V tejto stredoázijskej republike nemožno ešte ani dnes hovoriť rozvinutom turistickom ruchu. Ešte pred niekoľkými rokmi tu nebolo bezpečne ani pre humanitárnych pracovníkov, nieto pre bežných turistov ochotných obdivovať prírodné krásy a ľudové zvyky.
Samozrejme, dnes sa už situácia mení k lepšiemu a už aj sem prenikajú skupinky cestovateľov. Ešte stále ale ide o viac ojedinelé prípady ako hromadnú turistiku. Možno teda pokojne skonštatovať, že Tadžikistan má zatiaľ smolu. Je pravdepodobne najchudobnejšou krajinou bývalého Sovietskeho zväzu a vyhliadky do budúcnosti nie sú ružové. Spôsobila to hlavne občianska vojna, ktorá vypukla v roku 1992 a hoci bola po piatich rokoch oficiálne ukončená, následky trvajú dodnes.
To je hlavný a najbolestivejší dôvod. Sú tu však aj ďalšie. Zem je zmietaná veľkou chudobou a hlavné príjmy plynú s predaja bavlny a hliníku. Infraštruktúra je značne rozložená, priemyselná výroba prakticky zbankrotovala, podniky fungujú len ťažko bez ruského zázemia a výrazne sa prejavil aj odchod ruskej a tadžickej inteligencie do zahraničia. A samozrejme netreba zabúdať na historickú a geografickú tragédiu v podobe tadžických hraníc, ktoré sú obklopené nie práve pozitívne naladenými susedmi.
Tadžici sú totiž etnickým ostrovčekom v okolitom mori národov. Ich menšiny žijú síce aj vo všetkých okolitých štátoch, s nikým zo susedov ale nie sú príbuzní. Pritom patria k jednej z historicky najstarších skupín, ktorá tu sídlila už v dobe, keď predkovia Uzbekov, Kirgizov a ostatných obývali vzdialené stepi. Ich jedinými príbuznými sú Iránci, teda Peržania, ako ich nazývali v dávnej histórii. S Iráncami, ktorí sú vyše tisíc kilometrov západným smerom sa dodnes perfektne dorozumejú.
Problémy s „cikpauzou“
Tadžikistan je tak chudobnejší ako kedykoľvek predtým. Ľuďom zostávajú viac menej len dve možnosti. Odchod za prácou do Ruska alebo obchod s drogami. Počas občianskej vojny sa diali v krajine skutočne krvavé zverstvá páchane na civilnom obyvateľstve. Stáli proti sebe predstavitelia tzv. koalície, ktorú tvorili bývalí komunistickí funkcionári a opozície, ktorá sa zoskupila s členov novovzniknutých politických strán a ich prívržencov.
Členovia opozície sa pritom zaštítili vernosťou a ideami islamu a navyše sa ku ním pridali aj obyvatelia horských oblastí. Na jednej strane tak stáli mestá Dušanbe, Leninabad a Kuljab a proti nim prakticky zvyšok krajiny. Vojna sa viedla s typickou ázijskou krutosťou. Ľudia boli strieľaní pri bežnej kontrole na ulici, v autobuse alebo aute. Životom si tak nemohol byť istý absolútne nikto. Všetko záviselo na vôli ozbrojených jednotiek. V zahraničných médiách sa objavovali hrôzostrašné výpovede ľudí, ktorí prežili: „Lovili nás po uliciach ako zvieratá. Keď sa niekto z našich dostal v Dušanbe do rúk fanatikovi od vládnych bolo po ňom", svedčili prívrženci opozície. Je pritom zaujímavé, že hoci Tadžici žili a stále žijú prakticky každý deň doslova s nožom na krku, ich morálna sila sa prejavila na vždy upravenom zovňajšku.
Podľa očitých svedkov sú pre klasického tadžického muža popri dlhej brade neodmysliteľnou súčasťou oblečenia nohavice s ostrými pukmi a krátka biela košeľa. Títo ľudia chcú byť jednoducho vždy upravení. Aj keď ide o život. Veľmi bežnou ozdobou je fasáda zlatých zubov, čo je bežné u mužov aj žien. Pritom v ničom nepoľavili ani v dodržiavaní tradičných zvykov. Ľudia s osobnými skúsenosťami prízvukovali, že skutočným problémom je napríklad už len taká malá potreba. Najmä pri cestovaní autom alebo autobusom. Je totiž vždy nutné vyhľadať miesto, kde by sa mohli muži jeden pred druhým skryť. A samozrejme muselo byť k dispozícii dostatok vody na umytie rúk. Ak práve nebola po ruke fľaša s vodou, zastávka sa predĺžila až k najbližšiemu potoku.
