100 kilometrov po arktickej divočine v Nórsku

Robo Trolka - 16.12.2017
arktická divočina Norsko

So Zdenom máme takú veľmi peknú záľubu – pobyt v prírode. Aj keď Zdena podozrievam z toho, že u neho to prerastá do nekontrolovanej vášne, v ktorej má však jeho manželka snáď trochu navrch?

Príroda a hlavne hory, pre nás vždy znamenali niečo viac, ako len nehostinné miesto za panelákmi alebo kus zelene, kde sa dýcha lepšie ako v meste. Či už túry po Slovensku počas strednej školy, začiatky lezenia a skialpovania, neskôr štúdium v Nórsku a množstvo času stráveného v tamojších horách,  nás neustále vábili a vábia chodiť do prírody. A špeciálne – do zimnej prírody.

Je to vášeň ťažko opísateľná a vysvetľovaná – čo už len človeka môže baviť na mrznutí, neustálom prezliekaní a vyzliekaní/obliekaní vrstiev, aby sa nepotil? Prepadávaní sa do snehu? Alebo na trepaní sa na kopec, prešľapávanie si trasy, aby po kratučkom okamihu a (snáď) výhľade sa vydal na cestu dole?

Kto to neokúsil, nepochopí. A kto to nechápe, možno si môže prečítať toto krátke svedectvo o expedícií, ktorá vlastne nebola nakoniec až takou expedíciou, ale hlavne návštevou v arktickom kráľovstve zimy.

Severská idylka
Severská idylka

 

Naša mini-expedícia začala možno trochu inak, ako expedície zvyknú začínať. Nie predstavou epického výkonu, či snahou o pokorenie nejakej nezdolanej časti sveta. Začala skôr nenápadne. Otázkou, myšlienkou, respektíve mnohými otázkami a myšlienkami?

Ako vlastne my, ľudia považujúci sa za homo turisticus, vnímame prírodu? Prečo do nej chodíme? Ako ju vidíme? A ako ju pociťujeme, keď sme v nej dlhšie ako jeden deň? Keď sme v nej viac dní? Keď sme k tomu ešte odrezaní od chát a vymožeností moderného vysokohorského turistu? Ako sa cíti človek v horách, nie v pozícií dobyvateľa, uchvatiteľa štítov a zberateľa kilometrov? Čo zažíva, keď sa ocitne na nekončiacich pláňach, nad čím rozmýšľa, keď má možnosť stretnúť sa s tichom zimy?

A vzhľadom na to, že obidvaja sme viac praktici ako teoretici, neostalo len pri myšlienkach a filozofovaní. Okrem toho, sme si veľmi dobre uvedomovali, že takto hlboko položené otázky znejú ako veľmi dobrá zámienka pre to, aby sme mohli na dlhší čas zmiznúť v horách a v zime. A tak sa aj stalo.

Deň D a zmena plánov

I nastal Deň D. Priletel som do Bodø (prečítaj búdó) a Zdeno ma prišiel vyzdvihnúť na letisko. Prišiel pešo, keďže byt sa mu nachádza doslova 5 minút od letiska. „To by bol sen tu bývať,“ pomyslel som si. Minulý rok som trikrát zmeškal lietadlo ☹. Večer začalo veľké prebaľovanie a rozdeľovanie materiálu a jedla. Bolo potrebné určiť jednotlivé dávky na deň, vypočítať koľko benzínu nám bude treba, vyskúšať postaviť nový stan... A hlavne – vyjasniť si otázku, ktorá Zdena kvárila po uplynulé noci. Totiž, dva týždne pred začiatkom nášho prechodu Zdeno navštívil súostrovie Špicbergy a rozhodol sa využiť krásne (zimné) počasie na natočenie pár záberov so svojím dronom. Jediným problémom bolo, že teplota dosahovala – 26 stupňov Celzia a fúkal prudký vietor, čo pocitovú teplotu ešte znížilo. A keďže dron sa veľmi ťažko ovláda v hrubých palčiakoch, milý Zdeno utrpel, pre krásu a večnosť dobrých filmových záberov, omrzliny prvého stupňa.

