Dobrodružná cesta cez Mongolsko na koňoch

Jozef Kordik, foto: Monika Böhmová - 1.7.2013

Ako zhrnúť trojmesačnú cestu (jul - sept. 2010) cez Mongolsko a Rusko, z toho mesiac na koni? Slovo priestor, diaľka a cestovanie získava v krásnej, divokej krajine ako Mongolsko (a Rusko) úplné iný význam, choďte a spoznajte ju, a tým spoznáte seba.

Každý deň bol plný zážitkov, stretávanie sa so super ľuďmi v prekrásnej krajine a jej prírode. Čo však bolo na začiatku? Nadšenie a sen, prejsť 1000 km sami na koňoch po Mongolsku – veľké putovanie, pre nás raz za život. Nikto z nás nebol jazdec a o koňoch sme vedeli minimum. Stanovačky, túry a čundre sme najaké dali, ale vedeli sme že tu je treba príprava. Najprv šiel klasický jazdecký kurz na európskych koňoch, na anglických sedlách, v Pezinku. Desať jedenapol hodinových hodín. Pár jazdení ešte na vrch a najväčší zážitok dvoj dňová jazda – 40 km na huculoch (menšie kone)  na Muránskej planine, tiež anglické sedlo. Zadok na padrť.

Počas tej jesene a jari sme z ôsmych plánovaných skončili na čísle päť účastníkov, skoro všetko čerství absolventi Doktor, Antropologička, Stavbár, Právnik a Ekonóm. A kamarátka Mongolka študujúca na Slovensku, čo sa o nás prvé dva týždne v Mongolsku starala, na kone ale už nešla. Tam sme leteli, spät transibírskou.

Khovsgol, Nadaam a dedina Hadgal

Ako základňa Ulaanbaatar (UB), z tade výlety, blízky Terelj, vzdialená Goby. Prvá dva týždne v ťahu. Pôvodný plán vyraziť z UB a ísť na Khovsgol zamietnutý (chýbajuca turisticko – konská infraštruktúra, počasie, relatívne jednotvárny terén ...).  Opačne to bude lepšie. Ideme dva dni maršutkou na Khovsgol, pozrieme si tam Naadam (ich najväčší festival). Khovsgolske jazero je jedno z najnavštevovanejších turistických oblastí, tz. niekto tam vie aj trochu anglicky a majú tam nejaké hostely – dedina Hadgal.

Práve to je kľuč ako na to. Dohadujeme s šéfinom hostelu, najprv dáme 5 dní s mongolským guidom v okolí jazera, ten nás naučí ako s koňmi a potom sa vyberieme mimo turistickej oblasti sami. Na tak dlhú cestu akú chceme spraviť by bolo ťažké zohnať guida a vyšiel by draho, kone teda budeme kupovať. Aj keď sú tam veľké stáda na predaj je relatívne malo koní, šefino nám radí, sú to všetko valasi, päť koní na jazdenia a dva na batožinu.

Za koňa aj za výstroj dávame cca 300 dolárov

Všetko je úplné inak ako v Európe, máme ruské sedlá (na dlhú jazdu omnoho pohodlnejšie ako anglické),  kone sa ovládajú úplné inak (len ruky, žiadne nohy), celá výstroj je z umne pospájaných umelých lán, žiadna koža a pracky . Za koňa aj za výstroj dávame cca 300 dolárov, za to kúpite v SR ledva sedlo. Náš guide je taký mladý ako ja, má tri deti, stádo oviec, koní a jakov. Ja mám tak bicykel a vysokoškolské vzdelanie. A neviem zaviazať jeden uzol, čo nás učí. Nikto z nás piatich vysokoškolákov ho nevie, a z týchto uzlov je pospájané všetko, vôdzka, ohlávka, podsedlové popruhy, nákladné sedlá, popruhy na nákladných koňoch.

Každé ráno vstávame o 7mej. Balíme seba, tábor, pripravujeme svoje  kone, balíme nákladné kone / batohy priväzujeme lanami. O cca 9:30 vyrážame, o cca 16 zastavujeme. Odsedlávame, vybaľujeme stan, varíme večeru, dávame kone pásť, o 21 spíme ako zabití. 