Potkany útočia
Teror našťastie netrval veľmi dlho. Ruskému medveďovi totiž nebolo po vôli ohnisko napätia v jeho mocenskej sfére vplyvu a tak sa rozhodla Moskva zakročiť. Síce nepriamo ale predsa. Pod zámienkou kontroly afganských hraníc bolo do Tadžikistanu vyslané nezanedbateľné množstvo ozbrojencov. V roku 1997 tak prišlo k dohode medzi Rusmi podporovaným prezidentom Imomali Rachmanovom a opozíciou. Krehkú vnútropolitickú situáciu v Tadžikistane tak dodnes udržuje skutočnosť, že opozícií bola vyhradená tretina všetkých funkcií v štátnom aparáte.
Treba povedať, v bábkovom štátnom aparáte. Hranicu s Afganistanom a ďalšie strategické miesta zostala naďalej strážiť ruská, 201. divízia. Treba pripomenúť, že je zostavená podľa klasického koloniálneho spôsobu. Dôstojníci a špecialisti sú Rusi, obyčajní vojaci sú Rusom oddaní domáci. Tadžikistan tak zostáva naďalej v sfére ruského vplyvu, ktorý sa ale javí ako spasenie v porovnaní s tým, keby sa výraznejšie prejavil vplyv susedného Uzbekistanu. Počas vojny bolo zabitých približne 150 000 ľudí, s toho asi sedemdesiat novinárov a za hranice uniklo približne stotisíc Tadžikov. Paradoxne, najmä do Afganistanu, s ktorým je hraničná čiara najdlhšia. Asi pol milióna ľudí sa zase premiestnilo s jednej časti krajiny do druhej. Podľa toho, čo mali pod kontrolou práve ich sympatizanti. Výsledkom bol krach všetkého. Zásobovania, dopravy, štátneho aparátu. Navyše, krajinu sužovali pravidelné hladomory, ktoré majú dosah na obrovské územie a státisíce obyvateľov.
Výsledkom je, že ľudia sa hromadne sťahujú do väčších miest. Predovšetkým do Dušanbe, ktoré ale nebolo na hromadný príliv zúfalcov pripravené. Aby nebolo problémov dosť, v dôsledku nízkej hygieny, ktorá vznikla kolapsom kanalizácie a hromadami odpadkov sa v krajine premnožili potkany. Tie doslova terorizovali obyvateľov v mestách, páchali obrovské škody na posledných zásobách potravín, spôsobovali hygienický kolaps na školách, v nemocniciach a bytovkách. Tadžické potkany sa zmenili na dokonalých mutantov a prehrýzli dokonca aj betónové steny a elektrické káble. Nastala tak kuriózna situácia, keď boli vďaka potkanom dočasne vyradené úrady, aj s počítačovou sieťou Národnej banky, či letiska.
Raj drogového biznisu
Tádžická vláda sa naďalej obáva destabilizácie krehkej vnútropolitickej situácie. Niet sa čo čudovať, veď značná časť územia je naďalej pod kontrolou mafiánskych bossov, ktorí majú pod palcom celý obchod s narkotikami. Ten je úzko prepojení na susedný Afganistan. Na heroíne je po krvavej vojne priamo alebo nepriamo závislá takmer polovice všetkých Tadžikov. A príliv narkotík z Afganistanu je obrovský. Veď práve s tejto krajiny pochádza drvivá väčšina svetovej produkcie ópia a heroínu. Pritom vynaliezavosť miestnych pašerákov je obrovská. Cez hranice sa drogy pašujú v batohoch, na loďkách, dokonca aj na zostrojených lanovkách ponad priepasť. Zárobok je ale ako z ríše snov. Ceny sú na začiatku cesty desaťkrát nižšie ako v Tadžikistane. Na tomto biznise tak zarába každý bez rozdielu národnosti a politického príslušenstva.
Na strane druhej sa ale susedstvo s Afganistanom aj mierne vyplatilo. Skutočne mierne ale predsa. Po vypuknutí afganského vojnového konfliktu sa začal o malý Tadžikistan zaujímať nepriamo celý svet. V hlavnom meste Dušanbe si rozložilo hlavný stan tisíce novinárov, filmové štáby, politici, humanitárny pracovníci. Aj to aspoň čiastočne pomohlo k stabilizácii napätej situácie. Ak sa do Tadžikistanu vyberiete, mali by ste vidieť:
- Chudžnand – najbohatší región krajiny, mesto s tradičným stredoázijským bazárom Panchshanbe, neveľkou mešitou a madrasou.
- Pohorie Fan - miesto nádherných výhľadov s prekrásnym jazerom Iskander-Kul, s množstvom lezeckých a trekových tratí
- Wakhanský koridor – tadžická časť údolia Wakhan s množstvom pevností z čias Hodvábnej cesty, ruín zoroastrických chrámov, s úchvatnými výhľadmi na pohorie Hindukúš.
Výborné praktické informácie o Tadžikistane sa môžete dozvedieť na stránke: http://slavomirhorak.euweb.cz/tadzikistan-cestovani.htm Foto: http://www.trekearth.com/gallery/Asia/Tajikistan/West/Dushanbe/