Zdenove omrzliny
Zdenove omrzliny

 

A bolo tak aj v deň, keď sme sa stretli. Jeho prstíky pripomínali z kože zvliekajúceho sa hada a nepokoj v tvári prezrádzal vnútorný boj. Tak sme si v Zdenovej útulnej obývačke s výhľadom na nepokojné Severné more sadli k šálke čaju a pekne vyjasnili, čo očakávame od expedície. Obidvaja sme to mali pomerne jasné. Nešlo nám o dokazovanie výkonu, (aj keď u seba som v tom momente určité záchvevy výkonového prahnutia pozoroval ?) a v žiadnom prípade sme nešli bojovať proti prírode. Chceli sme sa vydať do zimy, stráviť tam čas, precítiť čaro severskej divočiny a v dobrom stave sa vrátiť späť. Žiadne končatiny, či iné časti tela sme neplánovali obetovať na oltári dobrodružstva. Výsledok diskusie teda v konečnom dôsledku znamenal, prekopanie plánu trasy.

  • Pôvodný plán zahŕňal 200 km prechod časti Laponska zo Sulitjelmy do švédskeho Abisko. Teraz Zdeno navrhol prechod pohorím Saltfjellet v dĺžke 140 km. Okrem toho, že sme na nej mali omnoho lepšie ústupové trasy a lepšie pokrytie signálom, aj počasie vzhľadom na blízkosť mora bolo trochu teplejšie a čakali nás teploty maximálne do sympatických –20 stupňov. Rozhodnutie teda padlo, smer bol jasný – ide sa do pohorí Lurfjellet a Saltfjellet.

Prvý deň

Nastal prvý deň našej expedície a ráno sa nieslo v znamení existenciálnych otázok – bude dosť čokolády? Skutočne zobrať dve kilá dobre vysušeného ovčieho stehna? Nemáme toho benzínu predsa len trošku veľa? Fjellpulken – horské sane, ktoré sa mali stať našimi domovmi, sú veľmi rozmerné a dá sa nimi odviezť množstvo materiálu, čo v konečnom dôsledku môže byť pekne dvojsečná (a ťažká) zbraň. Cvične sme si ešte na Zdenovom balkóne s výhľadom na more postavali stan od Nórskej módy – značky Bergans typu Helium Dome. Boli sme prekvapení jeho obrovským priestorom vo vnútri a pohodlným stavaním, ktoré ako sa neskôr ukázalo, zvládne v pohode aj jeden človek. Napokon sme prekročili rozhodovací a prípravný Rubikon a skoré slnečné popoludnie nás našlo stáť na krajnici hlavnej cesty pri osade Oldereid asi 60 km od Bodø.

Balenie jedla
Balenie jedla

Pár desiatok výškových metrov pod nami ležal ostro rezaný fjordík, pred nami bola cestička vedúca do lesa, dobre prejazdená skútrom. Kým sme dokončili posledné úpravy na našich saniach (Zdeno ma riadne zaškolil), prešlo okolo nás niekoľko navrátivších sa nórskych turistov, vysmiatych a užívajúcich si bezchybné počasie. Nórsko je krajina, kde ľudia majú veľmi blízko k prírode a trávia v nej veľa času.

Friluftsliv

Veľa Nórov má niekde v horách chatku, ktorú zdedili po starom otcovi, často chodia stanovať, chytať ryby a užívajú si život v prírode. Majú na to aj vlastne slovo Friluftsliv, ktoré sa dá preložiť ako život vonku na čerstvom vzduchu.

  • Friluftsliv je dôležitou súčasťou nórskej kultúry a Nóri sa aj poctivo snažia, aby ňou ostal.

Na začiatok sme zvolili ťahať sane bez lyží. Bol to pre mňa nový druh pohybu a chcel som sa do toho pustiť opatrne. Okrem toho, čakalo nás prevýšenie asi 300 výškových metrov a keď za sebou ťaháte 45 kíl, trecia plocha vytvorená stúpacími pásmi nemusí byť vždy dostatočná. A priznám sa, na začiatok bolo čo robiť aj bez lyží.

Ťahací mechanizmus saní pozostáva zo sústavy dvoch tyčiek, ktoré sú s-pásikmi pripevnené k saniam a bedrovým pásom s ramennými popruhmi k telu. Človek sa musí zaprieť do svojho postroja, ktorý vyvinie ťah na tyče a tie rozpohybujú sánky. Vzniká však spätné trhnutie, ktoré „ťahúňa“ trošku stiahne dozadu.

