Kolumbia – krajina kokaínu, narkobarónov a večných nepokojov - aspoň tak nám ju všetci opisujú. Krajina, ktorá nám už dávno chodila po mysli a tak sme sa v januári 2014 konečne rozhodli zistiť čo je pravdy na tom, čo sa o tejto krajine vraví.
Naša osvedčená zostava v podaní Tomo Andrássy, Honza Lasko, Pavel Andrassy a Evina Lasko teda zbalila všetko potrebné čo treba na zdolávanie divokých riek uprostred džungle a v polovici januára sme sa vydali smer Bogota.
Bogota
Po 2 dňoch cestovania prichádzame do Bogoty – hlavného mesta Kolumbie, ktoré leží na úpätí Ánd vo výške zhruba 2500 m n.m. Tu trávime našu prvú noc, trochu sa aklimatizujeme a ďalší deň sa hneď plný očakávaní vydávame do našej prvej oblasti – okolia mesta Villavicencio. Tu máme naplánované 3 rieky na ktorých by sme sa mali rozjazdiť a pripraviť sa na oveľa obťiažnejšie rieky v oblastiach nad Bogotou. Na naše prekvapenie už prvá rieka nás poriadne preskúšala. Dvojhodinové šliapanie v neuveriteľnom teple cez džungľu na nástup nás poriadne vyčerpalo a to nám kajaky niesli mulice. Najväčšie prekvapenie nás čakalo ale až na rieke keď sme zistili že hladina vody je takmer na hornej hranici splavnosti. Veľké vodné valce, tesné prejazdy a dlhé kontinuálne pereje nám dali poriadne zabrať. Po 4 hodinách strávených na rieke ale bezpečne pristávame pri brehu a navezujeme kajaky na auto a presúvame sa ďalej.
Rio Negro
Už trochu smelší ale hlavne znalí miestnych pomerov na riekach dávame v tejto oblasti ešte ďalšie rieky. Zvykáme si tým na veľkosť riek, ich obťiažnosť, odľahlosť a samozrejme na nebezpečie ktoré je spojené s tým keby nám niečo na vode nevyšlo. Osemnásť hodinový presun späť na sever do oblasti mesta Medellín si rozdeľujeme riekou rio Negro ktorá sa nachádza kúsok nad hlavným mestom Bogotou. Naplánovaný máme spodný úsek ale kvôli extrémne vysokému stavu sa musíme presunúť na horný úsek a jeho nebezpečné kaňony. Táto rieka nedostala svoje meno len tak – ale kvôli farbe vody ktorá je skoro až čierna. Práve farba vody v kombinácií s hlbokými kaňonmi zarezanými uprostred nepriestupnej džungle dodávajú tejto rieke neuveriteľné čaro. Samozrejme aj obťiažnosť sa pohybuje až na najvyššom stupni a to nám ešte výdatný lejak dvíha hladinu a rázom sa z pohodového tempa stáva závod z časom aby sa nám podarilo opustiť oblasť hlbokých kaňonov pred tým ako nás tam voda uväzní. Z veľkou snahou sa nakoniec dostávame do cieľa včas pred veľkou vodou a tak môžeme veselo pokračovať ďalej v ceste na sever.
Rio Caldera
Do mesta Medellín sa dostávame po ďalších 12 hodinách jazdy autom a to sme boli vzdialený len 300km. Môžete si tak ľahko spraviť obraz o miestnych cestách na ktorých platí predovšetkým vďaka premávke jednoduché pravidlo – 100km = 3 hodiny jazdy. V oblasti mesta Medellín na nás čakali rieky na ktorých budeme musieť stráviť niekoľko nocí aj v džungli a teda na vodu sme si museli vziať okrem klasickej výbavy aj jedlo a veci na spanie. Na rieke budeme zakaždým tráviť zhruba tri dni a teda priestor na nejaké chyby alebo nehody moc nie je. Žiaľ hneď na prvej rieke - Rio Caldera zažívame krušné chvíle keď mi pri prenášaní v džungli padne do kajaku trs zo stromu v ktorom bol škorpión. Samozrejme jeho prítomnosť som spozoroval až po tom ako ma štipol do ruky. Na zemi žije len 15 druhov smrteľne jedovatých škorpiónov a toto našťastie nebol jeden z nich. Aj tak som asi hodinu vôbec necítil ruku až po lakeť čo mi nesmierne sťažovalo aj tak zložité prenášanie a neskôr pádlovanie. Ale ani táto malá nehoda nám nepokazila dobrý dojem z tejto časti rieky.
