Stopom za lezením do chorvátskej Paklenice

Môj prvý cestopis by som rád začal s predstavením môjho kolegu na cestách  menom Šimon. Tento chalan ma dopĺňa v miestach kde som slabý a plytký a ja robím to isté pre neho. Príklad: Šimon dokáže liezť. Potrebuje ale parťáka aby sa nezabil. Tu prichádza na scénu moja maličkosť. (Je pravda, že som ho skoro prizabil tým, že som sa pozeral na jednu dievčinu keď práve liezol a v tom momente spadol. Chváľme pána že nemala až taký dobrý zadok a Šimon mal poloautomatické istítko.)

Tiež je to introvert s dušou hipíka, pred ktorým mám obdiv keďže sa vybral študovať záchranárstvo a prirodzene jeho cieľom je ísť k horským záchranárom. Pre mňa je to jedna z najšľachetnejších prácí vôbec.  Má ale chvíle, keď na vás pozerá s takou depresiou na tvári, že sa vám chce vracať a tými vzratkami by ste najradšej zakryli jeho tvár. Následne to ale zachráni svojím zmyslom pre humor, ktorý mne veľmi sedí a šicko je v poriadku. Tento chalan ma zasvätil aj do tajov lezenia a je za každú outdoorovú aktivitu pod slnkom. Ďakujem Šimon že si a že ešte budeš.

So Šimonom sme týmto výletom založili tradíciu letných dobrodružstiev. Minulý rok to bolo stopovanie na Rainbow Gathering, čo je hipícke stretnutie kde sa všetci objímajú. Kúpu sa nahí v potoku a spievajú až do rána. Príbeh na inokedy. Tento rok sme sa rozhodli týždeň pred odchodom v  5 minútovom rozhovore, že pôjdeme stopovať a liezť do Slovinska alebo Chorvátska. Pár dní pred odchodom bolo isté Chorvátsko.

V nedeľu o polnoci po pár pivách a neskutočnom koncerte Skrúcaného na hodoch u nás v dedine, 6 hodín pred odchodom v mojej detskej izbe sme definovali dve miesta. Primárne to bol národný park Paklenica a druhá možnosť - Rijeka. Rijeka bola bližšie, ale nebol to top na lezenie v kroši. Top bol v Paklenici, teda o 300km ďalej a my sme mali na tento výlet 4 dni, keďže sme sa piatok veľmi veľmi chceli zúčastniť  festivalu Atmosféra. Sme flexibilní a žijeme v momente. Rozhodnutie padne na ceste podľa toho kam a kedy sa dostaneme.

Pondelok  5.30 - Z Pešti do Starigradu

Mierna opica ale hurá na autobus do Levíc. Posledné dôležité nákupy (raňajky v podobe parižáku s 2 rožkami a pre Šimona nebuchta s pudingom v nevnútri) a hurá na vlak do Ostrihomu. Rozhodol som sa myslieť empiricky. Moje minulé stopovanie z Levíc do Štúrova dopadlo tak otrasne, že som v polke cesty v nejakom zapadákove nasadol na vlak. Obišli sme teda túto mŕtvu zónu pre stopárov tiež vlakom. V Štúrove ešte nákup fazúľ v paradajkovej omáčke z Lidla a už sme mohli konečne stopovať.

V mysli nádherný plán stáť pred mostom Márie Terézie. Tento most mal fungovať ako lievik pre všetkých ľudí smerujúcich dole na juh. Koncentrácia dovolenkárov na jednom bode. Čengi, ty si génius, toto je vrchol stopárskeho plánovania. Po dvoch hodinách státia a skúšania rôznych stopárskych techník ako: tabuľka, bez tabuľka, freestyle tanečky, s akro kúskami  a s depresiou sme sa po návrhu staršieho pána presunuli na Ostrihomskú výpadovku do Budapešti.  Tu už začala zlatá horúčka stopovania. Za 5 minút zastavil maďarský pár, ktorý nás zobral do susednej dediny. Odtiaľ ďalší krátky stop bližšie ku diaľnici. Boli to krátke stopy, ale konečne sme sa hýbali. Chlapisko v maličkom autíčku nás vyhodil na cestu, ktorá už smerovala na diaľnicu.