Umením je tak nájsť správny rytmus a vybalansovať ťahanie a trhnutia,tak aby sa človek nenadrel a nebol veľmi kontraproduktívny. Celú túto ťahaciu „mágiu“ som mal možnosť nováčikovsky objavovať a zdokonaľovať ďalšie 3 hodiny pochodu.

Cestička sa ťahala stále vyššie, stúpania sa striedali miernejšie so strmšími. Celkom som si so sánkami vykračoval, záťaž bola pre mňa tak akurát. Zdeno v závese, bolo však vidno, že sa musí snažiť o čosi viac. Materiál sme sa snažili rozložiť rovnomerne, no aj tak sa stalo, že Zdenove sánky boli trochu ťažšie – mal tam dron a celú našu digitálnu a  fotografickú výbavu. To som ešte nevedel, že neskôr budem mať tú česť aj ja, pocítiť tiahu/hmotnosť digitálu.

Na ceste od fjordu
Na ceste od fjordu

 

Zhruba v polovici našej dennej trasy sme dorazili na menšie plató, kde sme prvýkrát nasadili lyže. Terén sa mierne zvažoval, takže náklad nám dodával príjemnú kinetickú energiu a pohyb v krajine zrazu dostal úplne iné čaro. Aj keď bolo okolo šesť hodín večer, slnko stálo ešte pomerne vysoko – v apríli sa táto oblasť Nórska blíži k polárnemu dňu, ktorý vrcholí v júni. Rozhodli sme sa dať si olovrantovú prestávku a ja som načal kulinársky experiment tejto výpravy – americké armádne balíčky! Na výpravu sme vzali zimný variant tohto amerického zázraku. Celkom vtipné na tom bolo, že dovtedy ani jeden z nás nemal v takomto dlhodobom rozsahu skúsenosť s kvalitou tejto stravy – v živote som to jedol raz, a to bolo na kurze prežitia v západných Čechách. To bol však letný variant, preto sme ešte v rámci príprav ako pokusného králika využili moju sestru, ktorá mala okoštovať, či je možné tomuto pokrmu udeliť michelinskú hviezdičku.

Avšak vzhľadom na to, že po dvoch týždňoch od pokusnej ochutnávky, som našiel skoro celú porciu doma v chladničke, nesľubovali sme si od toho veľa. Skutočné čaro U.S. Army balíčkoch však spočíva v prekvapení; viete, čo tam ZHRUBA bude (hlavné jedlo, raňajky, sladkosť, horúci nápoj, vitamínový nápoj a všehobalíček obsahujúci žuvačky, zápalky, toaleťák, lyžičku a tabasco), ale neviete, čo KONKRÉTNE to bude. Dokážem si predstaviť, ako niekde na dlhotrvajúcich misiách môže práve takáto malá blbosť, ako očakávanie prekvapenia z potravinového balíčka udržať morálku vojakov o trochu vyššie.

Je to svojím spôsobom Kinder vajce pre vojakov.

Ja som vo svojom balíčku objavil akúsi želé tyčinku, ktorou som si hneď totálne zalepil ústa. Zdeno sa zatiaľ úspešne pasoval s doma pripravenými chlebíčkami ešte domácej výroby - lepencami. Ich výplň tvorilo poctivé kusisko sušeného ovčieho mäsa a Zdeno s veľkým gustom prežúval, akoby 2 dni nejedol. Veru, pochopil som ja onedlho, prečo tomu tak bolo.

Prišiel koniec oddychu a s ním mi napadlo veľkoryso sa Zdenovi ponúknuť, či si nechce vymeniť sane. A ten veru podozrivo rýchlo prikývol, že áno. Čakalo nás mierne stúpanie. Na bežkách by sa dalo vybehnúť pomerne ľahko a na horských bežkách so stúpacími pásmi, ktoré sme mali obuté my, ešte ľahšie. So saňami to však bola iná pesnička. Pomalšia a ťahavejšia.  Zabrali sme a nenáhlivo sme sa začali približovať hornej vlne hrebeňa. Ja som na lyžiach vydržal asi tak do tretiny, potom som ich kvôli preklzávaniu musel vyzuť.

Zdenove sane boli jednoducho riadne hebedo a tak som potreboval šľapať v topánkach, aby som prekonal odpor prevýšenia. Celkom mi začalo dochádzať, prečo sa mi zdalo, že mám oproti Zdenovi celkom fajn kondičku. A on mal zatiaľ len o dosť ťažšie sánky.

