Hore-dole v Čiernej Hore č. 2

Vytvorila tu druhý najhlbší kaňon na svete. Miestami ho vyhrýzla naozaj brutálne hlboký a úzky. Most je dosť známy a často navštevovaný objekt. Je úzky, no prejazdný autom. Jeden z jeho oblúkov je širší ako ostatné. Počas vojny bola časť mosta odstrelená dynamitom. Rekonštrukcia do súčasnej podoby bola vraj veľmi komplikovaná. Na tejto podobe sa mi nepáčili namodro natreté kovové časti. Popod most sa Vinka plaví na raftoch s turistami. Vraj je aj obľúbeným miestom samovrahov. Na pravej strane rieky (od Žabljaka) stojí socha - busta inžiniera, autora mostu. Na tejto strane sú aj dve slušnejšie krčmy. Ich ceny sa neodlišujú od iných v okolí, dokonca aj presso kávičku tu podávajú. Po kopcoch navôkol sú porozhadzované domčeky a salaše. Niekoľko odvážlivcov si postavilo svoje príbytky aj na dne kaňonu, hneď vedľa rieky. Kúsok ďalej po ceste smerom na mesto Mojkovac je na ľavej strane pamätná tabuľa, ktorá pripomína Acovho obľúbeného alpinistu. Zanietene o ňom rozprával, ale toto rozprávanie som nepochopila a meno nešťastného alpinistu  som zabudla.

Potom sme išli do dediny Vrela. Typickú miestnu krčmu – polorozpadnutú búdku tu vlastní sympatická bábuška z Vojvodiny. V zadnej časti „budovy“ prevádzkuje aj malú pekáreň. Povedala, že pečie chlieb. Pri ochutnávke sa však ukázalo, že sú to žemle a la Žofka Bosniaková.  Hoci samotná krčma je veľmi jednoduchá, vonku ako samostatnú stavbu má moderný a čistý záchod. Bábuška má úplne iné črty ako ostatní obyvatelia týchto končín. Je až nadmieru zhovorčivá a miestni ju majú radi. Asi som bola sympatická aj ja jej, lebo okolo mňa stále obskakovala a vravela mi, že som „slatka“.

Ten Kuk ma predsa len trochu zmoril, tak som sa rozhodla, že ďalší deň pôjdem iba za Acom na mlyn. Aspoň skontrolujem, ako vyzerá pracovný deň zamestnanca NP Durmitor. Bola celkom sranda pozorovať jeho trápenie s turistami a cudzími jazykmi. Tak som sa tam pol dňa povaľovala, popíjala pivo Nikšičko a sem-tam mu priskočila na pomoc s angličtinou, s francúzštinou, ba aj s češtinou. Najviac turistov bolo zo Srbska.

Riblje a Vražje jezero

Podvečerný výlet na tieto jazerá bol z môjho pohľadu asi najmenej záživný. Tieto jazerá už nepatria na územie národného parku. Aj keď sa obidve nachádzajú vo výške nad 1400mnm, tie ozajstné vysoké hory okolo nich nie sú. Musím však uznať, že aj takáto vlnitá krajina má svoju dramatickosť. A to nielen na pohľad. Cez 2.svetovú vojnu sa tu vraj výdatne strieľalo. K jazerám sme prišli dosť neskoro, bolo už chladno a nikto nemal chuť skočiť ani do jedného ani do druhého. Pri prvom jazere nebol nikto. Pri druhom sa potuloval dedko s palicou, evidentne Acov známy. Nad niečím sa pohoršoval a rozčuľoval. Keď odišiel, Aco mi objasnil, o čo ide. Dedko je strážcom jazier. Pokojne sa v nich môžete čvachtať, ba aj odpadky tu rozhadzovať. On ich potom bez šomrania pozbiera. Zakázané je jedine „bacať prút“, teda chytať ryby. Za túto aktivitu dokonca hrozí väzenie na tri mesiace. Starký sa hneval, lebo tento krát boli zločincami deti. Nie je možné ich za to potrestať, iba ak sa ísť pohádať s rodičmi mladých rybárov, čo dedko aj bol urobiť. Samotný bielovlasý dedko s veľkou bradou bol dosť zaujímavý. Tak nejako si predstavuje rybára Santiaga. Jeho žena zomrela pred viac ako 40 rokmi. On sám vychoval veľký počet ich detí, neviem presne, koľko. Keď sme už chceli od Vražjeho jazera odísť, zazreli sme skupinku násťročných domorodcov. Takých výkukov. Aca poznali a dali sa s ním do reči. Prisahali, že oni ryby nechytajú. Vybrali sa vraj po veľké drevo – samorast, ktoré chcú obrúsiť, nalakovať a predať ako suvenír. Spoločne sme sa išli naň pozrieť. A naozaj, za neďalekou chatrčou sa skrývalo pokrútené, plesnivé drevo. Aco bol spokojný, že neklamali. Dal im cigarety a žuvačky. Chlapčiská schytili ten budzogáň a už ich nebolo.