Často sa mení počasie, v jeden deň prší , sneží, svieti slnko (horská klíma, Mongolsko je vysoko, cez 1500m bežne ideme). Naše pršiplášte sú nám na houby, plašia kone = náš prvý splašený kôň, zhodený jazdec. Sú to zvieratá nie motorky, majú svoju hlavu, nie sú to drezúrované európske stajňové kúsky ale polodivoký kôň, čo keď  kopne do hlavy tak zabije.

Priesmykmi vo výške 2000 metrov

Krajina je krásna, prvé tri dni nikoho nestretneme, ideme priesmykmi vo výške 2000 metrov. V jednom doktor požiada antropologičku o ruku (nebojte, chodili spolu už dlhšie). Na konci priesmyku prvé krízové situácie, skoro stratíme koňa aj batohy. Všetko dobre dopadá, kúpanie v desať stupňovom jazere.  Späť v dedine Hatgal,  guide ide snami do Moronu, najbližšieho mesta po ceste, ešte tri dni.

V deň odchodu stretávame nemecký pár, chceli ísť sami tak ako my, v noci im niekto ukradol kone. Po troch dňoch sme pri Morone sami, prvú noc držíme hliadky, aby nám kone nikto neukradol. Až do konca cesty ( ak neprší ) spíme chalani vonku okolo koní, aby nám ich neukradli.

Kone sú v noci odsedlané, ale s ohlávkou na dlhej vôdzke, váľajú sa, pasú. V noci býva vonku tak 5 stupňov. Často sa budíme s námrazou na spacákoch (v júni/auguste ). Cez deň bežne 25-27 stupňov.

Od Moronu ideme mimo cesty popri rieke, voda je pre kone aj ľudí kľúčová, detto v gps to je jeden z mála referenčných bodov.  Mongoli už veľmi neputujú koňmi, autom a motorkou je to rýchlejšie. Ideme popri rieke cez kopce, po týždni prvý krát (a potom ešte 4 krát) rieku brodíme. Silné zážitky, sem tam si siahneme dosť hlboko. Sme často unavení, aj hladní (schudol som na tracku 10 kg) alebo zima. Kone neposlúchajú, každého z nás pokopali aj pokúsali. Ale vždy nás naše koníky podržali, aj my seba navzájom. Aj keď niektoré dni sme povedali dokopy 10 viet, dal by som za každého ruku do ohňa.

Obzvlášť rád som, že tu je doktor aj s jeho pät kilovou lekárničkou (vraj by vedel ňou urobiť aj slepák, našťastie nebola až tak moc treba), väčšinou je signál len vysoko na kopci a hlavne v prvej polke tracku nestretávame skoro nikoho.
Ideme s dosť batožinou, spacáky, stany, jedlo (niesli sme zásoby jedla na 5 – 7 dní, vody tak 1 deň).Máme dva a neskôr už len jedného nákladného koňa.  V druhej polke opúšťame aj rieku, prechádzame k druhej, sem tam problémy s vodou, hlavne keď je ďaleko.

Denne dáme tak 30 – 40 km

Nakoniec stojíme tak každý 5 deň. Dokopy tak 700 km až do polky Mongolska,  dole k Tsetserlegu, na koňoch sme mesiac.
Ešte pozrieme Biele jazerá, potom ideme na Transsibírsku magistrálu, dáme dovolenku 5 dní na Bajkale, spíme v Ulan-ude a Krasnojarsku, len jednodňové zastávky na magistrále v Omsku, Tomsku, Kazani a štvordňová Moskva. Po skoro troch mesiacoch späť na Slovensku. Celkový rozpočet na osobu tak 3000 eur (rok 2010).

Poznámka:  Naša cesta je len jedna alternatíva. Okolo Khovsgolského jazera a aj inde v Mongolsku je široká ponuka aj dlhších trackov s mongolskými guidami (my sme šli tri týždne sami).

Na konci cesty sme stretli iných cestovateľov, ktorý šli niečo podobné aj ako jednotlivci a vydržali.  Boli napríklad, tak ako náš mongolský guide, zbalený do sedlových vakov, to dosť uľahčí situáciu. My sme batohy a zásoby museli mať na nákladných koňoch. S batohom na chrbte nemôžete jazdiť. Ďakujem ľuďom s ktorými som tam bol.

Komentáre Disqus