Hrebeň pred Lurfjellhytta
Hrebeň pred Lurfjellhytta, v pozadí Lurfjellet

 

  • Dobojoval som to na hrebeň, kde už čakal nažhavený Zdeno. Pred nami sa vynoril majestátny horizont tvorený zasneženými vrcholmi. Dominantou bol Lurfjellet, ktorý sa týčil do výšky 1284 m.n.m., čo je pekné číslo vzhľadom na to, že sme štartovali skoro od nuly.

Zdeno zatiaľ kontroloval GPS navigáciu, aby sme si trošku skrátili trasu. Peknou roklinkou s hradbami so zasnežených závejov sme sa dostali na druhú stranu hrebeňa. Arktické slnko sa už skláňalo k západu a my sme sa ocitli na dovid (alebo sme sa mali ocitnúť na dovid) k Lurfjellhytte (čítaj lurfjelhutte).

Predtým nás však čakal na prvý pohľad skromný zostup. Za ktorý, priznám sa bez mučenia, som bol už ohromne vďačný. Nastala tak možnosť prvýkrát vyskúšať, ako sa budú sane správať pri zjazdíku. Aby to nebolo také jednoduché, nachádzali sme sa v riedkom brezovom lesíku, kde bolo potrebné odhadnúť smer zatáčok, aby sa naša expedícia neskončila zlomenou bežkou na prvej nórskej breze.

Brzdná dráha bola samozrejme tak štvornásobne predĺžená a za chrbtom sme cítili milý tlak nevyhnuteľnosti, kedy nás naše sane neustále bezpečne a vytrvalo pobádali k tomu, že zastať veru nie je možné. Popritom ako si fičíte medzi brezami a snažíte sa celou váhou meniť smer jazdy Vám hlava samozrejme veľmi priateľsky generuje novinové titulky typu: „Slovenského turistu v Nórsku zahlušili vlastné sánky,“ čo neskutočne pomáha Vašej morálke.

Dole sme sa dostali zdarne, prekročili potok a vydali sa na posledný kilometer a pol k chate. Svetlo sa pomaly začalo vytrácať a kraj sa začal haliť do šera. Spoločne so svetlom, začali akosi rapídnejšie ubúdať aj moje sily. Bežky som zhodil hneď za potokom, šliapal som len v topánkach a snažil sa vyhľadávať vyfúkané miesta, kde sa dalo dobre odraziť od tvrdého povrchu. Častejšie som robil zastávky a moja myseľ sa začala so mnou pohrávať.

"Porovnávačky a posudzovačky"

Zaujímavé je, že v situáciách, kedy prestanem dlhodobejšie fyzicky vládať, hneď to dokážem spozorovať na vlastných myšlienkach. Sčista-jasna, zrazu sa začnú objavovať úvahy o tom, kto má ťažšie sane, komu sa ide lepšie, kto má aké vybavenie... Porovnávačky a posudzovačky. Človek si tak kráča a pokiaľ si nepostráži myseľ, začne si nakladať ďalší náklad, omnoho ťaživejší a vyčerpávajúcejší – do vlastnej hlavy. Rozľahlosť vonkajších priestorov, majestátnosť a surovosť prírody len podčiarkujú nezmernosť priestranstiev, ktoré si nesieme v hlavách. A v ktorých je nevyhnutné naučiť sa pohybovať.

Posledné seriózne prevýšenie, na ktorom sa už vážne len tak tmolím a oddychujem po minimálnych vzdialenostiach. Začínam pociťovať drobné kŕče, ktoré sa postupne prepracovávajú hore chrbtom a vystreľujú do rúk. A v mojej hlave silnejúci pocit úžasu nad tým, že ani nie 24 hodín dozadu som sedel na známkami a výchovnými opatreniami svojich žiakov a teraz tu za polárnym kruhom prepletám nohami rýchlosťou slimačou a nechápem, ako som sa tu vlastne ocitol.

