Cŕŕŕŕŕn ! Je pondelok 4:00 a vonku stále tma. Áno, uhádli ste, von z postele sa mi nechce. Keď zvoní budík, druhýkrát zisťujem, že veľa času mi už nezostáva a o hodinu mi odchádza vlak do Nových Zámkov. Cestou na stanicu premýšľam o tom, čo mi hovorili ostatní a prepadám menšej panike. Je to ďaleko, ak sa vám niečo stane ,nebude vám mať kto pomôcť! Nebudete im rozumieť! Budete prechádzať cez moslimskú krajinu. Pozrite sa čoho sú plné médiá! Stúpite na míny ! V Maďarsku k vám budú zlí, len preto, že ste Slováci. Ale potom som si povedal: „Do čerta, veď podobné veci mi všetci hovorili aj pred cestou okolo Slovenska a čo z toho sa stalo ? NIČ !“
Cesta vlakom
O chvíľu už sedíme vo vlaku a všetky pochybnosti opadli. Vlak bol nízkopodlažný, čiže s bicyklami problém nebol. Nastal až v Nových Zámkoch, kedy sme nastupovali do vlaku ,ktorý smeroval do Budapešti. Možno si poviete, že naložiť bicykel do vlaku je hračka, lenže skúste to, keď váži skoro 30 kg a je ovešaný brašňami, ktoré prepcháte cez vlakové dvere len tak-tak. Na ceste okolo Slovenska sme sa ale naučili jednu super vec: -Čo spraví cyklista ,keď má problém ? -Nájde iného cyklistu! Ako blesk z jasného neba sa na stanici objavili dvaja cyklisti ,ktorí nám pomohli naložiť bicykle. Prisadli sme si pri dve dámy v stredných rokoch , z ktorých sa vykľuli Argentínčanky cestujúce po Európe štvrtý mesiac. Boli aj na Slovensku , tak sme sa ich samozrejme spýtali ,ako sa im páčilo. Slovensko považujú za veľmi peknú a pomerne vyspelú krajinu, najviac sa im páčili naše hory a hrady. Avšak to, čo sa im nepáčilo bola slabá znalosť anglického jazyka u pracovníkov v turistických infocentrách .Ako príklad uviedli Bratislavu , kde dostali do ruky sprievodcu v anglickom jazyku a pri otázke na pracovníka boli odbité vetou : „ I don't speak English“ . Zažili sme s nimi kopec zábavy a už dávno som nevidel človeka v ich veku s takou chuťou do života. Pozvali nás na kapučíno ,spravili sme si spoločné fotky a ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa v Budapešti.. Tak teraz začína to pravé dobrodružstvo.
Maďarské pohostenie
Prespať sme mali u Wolfa, člena warmshower.org (warmshower je spoločenstvo cykloturistov , ktoré funguje na podobnom princípe ako couchsurfing). Dohodli sme sa , že mi nechá kľúče na dohodnutom mieste a on príde neskôr. Šli sme hľadať jeho byt, lenže tu sa vyskytol malý problém- nefunguje mi na mobile GPS a ani mapa. Pýtame sa okoloidúcich ,či nepoznajú takúto adresu, samozrejme nikto. Sedíme si beznádejne desať minút na lavičke a nadávame, ako sa to posralo. A zrazu cink GPS funguje ! Valíme si to uličkami ale vlajočku sme radšej schovali ,nikdy nevieš... Po polhodine stojíme pred bytovým domom, po zadaní kódu sa otvoria dvere a pred nami sa objaví nádvorie s kvetmi. Na poschodí spustí na nás staršia pani po francúzsky a my sa jej snažíme dať najavo rukami-nohami že jej nerozumieme (neskôr sme sa dozvedeli, že je to Maďarka ako repa a celý blog ju nemá rád) .Po pár minútach hľadania sme našli tie správne dvere , vstúpili dnu ,odložili biky a v tom zvoní telefón, Wolf volá! Máme počkať o 10 minút je doma. Čakáme plní očakávania . Vo dverách sa zjaví usmievavý pohoďák a vieme ,že máme vyhrané. Ukazuje nám trasu do Zoo , ktorú máme v pláne navštíviť. Cesta vedie skoro celá po cyklotrase, takže pohodička. Pred vchodom zisťujeme, že nie je kde zamknúť bicykel a dovnútra sa s ním nesmie . Našťastie sme našli zábradlie kde sme ich zamkli a zostali tam až do nášho príchodu. Večer nás čakala pečená misa a ochutnávka barac pálenky, pri ktorej sa mu podarilo nás presvedčiť bicyklovať po Eurovelo 6 namiesto cesty vlakom., čo sme neskôr ľutovali.