Ledena pečina

Ľadová jaskyňa je ďalšou z krás Durmitoru. Netreba však očakávať jaskyňu typu Dobšinská či Demänovská. Žiadne vstupné sa tu nevyberá. Asi preto, že je dosť vysoko a nie je až tak atraktívna.  Zo Žabljaku k nej prídete za 3,30h. Vlastne aj touto cestou sa dá ísť na Bobotov Kuk. Zhruba v polovici trasy stojí opustená koliba. Volá sa Stari Katun Lokvice a snáď by bolo možné v nej prenocovať. Vstup do jaskyne má priemer asi 5m. Už zvonku vidieť ľadové stalagmity. Pokúsila som sa vojsť čo najviac dovnútra, ale ozývali sa tam akési zlé zvuky. Radšej som ešte vystúpila na Oblu glavu, v ktorej masíve sa jaskyňa nachádza. Názov vrchu v tomto prípade dokonale vystihuje podstatu. Oblu glavu si nie je možné pomýliť so žiadnym iným vrchom. Živé duše som stretla až cestou dolu. Prekvapila ma skupinka piatich Čechov. Pekne po anglicky odzdravili a vzápätí sa spýtali: „Rozumíš nám?“ Po mojom: „Jasné, bratia Česi!“, boli zase prekvapení oni. Mali problém – kdesi v dedine sa k nim pridal malý čierny psík. Kvôli nedostatku vody ho nechceli brať so sebou hore a nemali síl ho radikálne odohnať. Chceli, aby som ho ja zobrala dolu. Snažila som sa prilákať psa na keks. Prišiel, zjedol, nechal sa pohladkať a už aj sa rozbehol za svojou českou družinou. No, bratia, tu vám nepomôžem. Páčite sa mu viac. Po tomto výlete som sa vrátila autobusmi cez Podgoricu do Sutomore. Predsa len, mala som tu zaplatený pobyt s polpenziou, tak by sa patrilo aspoň ukázať sa. Dlho som však nezostala.

Vlaky v Čiernej Hore

Druhýkrát som chcela za mojimi novými známymi pricestovať vlakom cez Mojkovac. Zo Sutomore tam vedie železnica, čo sa mi zdalo byť veľmi výhodné a jednoduché. Čiernohorcom sa to hneď nepozdávalo... Krajinou prechádza železničná trať, ktorá spája mestá: Bar-Sutomore-Podgorica-Kolašin-Mojkovac-Bijelo Polje a pokračuje do srbského Beogradu. Z Podgorice vedie ešte ďalším smerom po Nikšic. Vlak, ktorý som si vybrala bol označený ako rýchlik. V Sutomore, čo je takmer na začiatku trasy, bol zmeškaný 20 minút. „To je predsa OK, veď aj u nás vlaky meškajú“, myslela som si. Medzi jednotlivými stanicami sa však meškanie zväčšovalo, až nabralo rozmer 3 hodiny. „Voz kasni 3 godine!“ Cestujúci síce od radosti neskákali, ale že by ich to nejako špeciálne vyviedlo z miery, nemožno povedať. Na staniciach, kde tento „rýchlik“ vlastne ani nemal stáť, ľudia nakladali obrovské množstvá batožiny. Pri tom sa netlačili a nenadávali si. Tí, čo už boli vo vnútri, pomáhali nastupujúcim naložiť veci cez dvere aj okná. V kupé rýchlo pribudli spolucestujúci: teta s pubertálnym synom zo Srbska, mladý Čiernohorec s notebookom ponáhľajúci sa do školy, upravená panička s dvoma velikánskymi kuframi a starec, ktorý mal na sebe čudné tesilové nohavice, skrátené tak, že každá nohavica mala inú dĺžku. Rôznorodé osadenstvo sa rýchlo pustilo do priateľskej diskusie. Každý vytiahol nejakú pochúťku a ponúkal ňou ostatných. Túto pohodu chvíľami narúšal nepriateľský cigaretový dym. Ja sama fajčím, ale čo je moc, to je moc. V čiernohorských vlakoch nie je pre fajčiarov vyhradený vozeň. Fajčí sa v celom vlaku a to výdatne. Bohužiaľ, nepodarilo sa mi zistiť, koľkými tunelmi tento vlak musí prejsť. Za Podgoricou vlak prechádza ponad kaňon Morače. Pred Kolašinom ho vystriedajú výtvory riek Drčka a Plašnica. Po dne sa miestami hadí betónová cesta.. Vytešovala som sa z pohľadov do hĺbky, nevediac, že v januári 2006 pri Podgorici došlo k železničnému nešťastiu. Vlak vtedy skončil v kaňone. Mestá pri trati, oficiálne stanice pre rýchlik, nemožno celkom nazvať mestami. Kolašin a Mojkovac sú svojou infraštruktúrou porovnateľné s našimi stredne veľkými dedinami. Obidve sú „rozhádzané“ po okolitých horstvách. Keď som o niekoľko dní chcela využiť služby Željeznice Crne Gore na cestu opačným smerom, nebolo to možné. Na stanici v Mojkovaci som sa dozvedela, že vlak je zmeškaný 6 hodín, pretože ide z Srbska a dôvod som nerozumela. Srbská speváčka Ceca Raznatovic teda nie náhodou spieva: „Jos toliko kasnih vozova, da sačekan i da propustim...“