Západ slnka nad Borvasstindan
Západ slnka nad Børvasstindan

Chata Lurfjellhytta

Z týchto myšlienok ma zrazu vytrhol Zdeno, ktorý sa ku mne vracal bez saní a s ospravedlňujúcimi slovami, že ma nechal takto samého. Vymenili sme si sane a v tej chvíli sa pred nami asi vo vzdialenosti 300 metrov vynorila vysvietená chata Lurfjellhytta. Je to asi jeden z najkrajších pocitov, ktorý znavený človek v horách môže mať – vysvietená chata.

  • Chata Lurfjellhytta, tak ako ďalších 500 chát nórskeho turistického spolku DNT slúži všetkým turistom, ktorí hľadajú horský kľud a zároveň trochu komfortu v podobe postele a hrejúcej piecky. Väčšina chát je zamknutá kľúčom, ktorý majú iba členovia DNT. No tu za polárnym kruhom je aj veľa chát, ktoré sú bez zámku a sú otvorené turistom a pútnikom odhodlaným do ľadového vetra a samoty.

Tieto chaty sú veľakrát vybudované tak, aby človek túžiaci po dobrodružstve mohol urobiť aj niekoľko týždňový prechod a vždy spal na jednej z chát. Takéto trasy sú v Nórsku veľmi populárne, či už prechod Hardangerviddou, alebo Nordlandsruta/Nordkalottleden na severe.

Výhľad z Lurfjellhytta
Výhľad z Lurfjellhytta

 

Zdeno sa kvôli prstom rozhodol prespať v chate a ja som sa dušoval, že si postavím stan (učiteľský plat je učiteľský plat ). No len čo som však vošiel dnu a pocítil komfort, ba až nezmerný luxus vykúrenej chatičky, zhltol našu americkú večeru (praženica, ktorú stačilo zaliať dvoma dcl vriacej vody – chutila trošku gumovo, ale keď som si ten istý typ jedla dával o pár dní na to, nevedel som sa ho nabažiť) a pustil sa do príjemného rozhovoru s dvoma nórskymi turistkami, bolo ta-tam moje rozhodnutie vyjsť do zimy a stavať si stan.

Tu by som chcel spomenúť ešte milé prekvapenie, ktorým bola výbava od nášho sponzora – Nórskej módy. Spodná bielizeň, ktoré sme mali oblečené, vyrobené firmou Devold kompletne z merino vlny. Celý čas hrialo a rýchlo sa na tele sušilo, takže sme nakoniec v ňom ostali celý večer ako v pyžamku.

Profil trasy na Lurfjellhytta
Profil trasy na Lurfjellhytta

 

Nórska mama a dcéra sa tu rozhodli stráviť jeden večer z veľkonočných prázdnin, aby na druhý deň pokračovali za svojou rodinou, ktorá bola na inej chate pri zamrznutom jazere s názvom Gjømmervatnet. Náš rozhovor sa týkal nórskej spoločnosti vo všeobecnosti. Ja som však rozhovor zviedol na skoro neexistujúcu korupciu a ako sa im to v Nórsku podarilo. Pokrčili ramenami a vysvetlili, že to pravdepodobne pramení z historického vývoja prakticky neexistujúcej šlachty a veľkej chudoby. Veľmi v skratke – všetci boli na rovnakej úrovni a nebolo veľmi komu sa pchať do ... pozornosti. Poklábosili sme a zaľahli spať, veď zajtra nás čakal výstup na horu Lurfjellet!

Druhý deň - vrchol Lurfjellet

Ráno nás čakalo azúro. Chata ležala v údolí pod dominantnými vrcholmi Børvasstindan a Lurfjellet. Ohriať vodu a navariť čaj na plynovom sporáku nám trvalo chvíľu, ako aj príprava na dosiahnutie dnešného cieľa – vrchol Lurfjellet. Brali sme iba bežky, mačky, cepín a ľahké ruksaky – na vrchole sme totiž čakali zľadovatený terén.

Pohyb na horských bežkách bez saní bol ako sen. Stúpacie pásy držali a tak sme sa bez rešpektu vybrali šliapať do malého sedielka, ktoré nás mohlo pustiť na hlavný hrebeň. Lurfjellet má 1284 m. n. m. a je jednoznačná dominanta v tejto časti kraju Nordland. Po prvej polhodinke sme si spravili telekomunikačnú pauzu, nakoľko na chate nebol signál. V závetrí obrovského balvanu sme posedeli, zjedli dáku sladkosť a obdivovali krajinu čoraz viac odhaľujúcu sa pred nami. K vrcholu nás čakalo ešte asi 700 výškových metrov, v takomto počasí však človek bol ochotný nehľadieť na námahu.

