Laos - neponáhľajte sa prosím

Jozef Terem - 11.1.2012

Čo sa mi z Laosu zachovalo najviac v pamäti? Pionierske uniformy, kosák a kladivo na červenej vlajke, priaznivé ceny, krátery po mínach a celkom dobré pivo - Beer Lao.

Pivovar pomáhali rozbehnúť v rámci súdružskej pomoci českí odborníci, takže sa ani niet veľmi čo čudovať. Beer Lao bolo dokonca vyhlásené za najlepšie ázijské pivo. Tajomstvo tkvie v pridaní ryže do sladu. Po tom, čo 50% spoločnosti kúpil dánsky pivovar Carlsberg, sa značka chystá aj na zahraničné trhy.

To by mohlo presláviť inak veľmi chudobný Laos aj za hranicami a zlepšiť mu tak dosť pošramotený imidž. Prečo pošramotený?  Napríklad už len preto, že hneď pri vstupe do Laosu mi do očí udrelo množstvo červených zástav so žltým kosákom a kladivom. Až veľmi nápadne sa podobali na bývalú vlajku Sovietov. Laos je totiž jednou z posledných bášt komunizmu. Rozdiel je snáď len v tom, že úlohu „Sojuzu“ prevzal susedný Vietnam, pričom v súčasnosti silnejú investície aj vplyv Thajska.

Lao PDR: Please don´t rush – Neponáhľajte sa prosím

Hneď na thajsko-laoskej hranici sme stretli Češku stredného veku. Tvárila sa nadšene. „Jsem tady už po páte“, rozplývala sa. Vrelo nám odporučila hlavné mesto krajiny Vientien, ktoré začína pár kilometrov za hranicou, aspoň na päť dní. Je vraj nádherné. Myslela to určite dobre, no nič zaujímavé tu na pohľad nebolo. Je tu národný pamätník Pha That Luang – symbol budhistického náboženstva a laoskej suverenity, Patuxai, veľký pamätník pripomínajúci Víťazný oblúk v Paríži, zopár dobrých francúzskych reštaurácii v koloniálnom štýle a niekoľko ďalších budhistických chrámov. No za zmienku snáď stojí atmosféra, ktorá tu panuje. Žiadne paneláky, žiadne mrakodrapy.

Bolo tu málo áut, zato na mopedoch jazdilo čo dočiahlo na pedál. No všetko bolo akési ospalé, pokojné. Cítil som sa tak trochu ako v spomalenej rozprávke. Dvestotisícové Vientien tak pôsobilo príjemným, rodinným, no trochu nudným dojmom. Atmosféra akoby charakterizovala celý Laos. Čiže Lao People´s Democratic Republic. Medzi cestovateľmi sa s úsmevom používa aj skratka Lao PDR - "Please don´t rush – Neponáhľajte sa prosím. A skutočne, Laos na mňa počas celej cesty pôsobil ako jedna z posledných nehektických krajín sveta.

Vang Vieng – mesto mládeže

Úplne o inom je ale bizarné mestečko Vang Vieng na rieke Nam Song, uprostred prekrásneho vápencového krasu. Toto miesto, kde rastú stavby postupne jedna cez druhú si buď zamilujete, alebo ho hneď znenávidíte. Ja by som ho nazval - mestečkom mládeže. Nie preto, žeby by bolo plné pionierov. Stretávali sme tu plno Fínov, Švédov, Dánov, Američanov a Izraelčanov. Celkovo, tých posledne menovaných stretnete v Laose aj Thajsku hojne. Tieto krajiny patria medzi ich obľúbené destinácie, nakoľko sa tu Izraelčania cítia bezpečne, naproti moslimským ázijským krajinám. A všetky národnosti sem ženie hlavne – zábava. Pre Vang Vieng sú najtypickejšie diskotéky v etno štýle pod holým nebom a hlavne tzv. TV bary, reštaurácie s otvorenou stenou do ulice. Mládež celého sveta tu leží na matracoch, v obrovských televízoroch sleduje svoje obľúbené americké seriály a prepcháva sa sendvičmi.

Tí odvážnejší večer degustujú aj tzv. Happy menu, čiže pizzu alebo čaj s ľahkých drog. To všetko uprostred Laosu. Chudoby, zamínovaných lesov a ľudí zmrzačených mínami. Dekadentný kontrast, napadlo mi pri pohľade na až nevkusný blahobyt kreditkovej mládeže. Za tento hybrid nemožno viniť domácich. Ak by vypli televízor, reštaurácia sa hneď vyľudní. Okolie Vang Vieng je však nádherné. Vápencové skaly sú plné tunelov a jaskýň, turistika v kopcoch ponúka nádherné výhľady, na rieky Nam Song rastie počet kajakárov. Tí sú však stále v drvivej menšine oproti mladým cestovateľom, ktorí splavujú rieku na duši z traktora. To patrí k miestnym „atrakciám“. Prítomnosť mladých turistov má ale aj pozitívny účinok, hlavne na nízke ceny.