Jedlá, nápoje, ceny

Ceny v Čiernej Hore sú pre našincov viac ako priaznivé. Čo sa týka jedál a nápojov, mäsožravcom neporadím, nakoľko túto poživinu nekonzumujem. V prímorských mestách stravovanie nie je problém. V horských oblastiach však výber nie je veľký. V krčmách a reštauráciách, čo sú často iba drevené búdy, ponúkajú 2-3jedlá. Žiadnu polievku som tu počas svojho pobytu nevidela. Spomedzi čiernohorských bezmäsitých pochúťok som skúsila tieto: sladké pampúchy podobné šiškám, zemiaky (len prekrojené na polovicu) na paprike so syrom, pečené celé papriky, slizkú hríbovú omáčku, kyslé mlieko, tvaroh - kajmak, domáce pečivo a klasiku-pizzu. Výsledok milo prekvapil: žiadne ťažkosti. Sprepitné sa nedáva obsluhujúcemu personálu priamo, ale sa necháva na stole. Môžete im rozprávať, čo len chcete, na cent presne vám vydajú. Prímorie je oproti severnejším častiam krajiny bohatšie a vyspelejšie. Preto platí: čím ďalej od mora, tým lacnejšie. Napríklad čapované pivo Nikšičko: Sutomore 1,20-1,50€, Podgorica 1,20€, Nikšic1€, Žabljak 0,80-1€. Spomedzi tvrdších alkoholov som ochutnala „Krynu“. Nápis je v cyrilike a je to taká fajnovejšia rakija. Fľaša 7dcl stojí 18€, ale nájdete aj menej kvalitné za 5-6€. Najdrahší nápoj, čo som videla piť v bare v Nikšici, bol Red Bull za 4€. Fajčiari tu budú vyskakovať od radosti. Po celej krajine sa predávajú lacné cigarety rôznych značiek úplne bez kolkov alebo s falošnými , pašované z Albánska za 1-1,80€. Je to nezvyčajné, ale úplne najlacnejšie sa dajú zohnať na pošte.

Akí sú Čiernohorci?