Zanedlho nám už zastala pani v strednom veku na malom swiftovi naplnenom kvietkami. Rozprávala nám o tom, ako ku nej chodia ľudia z celého sveta keďže ponúka svoj byt na couchsurfingu. Doniesla nás už konečne na vysnívanú diaľničnú pumpu, na ktorej sme chceli začať techniku stopovania ktorú som nazval Gashopping. Ako názov prezrádza (dúfam že prezrádza), ide o skákanie z jednej pumpy na druhú a v niektorých prípadoch až na konečnú.  Týmto spôsobom sa dajú prekonať obrovské vzdialenosti v krátkom časovom úseku. Je to celkom logické, pretože ľudia na diaľnici idú väčšie vzdialenosti než ľudia na bežných cestách. Tu tiež prišiel ten nápad s písaním cestopisu.  Myslel som, že nám to pomôže presvedčiť ľudí na benzínke k tomu aby nás zobrali keď použijem argument, že píšeme článok pre slovenský dobrodružný portál.

Zväčšili sme našu dôveryhodnosť tým, že Šimon behal s foťákom a označoval som ho za fotografa nášho dvojčlenného tímu. Plán sa mi zdal prepracovaný ako ten nemecký na výhru v prvej svetovej. Ukázalo sa, že tiež ako ten nemecký  absolútne nefunguje a po viacerých odmietnutiach sme si sadli na výjazd pumpy.  Dokonca aj tabuľky (v ktoré neverím že fungujú ale niekedy ma prekvapia) sme si vyrobili . Po 20 minútach a prvých slovách zapísaných do zápisníka okolo nás prešiel ujco na aute, na ktorého sme vyblafli tabuľky. Zadíval sa, zastal, pozval nás do auta a hneď sme mu doň aj naskákali. Hurá do Zagrebu. Takýto fajný stop už dlho nebol. Z Pešti do Zagrebu, začíname byť v tomto stopovaní dosť dobrí. (pozn. autora:  Viac som sa mýliť nemohol, cestou naspäť sme dostali pomyselnú facku a strávili veľa hodín na tej istej pumpe len na druhej  strane. O tom ale neskôr.) Cestou sme sa dozvedeli zaujímavosti o chorvátskej korupcii a vstupu do šengenu. Vyhodil nás na križovatkovej pumpe s komunistickým mostom cez diaľnicu.

Po hodine čakania sme zistili, že to nie je vhodné miesto na ďalší presun na juh. Prešli sme pár kilometrov  uličkami Zagrebu kde bola aj krčma U vočka k mýtnym búdkam, ktoré už smerovali dolu. Tu sme stretli súdruhov stopárov smerujúcich na sever, konkrétne do Budapešti. Nezostávalo už veľa slnečného svetla a vyzeralo to, že sa zložíme niekde do blízkych lesíkov. Za pár okamihov nám ale zastavil Chorvát, ktorý už dva dni cestoval zo Švédska. Tento super chalan, ktorý pred každým slovom dával fucking a svojho mojkavého hava volal bitch, nás zobral až do koncovej destínacie, Starigrad. Tiež nám dal typy ako zbaliť chorvátske dievčatá. Tieto typy boli veľmi vulgárne ale vraj aj efektívne. Jedna z hlášok znela nejak takto: "Nerob sa taká nedostupná aj tak dnes večer skončíš s penisom v papuli." Verím v naše budúce stretnutie s týmto človekom a keď nie, som preveľmi vďačný že som s ním mohol stráviť pár hodín. Už vlastne neviem ani ako sa volal. V bare naplneným Britmi sme si šupli dve čapované pivá a išli sme hľadať miesto kde sa zložíme na noc. Našli sme pichľavú lúku nad dedinou. Môžem s pokojom vyhlásiť: Bola to najhoršia noc toho leta. Chrobáky nás pichali celú noc a nervozita stúpala každým ďalším pichom, ktorých bolo hojne. Prial som si nech už je ráno.

Utorok  5.00 - Paklenica

O piatej sme sa spakovali  a išli v nervozite a s deficitom spánku do Paklenického parku. Tu na  lavičkách pri bráne som si chvíľu schrupol (konečne bez chrobákov) a Šimon zatiaľ išiel na výhľad a podozvedať sa niečo do infocentra. Ranné sranie a konečne do Paklenici na lezeckú časť nášho výletu. Vstup do parku je monumentálny. Tento raj pre lezcov, kaňon, ktorý vytvoril potok státisíce rokov pretekajúci týmto miestom. Za celý výlet sme tadiaľto prešli niekoľkokrát, ale srdce mi zaplesalo pri každom prechode. Dostali sme sa k obchodíku so suvenírmi, ktorý bol vytesaný do skaly a zistili sme, že nemáme dosť peňazí na kúpu lezeckého sprievodcu. Šimon sa teda prebehol späť do dediny a ja som zatiaľ sledoval malé decká ako šplhajú po skale. Dúfam, že moje neexistujúce deti budú robiť to isté. Po necelej hodine sa Šimon vrátil a mohli sme sa vrhnúť na skaly.

