Indická púť po druhé alebo hľadanie pokoja mysle za hranicami všedných dní

Petra Sara Pavitra - 8.3.2015

Shantiniketan, Bengálsko. Po trojtýždňovej severo-indickej púti so skupinou česko-slovenských hľadačov a desiatich dňoch intenzívnej meditácie na retreate v Kalkate som našla útočisko necelých 200 km od Kalkaty, v univerzitnom mestečku Shantiniketan.

Roztiahnuté parky, prastaré stromy, študenti na bicykloch, umelecké diela v exteriéry - to všetko vyzerá presne tak, ako za čias mystického poeta Rabindranatha Tagora, ktorý toto mestečko posvätil založením univerzity.  Sedím v prenajatom vzdušnom dome u mojej kórejsko - indickej sestry, bývalej spolužiačky z univerzity v Haridware,  Nirmaly. Pijem posledné zásoby obľúbeného čaju, ktorý si so sebou nosím po celom svete a pokúšam sa na klávesnici zachytiť intenzívne zážitky, pocity, prebudenia a zistenia posledného mesiaca  v Indii. Pofukuje svieži vánok bengálskej jesene a napriek tomu, že vonku praží neúprosné slnko, vo vnútri je príjemne chladno. Jemný záves tancuje v prievane a brnká na struny gitari odpočívajúcej v rohu pod oknom. V snovej atmosfére tohto okamihu sa pokúšam sústrediť na krehký zvuk gitari. Mám pocit, že mi chce niečo povedať, odovzdať odkaz od Vyššej Sily, Boha, Brahmana, Univerza…

Premýšľam nad zámerom, ktorý ma opäť pritiahol do Indie. Krajiny, ktorá bola zaiste v niektorých z mojich minulých životov mojím domovom. Chýba mi rodná hruda a cítim, že patrím tam. Prečo som ešte stale tu a nie tam? Učiteľ vipassany S. N. Goenka (meditačná technika, vďaka ktorej Budha dosiahol osvietenie) používa pekné prirovnanie, ktoré sa obvzvlášť hodí k vysvetleniu mojej akoby nikdy nekončiacej púte a hľadania za hranicami : program cesty a hľadania je ako zotrvačnosť hračky na kľúčik, ktorá tancuje, keď ju natiahneme. Zotrvačnosťou tancuje a tancuje, postupne spomaľuje až tanec postupne ustane. Tak je to is mojimi cestami za vnútorným pokojom. Nachádzam sa niekde v posledných štádiach tanca. Duša piští po jednom mieste, ale program-zotrvačnosť strunky ešte nevyčerpala svoju silu.

Česko-slovenská púť

Prvotný a skutočný zámer je jasný: ukázať skutočnú Indiu tým, ktorí túžia a cítia, že India im má čo ponúknuť. Rok strávený štúdiom na jednej z indických univerzít mi pomohol spoznať Indiu “zvnútra” a vo mne sa zrodila myšlienka sprostredkovať aspoň kúsok tohto poznania tým, ktorí to potrebujú. Myšlienka sa stala slovom, slovo činom a 2. októbra (teraz už) minulého roku naša skupina o siedmich členoch pristála na letisku v Dílí. Sedem členov posádky. Aká veľavravná symbolika! Okrem toho, že som sa narodila siedmy deň v mesiaci, číslo sedem ma sprevádza po celý život. Číslo sedem vládne všetkému dianiu v sublunárnom svete, je číslom kozmickej štruktúry, je zdrojom zmien, mesiac mení svoje fáze každých 7 dní. Symbolický význam čísla sedem je nekonečný. V Indii je číslo sedem jedno z najdôležitejších – sedem ročných období, sedem energetických centier v našom tele, sedem hĺbok nebies a tak ďalej.

Našich sedem bytostí sa vnára do šera skorého rána obrovského Dílí, ktoré nám poslúži iba ako východzí bod. A púť sa začína! Čakajú ma náročné tri týždne, počas ktorých sa bude na pozadí púte skupiny odohrávať moja osobná púť za poznaním samej seba. Tri týždne, počas ktorých potrebujem previesť svoju minulú indickú skúsenosť do praxe a k spokojnosti účastníkov výpravy podať čo najlepší výkon sprievodcu. Sprievodcu po cestách, mestách, ašrámoch a horách, ale i sprievodcu po mystickej ceste sadhany (duchovnej praxe) pradávnych majstrov védskeho hinduizmu.

Haridwar

Naša prvá cesta vedie smer Haridwar na univerzitu ašrámového typu (možno v niečom pripomínajúca naše kláštorné školy minulosti), kde som strávila presne 365 dní. Zmocňuje sa ma bázeň a neopísateľná radosť z možnosti zdieľania tohto priestoru so skupinou. Sme priamo uprostred tradičnej kultúry Indie, turistov tu na rozdiel od neďalekého Rišikešu veru nepoznajú. Počas ranného ohňového rituálu (yagya), pri ktorom ohňu z voňavých drevín v podobe vhadzovania zmesy bylín obetuvávame všetky neresti, sa stretávam so svojim tieňom a pochybujem o schopnosti sprostredkovať svoj indický pocit druhým. Tento pocit sa však rozplynie pri pohľade na iskrenie a bázeň v očiach jednej z “pútničok”. Rovnako, ako je pre mňa táto púť i púťou osobnou, každý jeden z našej skupiny si prežíva tú svoju púť po svojom.