Premávka na Srbský spôsob
Ráno sme vykľučkovali z Budapešti a nabrali smer Srbsko. Eurovelo 6 bola krásna asfaltová cyklotrasa popri Dunaji, neskôr piesková cesta, až sa to zmenilo na brodenie cez metrovú trávu . Avšak pozitívne bolo, že na asfaltových úsekoch sme stretali veľa cyklocestovateľov. Po otestovaní maďarskej kuchyne ,ktorá nám prirástla k srdcu, sme sa ocitli o 30 rokov späť, na srbskom území. Konské povozy tvorili asi pätinu premávky , traktory a nákladiaky, aké môžte u nás vidieť iba v múzeu, a hlavná cestá poriadne hrboľatá.
Prechod medzi kultúrami
V chorvátskom Osijeku nás čakal warmshowerista-Dário ,podobný blázonko ako my, až sa mi nechcelo veriť ,že je učiteľom na vysokej škole. Upiekli sme s ním pizzu ochutnali miestne pivo-Ožujsko a na druhý deň nám spravil sprievodcu po Osijeku. Mali sme pocit, akoby ho poznáme celý život, veľmi nám prirástol k srdcu. Darovali sme mu do jeho zbierky kaktus ,povozili sa na nákupných vozíkoch a vydali sme sa smerom k bosnianskym hraniciam. Po prechode hraníc sme zaznamenali ihneď kultúrny rozdiel. Mešity , iné písmo, a hlavne tí bradatí ujovia ,presne takí , ktorí sa vraj radi ľúbia odpáliť niekde v dave ľudí . Ako bonus bolo zvolávanie moslimov na modlitbu .O pár dní sme však zistili to ,čo sme aj predpokladali. Sú to úplne normálni ľudia, takí ako my. A to, že uznávajú iné náboženstvo ešte neznamená ,že sú zlí.
"Lahôdka" sirnica
Ráno zastavili policajti priateľku a ja som cítil problém. Rukami –nohami nám dali najavo, že nemala prilbu. Našťastie sme z toho vyviazli bez pokuty, nuž darmo, pekné baby to majú v živote ľahšie. Typickou vecou pre Bosnu je neporiadok ,vyhadzovanie odpadkov z okna auta je asi národným športom .Ďalšou záľubou Bosniakov je vypaľovanie trávy a pálenie všetkého možného .Občas to lezie na nervy, keď musíte popri ceste dýchať štipľavý dym. Priemernú rýchlosť zvyšujú túlavé psy, ktoré mali v obľube nás občas prehnať. Zaujímavú príhodu sme prežili v blízkosti mesta Zavidovici. Slnko už pomaly zapadalo a my sme stále nemohli nájsť kemp alebo lacný hotel. Stanovanie sme považovali za príliš riskantné ,kvôli tabuliam s mínami ,ktoré lemovali celú cestu. Zostávali nám iba dve možnosti: buď bicyklovať za tmy, alebo zvoniť a žiadať o miesto na stan. Vybrali sme si to druhé. Pokus číslo 1 nedopadol najlepšie ,miestni vyzerali vystrašene. Pri druhom pokuse sme boli odmietnutí , že nemajú miesto na záhrade. Vo vedľajšom dome bola pani na balkóne ,ktorá bola zvedavá, čo sa pýtame jej susedov. Po anglicky nevedela ,tak jej susedia preložili ,že nemáme kde spať. Povedala že v pohode môžeme prespať u nej. Ponúkla nám celé prízemie jej domu . O chvíľu prišlo plné auto s jej synom a zaťmi, ktorí vedeli po anglicky .Rozprávali sme sa pri jedle do neskorej noci a ráno sme ju poprosili, aby nám povedala niečo o islame. Vraj sa nemáme nikoho báť a byť moslimom neznamená byť teroristom.