Totálna sloboda na skalách

Po návrate domov som sa dozvedel, že som liezol na štýl "Polovičný Hannold" keďže som mal zle zatiahnutý sedák. Skúsili sme veľa stien, vypili veľa vody a tiež sa zaľúbili. Mnohokrát. Keďže sme obaja dlhodobo slobodní tak nám každé dievča len svojím pohľadom lámalo srdce. Plus, niektoré boli lezkyne a to už bola nekonečná láska. Škoda, že každá baba čo lezie, má priateľa. Rýchlo z tohto vznikol interný humor medzi mnou a Šimonom. Na konci lezeckej časti dňa sa mi zdalo, že som sa preto narodil. Cítil som sa byť vedomý a v prítomnom okamihu ako už dávno nie. Totálna sloboda na skalách. Ten moment keď vyslovím "leziem" a Šimon odpovie "istím" sa moja myseľ dostane do tranzu a už sa surfujem na vlnách sústredenia, námahy a adrenalínu. Vyliezol som osobný rekord 5c+. Adam Ondra, teš sa na mňa na majstrovstvách. Všetko sme tento výlet brali inštinktívne. A v tomto momente sme boli už unavení a hladní a túžili sme po soli na našich pokožkách. Vydali sme sa teda späť do Starigradu.

Stopli sme rangera z parku, ktorý nám porozprával pár zaujímavostí o jeho práci a parku. Zobral nás do centra dediny, kde bolo krásne mólo. Tu sme sa so svojimi veľkými batohmi usalašili a vrhli sa do vody. Ach, len zo spomienky na tú studenú a slanú vodu mi naskakujú zimomriavky. Spoznali sme tu aj chalana, s ktorým sme popíjali domáce pálenky, našu žubrowku a preberali hlboké témy. Ochotne mi hodil klúče od svojho apartmánu keď som sa chcel osprchovať a potom sme zašli spolu na večeru. A tá večera. Zobral nás ku foodtrucku neďaleko a ako sme sa dozvedeli, bol to prvý svojho druhu v Chorvátsku. Majiteľ nám prezradil, že je to v Chorvátsku niečo nové a zákony nie sú veľmi na jeho strane. Tiež lokálne podniky v ňom vidia konkurenta a nemajú dobré vzťahy. Joj, ale to jedlo. Marinované a dlho udené rebierka s domácim pečivom. Bolo to božské. A určite to nebolo kvôli tomu, že sme celý deň liezli a boli hladní. Ono to bolo úprimné a lahodné. Dokonca aj lacné, keďže o ňom ešte nikto nevie, čo je na druhej strane aj dosť veľká škoda. Toto žrádlo si zaslúži viac ľudí. Po dlhých rozhovoroch sme sa rozlúčili a každý vybrali svojou cestou. Pre nás to znamenalo pešo tri kilometre pri bránu parku, kde som si dal ráno šlofíka. Pár minút vo vodorovnej polohe a spali sme ako zabití.

Streda 9.00 - Anča Kuk

Ranné ultra rýchle sranie malo o niečo väčšie čaro ako inokedy, pretože som našiel rýchloschnúci uterák v strede lesa. Fajňe. Spálňu sme zbalili šupito-presto vďaka nášmu minimalistickému prístupu k vybaveniu a životu. (Malá vsuvka: Rozmýšľam, že keby bol záujem tak by som spravil videjko o minimalistickom balení a druhé - typy, triky ku stopovaniu.) Rozhodli sme sa, že doobeda pôjdeme na menší hike na výhľad menom  Anča Kuk. Batohy sme si zložili u milej tety v už spomínanom obchode so suvenírmi a s vodou a snackom sme sa vybrali na pár hodinovú túru.