Výstup na Lurfjellet
Výstup na Lurfjellet

 

Po prekonaní sedielka sme sa rozhodli vyhupnúť strmým výšvihom na hlavný hrebeň. Ten bol pomerne výrazne sfúkaný, bežky sme teda hodili na ruksaky a začali hopkať zo skaly na skalu ako dáke podivné nórske soby. Ľad, ktorý pokrývala len jemná vrstva naviateho snehu, bol veľmi nepríjemný a jeden nešťastný krok nás mohol poslať rýchlou bobistickou cestou až dole ku chate. Zvažujeme bezpečnosť nášho postupu, prípadné obutie mačiek, ale po rýchlom obede si hovoríme, že je to ešte v norme. V prípade, že to aj vyššie bude takéto (čakal nás pomerne prudký a úzky „krk“ pred záverečným vrcholom), tak sa vraciame. Neútočíme na vrchol, nebojujeme proti ničomu, a ak aj áno, tak jedine proti vlastnej pohodlnosti. Tak sme sa dohodli na začiatku a snažíme sa to dodržiavať.

Profil trasy na Lurfjellet
14. Profil trasy na Lurfjellet

 

Nakoniec sa ukázalo, že sme boli tesne pod planinou vedúcou ku „krku“. Tu ešte z čírej rozkoše obúvame bežky, aby sme sa pár sto metrov prešli ako páni po vankúšovom podloží. „Krk“ nám dal zabrať. Strmý a neprešlapaný terén človeka vyčerpá. Odpočítaval som si preto 50 krokov a dával po nich pauzu, aby bol výstup znesiteľnejší. Keď si človek rozdelí  a nameria námahu na menšie kúsky famózne to pomáha.

Celý svet sa v takýchto okamihoch premieňa len na číslice, dýchanie, teplo vlastných svalov a nekonečnosť modrej nad hlavou. Avšak vrchol už bolo cítiť a tak sme si dávali dobrý pozor, aby sme sa príliš nepriblížili k okrajom – preveje boli obrovské a máme celkom zreteľne na pamäti príbehy horolezcov, čo sa len hen nabok šli vycikať a už sa nikdy nevrátili.

Čakal nás ešte jeden niekoľko metrový výšvih a ocitli sme sa na vrchole – pomerne veľkej pláni, ktorá sa na juhovýchodnej strane končila prudkým zrázom a asi tristometrovou stenou. Okolo nás sa zrazu rozprestrelo biely raj... na jednej strane more končiace sa horizontom, na druhej strane reťazce končiarov a zasnežených plání. A uprostred toľkej krásy človek, ktorý sa nevie vynadívať, nechce zatvoriť oči, pretože zrazu dosiahol všetko po čom túžil a ostáva už len krajina a on.

Vrcholový hrebeň
Vrcholový hrebeň

 

Ako zázrakom, vietor na vrchole takmer nefúkal. Spravili sme tak množstvo fotiek a vychutnali si vrcholový pobyt do sýtosti. Nastal však čas na návrat. Pred nami ležalo jedno či dve prekérnejšie miesta, kde sme si museli dať pozor (ľad a preveje), okrem toho však zostup prebehol bez väčších udalostí. V polovici zostupu, na mieste, kde sa vyfúkaná časť skončila sme konečne vyskúšali obuť horské bežky.

Moje boli úplne nové – od firmy Asnes typ Amundsen – zakúpené v obchode Sport Rysy. Dali sme dole stúpacie pásy a mali tak konečne šancu trochu (a bohužiaľ posledný krát na tejto expedícií) lyžovať. Tu by som vyzdvihol stabilitu a parádnu manévrovateľnosť bežiek. Síce sme mali voľné päty, ale aj bez telemarkového viazania sa krásne na nich dali robiť oblúčiky a brzdiť. Spoločne so zapadajúcim slnkom to bola jednoznačne krásna bodka za chutným výstupom. Zdeno sa ostal ešte spojiť s vonkajším svetom a ženou pri telekomunikačnej skale a ja som fujazdil dole rozkúriť pec, aby sme si mohli opäť zaliať pohár kvalitnej americkej stravy (mal som ten večer tuším, moriaka s cestovinami...mmmmm?).