Plain of Jairs – Planina Džbánov

Jeden z najhorších presunov autobusom som zažil pri ceste do mestečka Phonsavan v provincii Xieng Khuang. Mierili sme na Plain of Jairs – Planinu Džbánov. Miesta, kde sa nachádzajú obrovské asi 2000 rokov staré nádoby v podobne džbánov neznámeho pôvodu. Šesť hodín utrpenia. Autobus nepretržite stúpal a klesal v prudkých serpentínach, veľkosť sedadiel bolo malá aj pre Aziatov. Bolo nepríjemne horúco a vliekli sme sa slimačím tempom. V minulosti snáď iba raz som skutočne počítal čas po sekundách. A to v Pakistane, v púšti pri presune do mesta Quetta. To som však nemal čo piť... Teraz polovica ľudí vyprázdňovala žalúdok priamo v autobuse do igelitových tašiek, tí menej pohotoví na podlahu. Po niekoľkých prestávkach a prídele čerstvého vzduchu som postupne začínal registrovať aj okolie.

Cestu lemovali strmé pohoria, kaňony, nádherné výhľady. No ľudia tu žijú vo veľkej chudobe. Hneď vedľa cesty sú dediny s pletených domčekov, často postavených na koloch ako ochrana pred zatopením v čase monzúnov. Väčšina rodín žije iba na hlinenej dlážke. No obyvatelia ani ich príbytky na mňa nepôsobili špinavým dojmom. Napriek skromnosti bolo okolie upravené, čisté a udržiavané. Tak ako aj celý Laos. Konečne som mal čas a hlavne náladu sa rozhliadnuť po autobuse. Neďaleko sedel chlap. Chýbala mu polovica hlavy. A to doslova. Celkom určite následkom výbuchu míny. Bolo to už len telo bez duše odkázané na starostlivosť príbuzných. Dodnes je pre mňa absolútne nepochopiteľné ako mohol prežiť. Pohľad na žalostnú obeť vojny bol výstrahou, že sa blížime do provincie, ktorá bola počas vojny najviac zamínovaná a bombardovaná.

Najzamínovanejšia krajina sveta

Možno je na čase pár vetami pripomenúť minulosť krajiny. Laos získal nezávislosť od Francúzska v roku 1953 po víťaznej bitke pri Dien Bien Phu. Mierová konferencia v Ženeve síce v roku 1954 uznala nezávislosť krajiny, na druhej strane ale neurčila kto má vládnuť. Len o niekoľko rokov neskôr začala vojna vo Vietname a Laos bol rozdelený na čínsku, vietnamskú a thajskú časť, pod vplyvom USA. Samostatnou kapitolou bolo územie kontrolované Červenými Kmérmi. Vláda Spojených štátov sa však bála rastúceho vplyvu komunistov. Reálne hrozilo, že stále odolávajúci Vietnam by tu mohol získať silnú podporu.

A tak sa začal boj proti laoským komunistom. Svet o ňom veľmi nevedel a preto si vyslúžil prezývku - tajná vojna. Následky boli strašné. Laos sa stal najbombardovanejšou krajinou v histórii ľudstva. Na Laos bolo zhodených viac bômb ako na celú Európu dokopy počas svetovej vojny. Celkovo približne 1,9 milióna ton bômb. Pri prepočte na vtedajší počet obyvateľov pripadalo približne pol tony trhaviny na každú ženu, dieťa a muža. Zamínované boli obrovské územia, ktoré spoločne s nevybuchnutými bombami zabíjajú dodnes. Laos má tak aj ďalší prím. Najzamínovanejšia krajina sveta. Prakticky nikde sa tu nedá ísť bezpečne mimo bežných komunikácii a označených chodníkov. Predovšetkým na severe krajiny tu už niekoľko desiatok rokov ľudí zabíjajú a mrzačia nevybuchnuté výbušniny. Podľa niektorých štatistík tu ročne zomrie následkom explózie aj niekoľko stoviek ľudí. Pritom len v provincii Xieng Khuang, kam sme sa práve blížili mi, si tragické kontakty s mínou vyžiadajú odhadom asi 60 životov.

Bomby ako kvetináče

Samotný Phonsavan nie je ničím zaujímavý. Je to nové, rýchlo sa rozmáhajúce mesto bez architektonického vkusu. Do očí nám ale udreli zaujímavé dekorácie v miestnych reštauráciách, záhradách, domoch... Plášte nevybuchnutých bômb v tvare torpéd tu slúžia ako kvetináče, nádoby na vodu, alebo sa len tak povaľujú ako šrot po záhradách. Podľa domácich medzi najcennejšie patria plášte amerických tzv. stromčekových bômb. Tie sa po vypustení roztvorili a na plochu väčšiu ako päť štvorcových kilometrov vypustili 600 až 700 bombičiek o veľkosti tenisovej loptičky. Materiálna, prírodná aj ľudská skaza bola dokonalá... Na Plain of Jairs je to z Phonsavanu asi 20 kilometrov. Požičali sme si mopedy a zažili vzrušujúci roadtrip. Po hlinených cestách, zaostalých dedinkách a krásnej prírode. No konkrétne z návštevy Plain of Jairs som nemal dobrý pocit.

Za prvé, samotné obrovské kamenné džbány a ich história sú určite veľmi zaujímavé, no nachádzajú sa v tak bezútešnej, smutnej a zničenej krajine, čo zatienilo celý dojem. Na každom kroku sa nachádzali tabule upozorňujúce na skutočnosť, že mimo vyznačeného chodníka je územie ešte neodmínované. Všade obrovské krátery po bombách a menšie jamy po mínach. Následky vojny tu vryli do tváre zeme tak výrazné jazvy, že človek si až s husou kožou na chrbte uvedomoval vlastné šťastie. Šťastie, že tu nemusel žiť, prežiť a znášať následky vojnovej hrôzy.

Komentáre Disqus