Rišikeš

Ďalšou zastávkou je Rišikeš, “mekka jógy” plná hľadajúcich a turistov všemožného typu. Vítajú nás tu kaviarne a reštaurácie plné “bielych tvárí” ponúkajúce pizzu, kávu a iné výdobytky západného sveta. Našim predmetom záujmu je však niečo celkom iné – Ganga, posvätná rieka, pokojne zostupujúca z majestátnych Himalájí do predhoria Rišikešu a nížin Haridwaru. Západ slnka na brehu rieky riek zavŕšime kúpeľom, ktorý zmýva všetky hriechy sveta. Pozdravíme  Majstrov a Božský prinicíp v nás a spoločne recitujeme Gayatri mantru (mantra zasvätená najvyššiemu Božstvu, Matke všetkých Bohov, prvopočiatočnému princípu stotožnenému so Slnkom). V tomto momente som práve tu a teraz, rozliata do priestoru, splývajúca so slnkom, riekou, s každým členom skupiny, s každým človekom, s každou živou bytosťou. V tomto momente viem, že som jednou časťou všeobsahujúceho Boha, že som Atman, kúsok z nekonečného Brahmana. Cítim nekonečný mier a pokoj. Osvietenie, precitnutie, splynutie s Univerzom. Stav, ktorý prichádza znenazdajky a neočakávane práve vtedy, keď oň neusilujeme. Stav, ktorý si tak veľmi túžim udržať! A čím viac po ňom túžim a čím viac ho hľadám a utekám za ním, tým je mi vzdialenejší a vzdialenejší. Nekonečné hodiny meditácie a intenzívnej jógovej praxe blednú zážitkom Jednoty pri pohľade na zapadajúce slnko. Nie je to však to isté slnko, ako všade inde na zemi? Nie je každá rieka prinášajúca vlahu a s ňou život posvätením pre krajinu a jej obyvateľov? Je potrebné za týmto prebudením precestovať pol sveta? Pravdou je, že duchovná história Indie je energeticky vpísaná do každej molekuly kyslíka v tejto zemi a všetky psychospirituálne procesy tu naberajú na intenzite. Často k prebudeniu potrebujeme odísť z komfortnej zóny nášho malého sveta. Rozhodnúť sa odísť do Indie rozhodne nie je náhodou! Každý člen našej výpravy si tu po niečo prišiel. Pre niekoho bude tento pobyt zásadný, pre niekoho okrajový. A ja som vďačná, že môžem byť sprievodcom na tejto ceste sebapoznania. 

Dharamsala, McLeod Ganj

Vlakovo-autobusový presun smer sever prebehol hladko. Autobus je vždy torchu náročný, ale indické vlaky mám rada. Predovšetkým druhú triedu spacích vagónov (vzhľadom na indické rozmery presuny totiž vždy trvajú dlho). Vždy tu stretnem zaujímavých ľudí a z rýchlosti idúceho vlaku uzriem krajinu okolo. Síce druhá trieda nie je žiaden luxus, ale v Indii si človek rýchlo zvykne na všetko. Musím sa usmievať, keď si spomeniem na aktívnu osvetu, ktorú som sa pokúšala robiť pri poslednej ceste vlakom. Vraj prečo vyhadzujú odpadky von oknom z idúceho vlaku, keď je v uličke smetný kôš? Po niekoľkých prísnych  napomenutiach sa ma spolucestujúci začali báť a poslušne vstávali k smetnému košu. Aké však bolo moje sklamanie, keď ho pred koncom cesty upratovači vyprázdnili rovno na koľajnice pod idúci vlak(.

 Z Dharamsaly putujeme ešte pár kilometrov vyššie do hôr do mestečka McLeod Ganj, kde  sídli tibetská exilová vláda na čele s Dalajlamom. Tentokrát sa nám ho však nepodarí zastihnúť – ako väčšiu časť roku, i teraz je na cestách. “Malý Tibet” Indie mi však i napriek neprítomnosti Jeho Vznešenosti priniesol intenzívny zážitok pochopenia ega a jeho rozpustenia. Pri pohľade na mnícha pri vykonávaní poklôn (počas recitovania sutier si celým telom ľahá tvárou k zemi, vstáva a opäť padá tvárou k zemi) cítim vo vzduchu úplné odovzdanie a pokoru. A odovzdanie a pokora ma sprevádzajú počas dvojdňového treku smer Himaláje. Každodenné ranné cvičenie jógy a večerné dialógy o motíve cesty našu skupinu stmelili a výstup do takmer 3tisícovej výšky jej ukázal silu Matky Zeme. Vnímam, že sa nás pri pohľade na majestátne zasnežené vrcholky hôr zmocňujú podobné pocity. Pokora, bázeň, rešpekt, pokoj, ticho….