Zdeno prikvitol na chatu pomerne neskoro a jemne som tušil, že niečo nebolo v poriadku. Navečerali sme sa, skoro až napchali (teda ja) a Zdeno vyslovil mnohoznačné slová: „Musíme sa porozprávať...“

Situácia bola taká, že prsty sa (veselo) šúpali ďalej (sťaby taká cibuľa?) a keďže to nebola Zdenova prvá ručná omrzlina, celkom oprávnene sa obával, či si bude môcť s prstíkmi ešte aj po tejto expedícií veselo lúskať do skoku. Pri táborení v zimnej prírode totiž človek chtiac-nechtiac často potrebuje využívať jemnú motoriku svojich prstov, a to by sa Zdenovi (a.k.a. jeho prstom) mohlo stať osudné. Po dlhom zvažovaní čo ďalej, padli nejaké návrhy, no konečné rozhodnutie sme úplne porekadlovo, nechali na ráno.

Vrcholovka Lurfjellet
Vrcholovka Lurfjellet

Tretí deň

Ráno nás privítalo nebeskou modrou, všade kam len oko dohliadlo. A Zdena privítalo aj kvalitnými vačkami a krvou podliatymi očami. Ten sa priznal, že poriadne nespal, zvažoval pre a proti, ale že konečné rozhodnutie už spravil.

Pôjdeme dnes asi do obeda spolu k jazeru Mangevatnet, tam preložíme veci, Zdeno sa poberie dole k ceste a ja vyskúšam dôjsť našu plánovanú trasu – sólo. Verím, že Zdenovo rozhodnutie nebolo ľahké. Nie je len tak opustiť pol roka príprav, snov a plánov a k tomu kalendárovo nádherné... Nádherné... NÁDHERNÉ počasie... a na druhú stranu, bolo to len akoby znova potvrdené pravidlo, čo sme si dali – nejdeme bojovať s prírodou. A keď príroda naznačovala, že Zdeno si môže doživotne odniesť trvalé následky, nemalo význam prichádzať pre pár dní o pár prstov.

Prípravy na odchod prebiehali o čosi dlhšie ako včerajší výlety na Lurfjellet. Bolo potrebné opäť naložiť sánky (tie ťažšie opäť vyfasoval Zdeno, hehe ?) upratať chatu, nanosiť drevo, odpojiť plyn a zaplatiť (vhodením obálky do schránky) tak, aby vše bolo plne pripravené pre ďalších návštevníkov.

Nórske soby
Nórske soby

Ani nie kilometer za chatou nás čakalo prekvapenie v podobe sedemčlenného stáda sobov. Tie mali na sebe obojky – patria totižto miestnym Laponcom, ktorí sa už stovky rokov živia chovaním sobov. Soby žijú celoročne na horských planinách a kopcoch. Ich srsť perfektne izoluje a tak sobom nie je zima ani vo fujavici a – 35 stupňoch. Aj z tohto dôvodu sme používali sobie kože namiesto nafukovacej karimatky v stane alebo na sedenie počas obednej pauzy.

Neďaleko od nich vzlietol aj pár snežných prepeličiek, veľmi honosne odetých do belostnej bielej. Cesta prebiehala lepšie ako v prvý deň. Určite sa na tom podpísalo aj menšie prevýšenie, ktoré bolo nutné prekonať, na druhú stranu som sa už trocha prispôsobil pohybu a potrebám saní. Niežeby sme už boli najväčší kamaráti, ale nebola to taká neopätovaná láska ako v prvý deň.

Zdeno na ceste dole do civilizácie
Zdeno na ceste dole do civilizácie

Na planinke, kde sa nachádzalo jazero Mangevatnet, sme zastali. Rozbalili sme zásoby, prestreli na sneh sobie kožušiny a pustili sa do posledného spoločného obeda. Zdeno potom vytiahol dron a začal natáčať tú nekonečnú belobu. Naše cesty sa tu rozchádzali. Zdena čakal asi 10 km zostup so všetkým nepotrebným materiálom a predo mnou ležalo 5 dní osamote arktickou krajinou.... Ako to dopadlo? Ako som prežil putovanie nekonečnými bielymi horami, kde som niekoľko dní nikoho nevidel? Prečítajte si pokračovanie...

Jano pokračuje ďalej
Jano pokračuje ďalej

 

Komentáre Disqus