Čiernohorci sú dnes veľkí patrioti. Tí, s ktorými som sa bližšie rozprávala, mali radi prezidenta Tita a nechceli sa oddeliť od Srbska. V určitých situáciách po sebe hulákajú a prudko gestikulujú. Vyzerá to ako vážna hádka, a pritom ide o bežný rozhovor. Ľudia z vnútrozemia sa v zlom vyjadrujú o tých, ktorí žijú pri mori. Možno je za tým trocha závisti. Čiastočne ale musím súhlasiť s tvrdením, že „tí prímorskí“ sú humusáci. V Sutomore na pláži, na hlavnej ulici, vo dvoroch aj na stanici sa povaľovali kopy odpadkov rôzneho druhu: zvyšky jedál, všelijaké obaly, špaky...V mori občas plávali kondómy alebo vložky, ktoré spolu s morskou vodou vytvárali obzvlášť nechutnú penu. Dúfam, že výroky o humusáctve obyvateľov prímorských oblastí nemajú všeobecnú platnosť a že aj tu sa nájdu čistotní a poriadkumilovní ľudia. Ak mám ešte uviesť niečo zlé, napadá mi už len toto: Výstrahy, že vo väčších mestách nie je dobré po zotmení cestovať taxíkmi. Taxikári v ktorúkoľvek hodinu na okoloidúcich pokrikujú, vtierajú sa a väčšinou vyzerajú ako mafiáni zo starého filmu. Dajú sa však pomerne ľahko odohnať. V Čiernej Hore som natrafila len na pohodových ľudí. Videla som, ako si navzájom pomáhajú, napríklad,  tlačia či ťahajú autá. Môj známy Smolovič znenazdajky prerušil rozhovor pri pive a pustil sa do opravy auta neznámych ľudí. Tiež úplne samozrejme zastavil starenke (nestopovala) na rozbitej ceste a odviezol ju od osady vzdialenej 3-4km. Sprievodca rozbiehajúceho sa vlaku, ktorý prirodzene meškal, dal znamenie zastaviť, keď uvidel dobiehať ženu s dvoma deťmi. Tašky im pomohol naložiť a ešte sa aj na nich uškŕňal. Ani jediný žobrák, ktorý ma oslovil, nebol nepriateľský alebo otravný. Bol to malý chlapec tmavšej pleti, ktorá bola obalená ešte tmavšou vrstvou špiny. Videla som ho dvakrát v Podgorici na autobusovej stanici. Ten druhý raz sa pokúsil vyžobrať niečo aj odo mňa. Zostal pritom stáť v bezpečnej vzdialenosti, čo nedávalo jeho špine šancu, aby na mňa skočila. Dala som mu 20centov a žuvačky. Poďakoval, zaželal, nech sa mi darí na ceste autobusom a zmizol preč.  Nadmieru vyjadrila svoju vďaku staršia Rómka, ktorú som stretla v autobuse z Nikšica do Žabljaku. Na každej zastávke vystupovala z vozidla a nervózne fajčila. Raz som išla fajčiť aj ja. Hneď sa mi prihovorila. Okrem cieľa svojej cesty a hromady svojich rodinných príslušníkov, spomenula aj, že nemá vodu. Nastúpili sme späť do autobusu, napila som sa a ponúkla ju. Tá ale bola prekvapená. Odmenou mi bolo, že ani tento krát na mňa žiadna pliaga infekcia neskočila. K tomu som nafasovala čudný koláč a ručne napísaný zoznam neoficiálnych autobusových zastávok v oblasti od Šavnika po Pljevlja  aj s odchodmi niektorých spojov. Hotové štátne tajomstvo. Jeden večer v Žabljaku som si po príchode z turistiky nechala topánky pred domom, nech sa vetrajú. Zabudla som na ne. Dom bol hneď pri hlavnej ceste dedinou a nemal žiadne oplotenie. Ráno som ich hľadala po celom dome – a nič. Pekne sa vetrali, čakali presne tam, kde som ich položila. Zvláštne, že sa ich nikto ani nedotkol. Veď sa mi nezdalo, že by až tak hrozne smrdeli.

V relácii Esprit Slovenského rozhlasu raz hovorili o susedských vzťahoch. Pán Peter Pišťanek povedal, že vzťahy medzi ľuďmi sa dajú posúdiť podľa výšky plotov medzi jednotlivými pozemkami. Vyššie ploty – horšie vzťahy. Ploty u nás porovnával s plotmi v okolitých štátoch. Prišiel k záveru, že naše ploty sú vyššie. V Čiernej Hore boli skôr nízke. No a v Žabljaku väčšinou nemali žiadne.

Všetci, ktorých som sa niečo pýtala, boli ochotní odpovedať aj poradiť. Hoci častokrát nerozumeli slovenčine ani angličtine, snažili sa. Na papieriky písali odchody rôznych spojov, miestne názvy, kreslili mapy. Roztomilé! Čiernohorci na mňa zapôsobili veľmi príjemným dojmom. Potrebujú tak 5-10 rokov, aby sa spamätali, opravili svoju rozbitú krajinu a natrénovali tie svetové jazyky. Fandím Vám, Čiernohorci!

predošlý článok - Hore-dole v Čiernej hore

Najnovšie príspevky v diskusii