Výšľapy so Šimonom zbožňujem, pretože máme identické tempo a dravosť dostať sa na vrchol. Cestou nás čakali dychberúce pohľady (viď foto). A perlou tohto výstupu bolo stádo divých kôz, ktoré stáli v strede turistického chodníka! Boli fakt veľké a alfa samec vyzeral, že má chuť na duel. Hrdinsky a odvážne sme sa mu postavili, odhryzli mu tepnu a zjedli jeho srdce. (Obišli sme to...) Zdolaný vrchol nás odvďačil výhľadom na more, kopce parku a kozy.  Pár chvíľ na fotky, snack a oddych stačilna to, aby som dostal neskutočný úsmev na tvári.  Vlastne myslím, že väčšinu tripu som bol vďačný a šťastný. Doteraz ho označujem za najlepšie štyri dni tohto roka.

Schod z Anči bol už z kozieho problému oveľa prijateľnejší a práveže veľmi zlatý. Videli sme iba malé kozla, ktoré békalo ako divé. Skoro som sa roztopil. Cestou dole sme sa zastavili pri vodopádoch a všimli si ,že z jednej kamennej diery vychádzajú mokré deti s otcom. V diere sa nachádzal vodopád ako vystrihnutý z filmu Pláž. Prvýkrát v živote sme si teda dali vodopádovú sprchu, vysušili sme sa na horúcich skalách a zliezli dole k lezcom.

Späť v lezeckej oblasti Paklenice a my sme mali energiu tak na neskorý obed a poobedný šlofík v tieni stromov vo vyschnutom potoku. Potom už len pokračovalo utorkové dianie. Teda lezenie do únavy, schod do dediny, jedlo z foodtrucku (už bez nášho kamaráta, ktorý ráno pokračoval na juh). Tento večer mal ale obohatenie v podobe hudobnej vsuvky. Živá kapela, ktorá hrala veľmi pestro -začali chorvátskymi dychovkami a keď sme odchádzali, už tam dávali UB40. Ach, idilická Kroša. Po hudbe už bol čas na spánok. Tentoraz už ale nie v parku, ale na konci dediny na terase opusteného domčeka na pláži. Nasledujúci deň nás čakal presun na Slovensku, pretože piatok sme sa chceli zúčastniť nášho obľúbeného festu Atmosféra. Dokážeme to odstopovať za jeden deň ako predtým a stihnúť začiatok festu? To bola otázka, ktorý mi behala hlavou až kým som nezaspal.

Štvrtok 8.00 - Späť na Slovensko

Ráno typické rituály a hop šup na cestu stopovať. Prvé auto dalo peknú nádej. Za 15 minút a pánko nás zobral pred diaľničný vjazd. Potom šlo všetko dolu vodou. Slnko pražilo stále viac a nikto nestál.  Tiež nás pri pokuse o priblíženie ku vjazdu zdrbal dialničiar. Sorky, nekcel som. Po 2 hodinách sme sa zhodli, že bude lepšie ísť pešo pár kilometrov na diaľničnú pumpu.

Cesta vyzerala ako scéna z filmu, kde utečenci z gulagu prechádzajú púšťou s myšlienkou, že sa raz dostanú domov. Ale našli sme pole černíc. Moja slovenská duša sa nezaprela a hneď mi napadlo že by sa to dalo vypáliť. Joj, fajná černicovica. Na pumpe sme sa objavili v štýle potom ako sme preskočili plot a vyšplhali kopec. Hneď sme začali s misiou: dostaň sa k slovenskému dovolenkárovi. Po pár opýtaniach sme si sadli do chládku a depresívne sa pozerali. Teda hlavne Šimon, ja som si išiel kúpiť nanuk. Ako som už skôr spomenul,  Šimon má zaujímavú zručnosť. Dokáže mať ten najotrávenejší, najznechutenejší a najdepresívnejší pohľad aký som kedy videl. Keď sa človek naňho pozrie, má chuť vykonať sepuku (harakiri).

Tento krát nám to ale prinieslo odvoz v podobe dvoch mladých Belgičanov, ktorí boli cestovateľské duše na roadtripe cez JuhoSlovanské krajiny. Proste si všimli ako Šimon vyzerá a ponúkli mu odvoz. Každý má svoje metódy ako sa vyrovnáva s jeho pohľadom. Sepuka, zľutovanie či empatická zvedavosť alebo totálne zbláznenie. Vyhodili nás na benzin pum pum o 200km ďalej. Strávili sme na tomto mieste myslím že 4 hodiny. Pokusov o stopnutie alebo zastavenie Slovákov bolo asi tak sedem miliárd (niekedy skresľujem čísla).  Pri jednom páre sa stala celkom vtipná vec. Mal som nacvičených pár viet, ktoré som používal pri presviedčaní ľudí k tomu aby nás zobrali. Jedna z nich bola: "Dobrý deň, prosím Vás, s kamarátom sa snažíme dostať do našej spoločnej rodnej zeme (keď išlo o Slovákov, snažil som sa týmto dať najavo že máme niečo spoločné) a chcel by som sa spýtať, či pre nás nemáte dve voľné miesta." No ale tentoraz som namiesto slova kamarát použil priateľ, čo asi zle pochopili, veľmi škaredo na mňa pozreli a poslali ma preč. Znovu prechádzali vlny šťastia, zúfalstva, vyčerpania, paniky a extázy. V tomto poradí každých desať minút. Už už som vyberal najmenej ošťatý krík do ktorého sa pichnem, keď som stopol jedného Chorváta ktorý by nás zobral do Zagrebu.