Ukázala nám, ako sa modlí ,fotky po ničivej záplave a taktiež nás ukazovala svojej rodine cez Skype. Ráno nás na stole čakala sirnica. Museli sme sa veľmi premáhať, aby sme to zjedli. Pripadal som si ako František na večeri u Ildikó v seriáli Susedia. Sirnica sa zaradila na zoznám jedál ,ktoré už nikdy v živote nechcem ochutnať. Nechcem, aby sme vyzneli ako nevďačníci, ostatné jedlo bolo super a taktiež bylinkový čaj bol vynikajúci .Po raňajkách sme ozdobili bicykel darovanou bosnianskou vlajkou a vydali sa do Sarajeva. V Budapešti sme boli upozornení že v Bosne budú po nás stále trúbiť a jazdia ako šialení. Naplnilo sa oboje. Trúbilo na nás každé druhé auto ,lenže po každom zatrúbení nasledovalo aj zakývanie , čiže to bolo celkom príjemné. Niekde som čítal, že v Bosne a Hercegovine sa stane najviac smrteľných nehôd zo všetkých štátov Európskej únie. Sami sme boli svedkom troch nehôd a jednej situácie, kde sme sa len tak-tak neocitli na asfalte. Práve preto sme cestou do Sarajeva využívali čo najviac bočných cestičiek.
Sarajevo v plnej paráde
Pri obedňajšej pauze v miestnom obchode sa nám prihovoril mladík a kúpil nám tyčinky. Vyzeral bohato a odišiel na Audi. Veľa bosniakov pracuje v Rakúsku alebo vo Švajčiarsku. Pred veľkými a peknými domami stáli autá s rakúskymi alebo švajčiarskymi ŠPZ-kami a pri tých menších a schátralejších boli zase autá s miestnymi značkami. Cesta ubiehala pomerne rýchlo a my sme boli čoraz bližšie a bližšie Sarajevu. Po prekonaní kopca sa nám naskytol pohľad na Sarajevo v plnej paráde. Pri vstupe do mesta sme prechádzali popri schátralom areáli olympijských hier. V tomto meste bolo vidieť vplyv moslimskej a orientálnej kultúry. Mesto nás ihneď očarilo a rozhodli sme sa v ňom ostať . Našli sme pekný lacný hotel dve minúty od centra za super cenu , v ktorom sme zostali 3 noci. Počas týchto dní sme sa túlali úzkymi uličkami Sarajeva, ochutnávali miestne špeciality, navštevovali pamiatky ,medzi ktorými bola aj mešita Gazi Husrev a nechali sa pohltiť ruchom malých obchodíkov a tržníc, kde prebiehal rušný obchod. Zjednávanie je tu nutnosťou a zatiaľ čo Amy trávila čas nákupmi, ja som sa nevedel vynadívať na krásu miestnych žien. Sarajevo nie je príliš veľké mesto a dá sa v ňom v pohode presúvať pešo alebo na bicykli. Nad mestom sa nachádza cintorín obetí vojny, stovky a stovky hrobov, okrem toho sme aj v meste občas narazili na diery vo fasádach budov spôsobené strelami. Toto mesto nás očarilo a určite sa tam niekedy vrátime.