Varanasi

Úspešne zvládame ďalší náročný presun a na svitaní sa ocitáme v jednom z najstarším miest na svete, Varanasi. V meste, kde ku brehom rozvodnenej Gangy prichádzajú tisícky pútnikov, aby tu v posvätných vodách zmyli celoživotné hriechy, alebo nechali spopolniť blízkych zosnulých. V meste, kde túži zomrieť každý Hinduista. V meste, ktorého duch ponúka oslobodenie z cyklu zrodenia a smrti. Krátko po príchode sa ocitáme na loďke uprostred Gangy a smerujeme k spaľovacím „ghatom“ (prístavom). Tu za účasti rodinných príslušníkov a širokej verejnosti prebiehajú najintímnejšie rituály života a smrti. V hladine rieky sa odráža vychádzajúce slnko a plamene niekoľkých ohnísk. Vzduchom sa šíri sladkastý dymový opar. Zamrazí ma, keď si pomyslím, čo v tých ohniskách niekoľko metrov od nás horí. „Prach si a v prach sa obrátiš“, napadne ma. Nepokojná myseľ sa na chvíľu zastaví a ja som opäť v stave „ beztiaže“. Čo je to smrť? Zastavenie biologických funkcií, ktoré udržujú živý organizmus pri živote? Smrť je prirodzeným aspektom života, ale čo sa so mnou stane po smrti? Nič? Zmiznem? Som skutočne iba touto fyzickou schránkou? Pripomeniem si koncept hinduizmu o znovuzrodení do ďalšieho života, ktorý sa bude odvíjať podľa myšlienok a činov života minulého a preberám sa zo zasnenia. Vzdiaľujeme sa od žiare praskajúceho ohňa, pozrieme sa jeden druhému do očí a deň vo Varanasi môže začať. 

Bodhgaya

Sme unavení z nekonečných presunov a tak tentokrát volíme pohodlnú cestu prenajatým jeepom. Z Varanasi “čo by kameňom dohodil” a pritom Bodhgaya pôsobí akoby sme boli na inej planéte. Duchovne jedno z najdúležitejších miest budhistických pútnikov nás privíta vôňou tibetských vonných tyčiniek. Práve tu pred 2600 rokmi princ Siddharta Gautama dosiahol pod stromom Bodhi osvietenie a stal sa Budhou. Potomok pôvodného stromu Bodhi je zasadený po nádherným chrámom uprostred rozkvitnutých záhrad. Pod týmto stromom už nemám žiaden pocit. Akoby som sa vyparila a vnímam iba prítomný okamih. Ktovie, či niečo podobné zažívajú i moji spolupútnici? Dá sa tento stav vôbec opísať? Niečo podobné som však zažila pod prastarou lipou na kysuckých kopaniciach, na brehu Gangy v Rišikeši, na pláži panenského karibského ostrova Svätý Vincent…

Šivananda ašram, Madurai

Je tomu viac ako dva mesiace, čo česko-slovenská skupina odletela späť domov. Opäť sedím pri počítači a vnášam život do klávesnice. Z haly sa ozýva spev mantier. Dnes sa spevu nezúčastním. Namiesto toho sa vraciam do nedávnej minulosti a pokúšam sa rozlúštiť odkaz krehkého zvuku gitari v Shantiniketane. Presviedča ma, že pred sebou  nikam neutečiem. Že všetky miesta na svete sú len vonkajším vplyvom. Že čokoľvek hľadám, ultimátne nájdem len v sebe. Že ašramy, chrámy, meditačné centrá a iné energeticky silné miesta ma môžu posilniť len v čase, keď som im nablízku. V konečnom dôsledku som ale sama sebe pánom. Skutočným pánom však budem až vtedy, keď budem schopná ovládať nepokojnú myseľ, keď budem pánom svojej mysle kdekoľvek a kedykoľvek za akýchkoľvek okolností! Teraz už viem, že nepotrebujem nikam za pokojom cestovať. A preto sa odteraz môžem slobodne rozhodovať o ďalších cestách bez toho, aby som cítila nutkanie utekať( 

Petra Sara Pavitra sa venuje alternatívnej a jógovej terapii, vedie semináre a workshopy na Slovensku, v Čechách i v zahraničí. Jedným z jej zaujímavých projektov je i zážitkový seminár na St. Vincente. V októbri 2014 viedla skupinu na himalájsku púť k prameňom posvätných riek so zastávkou na Medzinárodnej konferencii jógy a spirituality v Haridware. www.pavitrayogatherapy.com, petrasara@gmail.com

"Autora článku, Petra Sara Pavitra, bude súčasťou trojtýždňového putovného cestovateľského festivalu Cestou necestou, ktorý zavíta do 15 miest Slovenska. Prezentovať bude v nedeľu 15.3.2015 V Bratislave, 21.3.2015 v Košiciach a 25.3.2015 v Žiline. Viac o festivale a Vierkinej prezentácií na www.cestounecestou.sk."

Komentáre Disqus