Rio Verde
Ďalšie dni stretávame na rieke viac menej len menej vábnych pestovateľov koky pri ktorých radšej len vždy rýchlo prepádlujeme a ryžovačov zlata ktorý sú tu na každom kroku keďže v danej oblasti to patrí k jedným z hlavných zdrojov obživy. Títo ľudia boli na nás vždy milý a večer po zakempovaní nám dokonca priniesli horúcu kávu a strávili s nami takmer celý večer pri ohni a rozprávali nám ako sa žije v džungli. Posledný tretí deň sa obtiažnosť rieky vyšplhala opäť na tie najvyšší stupeň. Rieka tu už je extrémne veľká a my sa musíme o to viac na nej oháňať. Dochádzame ale bez väčších problémov na miesto kde nás čaká auto. Jediný sa vyskytol pri vystupovaní keď nám cestu skrížil dva metre dlhý a asi pätnásť centimetrov hrubý had. O tom že dobrovoľne odísť nechcel nebolo žiadnych pochýb. A tak sme mu museli trochu dopomôcť. Po chvíľke útočenia nakoniec pochopil že múdrejšie bude odplaziť sa a nám uvoľniť cestu. Trošku vystresovaný z tejto udalosti si dávame obed v dedine na blízku a presúvame sa ďalej na našu ďalšiu rieku Rio Verde. Na nej strávime takisto tri dni. Žiaľ na nástup na rieku sa musíme tento krát po vlastných a tak pól dňa schádzame k rieke v neuveriteľných horúčavách.
Krušné chvíle ale prichádzajú opäť až na rieke keď musíme v náročných perejách rýchlo napredovať dole aby sme nevzbudili pozornosť miestnych pestovateľov koky, ktorý nemajú radi cudziu prítomnosť. Vďaka tomu sa ale hýbeme rýchlo a prvý deň splavujeme viacej ako sme mali na pláne. To nám dáva časovú rezervu a trochu pohody nasledujúce dni. Z nej nás ale posledný deň vyvádza hladina vody v rieke ktorá náhle stúpa až o tri a pól metra. Náročnosť perejí sa tak šplhá až na samú hranicu zjazdnosti. Po dvoch hodinách neustáleho boja z veľkými vodnými valcami a vlnami prichádzame bez väčších rozruchov do cieľa. Pri presune na našu ďalšiu rieku nám náš šofér rozpráva o rôznych nástrahách Kolumbie.
Jednou z nich je aj horúčka DENGUE a hmyz ktorý ju prenáša a na ktorú tu každoročne podľahne veľké množstvo ľudí. V tomto momente si vybavujem všetkých tých ľudí z dlhými košeľami a rifľami keď sme šliapali na našu prvú rieku a nás len v šortkách. Nevedieť je niekedy asi naozaj lepšie.
Cauca – srdce kokaínového biznisu
Jednou z našich perličiek tejto expedície má byť naša ďalšia rieka – Rio Culca, druhá najväčšia rieka v Kolumbii. Nachádza sa v červenej zóne Cauca, kam ešte pred pól rokom nechodila ani armáda. Pri výstavbe priehrady na tejto rieke sa ale vojakom podarilo zahnať narkobarónov a pestovateľov koky viac do vnútrozemia a tak horúci máme až posledný tretí deň keď sa neustále pohybujeme medzi kokovými plantážami a fabrikami na kokaín. Vystupovať na breh je často krát veľmi nebezpečné a tak väčšinu perejí schádzame bez toho aby sme si ich mali šancu pozrieť.
Tento krát musíme byť 100% sústredený nielen na rieku ale aj na jej okolie. Poľaviť pozornosť môžeme až keď opäť zbadáme náznaky normálnej civilizácie. To už máme len nejakú tú hodinu do cieľa. Po tejto rieke si ale už môžeme viac menej oddýchnuť lebo na záver sme si vybrali ešte raz rieku San Juan ktorú sme už pred tým absolvovali. I keď nám dvojdňové dažde opäť poriadne dvíhajú hladinu a obtiažnosť rieky my sme už po mesiaci kajakovania v Kolumbii dobre zohratý tým a rieka nám trvá len zlomok času čo pred tým. Pred sebou máme nakoniec ešte jednu dôležitú misiu. Dosať sa so všetkým našim vybavením medzimestským autobusom späť na letisko do Bogoty. Na naše prekvapenie ide tento krát všetko hladko a my sa za 15 hodín dostávame na letisko kde sme pred mesiacom začali naše dobrodružstvo.
Mesiac ktorý sme strávili v Kolumbii nám ukázal že nemusí ísť vždy všetko podľa plánu, ale aj to že keď máme dobre zohratý tým dokážeme zvládnuť kadejaké nástrahy. Či už na divokej vode, alebo na brehu hlboko v džungli vieme že jeden na druhého sa môžeme na 100% spoľahnúť. I keď sme zažili aj nepríjemné chvíle pri prenášaniach v džungli alebo v okolí kokových plantáží milí domáci ľudia a nádherná príroda nás presvedčili o tom že niekedy sa do tejto krajiny určite vrátime.
