridsaťročným... Výklady niektorých obchodov ešte z časov bývalého režimu, priečelia domov, ktoré nevideli ruku remeselníka aspoň pol storočia, či rómska rodina... Priamo v centre pred stáročným domom mali zloženú obrovskú kopu dreva a postupne ju pílili na chodníku. Všetko vnemy, ktoré tak ľahko už inde nevidno. Aj to robí mesto Levoča v mojich očiach výnimočným a jedinečným.
Diskusia (0) |