S úsmevom na tvári som bežal za Šimonom, ktorý bol na pýtacej obchádzke (mimochodom jeho prvá), keď tu čo nevidím. On beží s tým istým úsmevom ku mne. Kričím na neho: "Mám odvoz do Zagrebu" a on: "To je jedno, ja mám Slovákov". V duchu som si povedal slovo, ktoré túto situáciu vyjadruje presne a jednoducho. "Fajňe". Naskočili sme do auta milému páru z Košíc aj s dieťaťom vracajúcich sa z dovolenky. Debaty s gazdom boli veľmi na úrovni a vzbudzovali vo mne zvedavosť  a rešpekt. Máme podobné záujmy a tiež bol inteligentý a pritom priateľský. Vzadu si zase Šimon užíval rozhovory s 4 ročnou blabotiacou dcérkou  a milou mamkou. To decko ma za tých pár hodín rozosmialo viackrát ako Peter Marcin za svoju celú kariěru. A to som miloval uragán. Zobrali nás až na benzínku pred Budapešťou. Oni pokračovali na východ cez Maďarsko a my sme zostali trčať na pumpe o desiatej večer. Od cieľa nás už delilo iba 200km. Pár hodín sme sa skúšali pýtať tých pár Ľudí, čo prišlo, bez úspechu. Boli to ale prekvapujúco krásne chvíle sedieť na benzínke opretý o batoh, smiať sa na hlúpych vtipoch a fajčiť cigaretku. O jednej sme sa rozhodli si ľahnúť na lavičky a niečo si pospať.

Piatok  5.00 - Doma

Pár hodín spánku a zase v cykle stopovania. Zložili sme sa na výjazde a stopovali ako diví. Podarilo sa nám stopnúť dve dodávky ale ako hlupáci sme ich nezobrali, pretože išli iba do Budapešti. Neviem, či som čakal že stretnem suseda, ktorý ma zoberie až domov. O desiatej sme stopli tretieho a už sme ho radšej zobrali. Dnes večer sa predsa koná festival. Prekvapivo sme s dodávkárom dali hlboké rozhovory, nato že ja viem 10 slov po maďarsky a on 10 po anglicky. Vyložil nás na zastávke električky,  ktorá nás mala zobrať na výpadovku do Ostrihomu. Ak som teda dobre rozumel. V električke som sa zas zaľúbil. Maďarky asi poznajú rezonanciu môjho srdca (vlastne v tom čase asi každé dievča).  Konečná. Napísali sme novú tabuľku (Ezstergom) a za pár minút nám zastavil chalan, ktorý išiel síce pre brata, ale predsa nás potom zobral do Pilizscsáby. Netuším ako si pamätám meno tohto mesta, ale dokonca som dostal od chlapov pochvalu ako pekne to vyslovujem. Tu som si nestihol ani ubaliť cigaretku a už mal Šimo ďalšieho stopa. Pána v strednom veku, ktorému nebolo veľmi do reči, čo mi vyhovovalo keďže som chcel vybaviť telefonáty. Vyhodil nás pred Ostrihomom na zastávke. A tu sa stala veľmi magická vec. Stopli sme môjho bývalého spolužiaka s kamarátom, ktorí tu boli niečo kúpiť.  Takže cesta do Levíc zariadená. Cieľová rovinka. Do Levíc po nás prišiel brat a o druhej sme sa konečne dostali ku mne.  Už len rýchla sprcha, nejaké jedlo a šupito presto na fesťák.

Tento cestopis venujem firme, ktorá vyrába fazuľu v plechovke s paradajkovou omáčkou a predáva sa v Lidli. Bez vás by táto cesta nebola možná. Ďakujem!