Príjemné pohostenie
Zo Sarajeva sme sa chceli pôvodne odviezť kúsok vlakom ,lenže to nám prekazil fakt, že vlak medzi Sarajevom a Mostarom nepremáva už 5 mesiacov kvôli rekonštrukcii železnice. Pred mestom Konjic sme narazili na neobvykle dlhý kopec, na ktorého vrchole nás čakal 1,4 km dlhý tunel. Zastavili sme a rozhodovali sa, čo spravíme. Obísť sa to nedalo, nuž nezostávalo nám nič iní, len do neho vojsť. To, čo nasledovalo nebolo nič príjemné. Tma , hluk ,výfukové plyny , ruky sa mi klepali ešte pár minút po východe z tunela. Nasledujúce tunely už neboli také dlhé a vedeli sme čo nás čaká. Zjazd by som označil za najkrajší v živote. Cesta sa kľukatila pomedzi skaly a výhľady na okolité hory boli fantastické. Po zjazde sme pocítili značné oteplenie a zmenila sa aj krajina. Popri ceste sa začali objavovať granátové jablká, figy a aj olivy. Škoda, že všetko bolo ešte nezrelé. Asi v polovici cesty do Mostaru sme už boli tak vyčerpaní ,že sme si ľahli na bočnú cestu a užívali si ničnerobenie. Asi o 10 minút prišla pani a pozvala nás na kávu. Takéto pozvania sa neodmietajú, pozvanie sme teda prijali. Nakoniec sme boli pohostení jedlom a bol nám ponúknutý aj nocľah. Zase sa potvrdilo ,že tu žijú veľmi pohostinní ľudia. Večer sme sa išli spoločne okúpať do jazera, kde sa odohralo plno zaujímavých rozhovorov. Manžel našej hostiteľky nám ukazoval fotky z Afriky ,kde pred rokmi staval cesty, presnejšie v Ugande a Keni. Taktiež zaspomínal, ako sa mali dobre počas existencie Juhoslávie. V okolí bolo veľa fabrík a krajina bola hojne navštevovaná turistami. Dnes je to vraj s prácou veľmi zlé a aj turistov je málo. Tito je stále národným hrdinom, preto niet divu, že jeho podobizeň visela v dome .
15 dní, ktoré stáli za to
Na druhý deň sme dorazili do Mostaru ,kde sme sa pretĺkali v úzkych uličkách pomedzi turistov. Mali sme namierené k dominante mesta, k Staremu Mostu. Pod mostom tiekla priezračná voda ,v ktorej sme sa rozhodli osviežiť. Z mostu skákali miestni odvážlivci za aplauzu turistov, od ktorých vyberali peniaze. Mostar je pekné mesto , odporúčam ho navštíviť a z Chorvátska to je na skok. Na bicykli nám to samozrejme trvalo o niečo dlhšie , kým sme dorazili do mesta Ploče. Po pohľade na more sme pocítili fantastický pocit , že sme sa až sem dostali na bicykli. Podmienky na kúpanie neboli najlepšie ,tak sme zakempovali pri Bačinských jazerách a okúpali sa tam. Na kúpanie sme si vyhliadli Duće s pieskovými plážami, kde sme rozhodli pár dní zostať. Nanešťastie prvé dva dni pršalo a fúkalo, takže z kúpania nebolo nič. Čas sme trávili plavením sa na požičanej loďke alebo rybačkou s majiteľom kempu.. Počas 4. noci sa stala udalosť , ktorá ovplyvnila ďalšie pokračovanie našej cesty. Amy mala problémy s dýchaním a 3 krát odpadla. Ráno sa taktiež necítila dobre a rozhodli sme sa čo najrýchlejšie vrátiť. Peňazí sme taktiež nemali nazvyš a chuť do ďalšieho bicyklovania sa akosi vytratila. V Splite sme mali šťastie na spojenie a podarilo sa nám kúpiť lístky do Viedne iba s 1 prestupom, odkiaľ to bolo na Slovensko len kúsok. Vláčikom sme sa viezli 22 hodín a naša cesta sa blížila ku koncu. Na ceste sme strávili 15 dní, prešli 1011 kilometrov, spoznali nové krajiny a ľudí. Prechádzali krásnou prírodou a ochutnávali miestne špeciality. To , že média trošku prifarbujú sa opäť ukázalo ako pravdivý fakt. Touto cestou by sme sa chceli poďakovať Azub bike za ochotu podporiť našu cestu brašňami Ortlieb ,ktoré sú špičkou na trhu a potvrdili svoju kvalitu počas cesty. Nepremokli ani za hustého dažďa, majú jednoduchý a účinný spôsob uchytenia na nosič. Namáhané miesta sú kvalitne upravené tak , aby ani hrboľatá cesta cez terén nespôsobila škody a v neposlednom rade obsahujú reflexné prvky , ktoré napomáhajú bezpečnosti. Ortlieb je proste TOP. Ďakujeme !
