Gruzínsko - na skok do blízkej exotiky alebo malá ochutnávka veľkého Gruzínska

boarding_complete - 2.11.2018
Gruzínsko

Gruzínsko, rozlohou porovnateľné s menšími krajinami Európy, ako napríklad aj Slovenskom má mnoho vecí, ktoré sa rozhodne oplatí neobísť. Čierne more na západe, hory Kaukazu na severe, polopúšť na východe, kaňony, jaskyne, mestá plné kontrastov, pamiatky UNESCO. Jednoducho jedna veľká cestovateľská príležitosť. Preto „veľké“ Gruzínsko.

Február 2016, pred takmer tromi rokmi, kedy som za najväčšie cestovateľské zážitky bral Karlov most v Prahe či vianočné trhy vo Viedni sa nám zachcelo ochutnať niečoho iného, exotickejšieho, mimoeurópskeho. Rozhodnutie padlo na gruzínske Kutaisi, kde začal lietať maďarský Wizz. Avšak vzhľadom na nulové skúsenosti s cestovaním, spoznávaním nových miest, či plánovaním itineráru sme naplánované nemali nič. Proste prídeme, riešime na mieste, s domácimi, v turistickom centre atď. Preto v rámci našich piatich dní strávených v Gruzínsku nebolo ani more, ani Kaukaz, ani polopúšť. Ale aj napriek tomu to stálo za to. Preto „malá“ ochutnávka.

"Takto rovno je Gruzínsko"

Gruzínsko, krajina na rozhraní medzi Európou a Áziou, na pomedzí medzi východom a západom, krajina, kde ešte stále počuť ruštinu, má čo našincovi ponúknuť. Je to azda najbližšia a možno aj najlacnejšia exotika. Pritom leží iba z opačnej strany Čierneho mora, oproti Bulharsku a Rumunsku. Kto by povedal pri opaľovaní na bulharských Zlatých pieskoch, že takto rovno je Gruzínsko? Krajina ako taká sa čoraz viac sa otvára svetu, ideologicky ju to ťahá na západ a možno raz skončí aj v Európskej únii, časom možno aj v Schengene a nebude treba ani pas. Ktovie? V súčasnosti pas ešte treba. Víza nie.             

Aj vďaka priamemu leteckému spojeniu s mnohými krajinami strednej a východnej Európy ju navštevuje stále viac turistov, tiež to platí aj o tých z postkomunistického bloku. Ak sa rozhodnete letieť maďarským Wizz a nie gruzínskymi aerolinkami Georgian Airways, určite pristanete v Kutaisi, meste na západe krajiny, kúsok vzdialeného od mesta Batumi ležiaceho na pobreží Čierneho mora (ekvivalent Makarskej v Chorvátsku). My sme to malí síce na skok, ale keďže počasie vo februári nebolo na skok do mora, toto miesto sme vynechali. Nabudúce, snáď už v lete, určite pôjdeme kuk.

Kutaisi

Druhé najväčšie mesto Gruzínska. Bývalé hlavné mesto. Určite niečo hovorí aspoň hráčom slovenských futbalových klubov, ktoré sa prebojujú do Európskej ligy (EL). Miestny klub Torpedo Kutaisi sa skloňuje ako eventuálna prekážka v prvom, či druhom predkole kole EL takmer každý rok. Mesto iné ako naše. Nie sú tam obchodné centrá, showroomy automobiliek, či integrovaná MHD. Je to mesto, ktoré má svoju atmosféru, svoje muchy, svoje malé obchodíky, kde predávajú miestni 2 druhy jogurtov. Mesto, kde Vás pri skoršom rannom nákupe neobíde pomáhanie domácim s odomykaním ich všakovakých prevádzok od výmyslu sveta, ktoré ich živia.

Povedia po rusky, naznačia rukami, vy nechápete. Zopakujú to tak 3-4 razy za sebou a Vám to už docvakne, že chcú pomôcť s tými ťažkými mrežami. Mreže sú preč, dvere sú odomknuté a vy si môžete vybrať medzi bielym a bielym jogurtom. Ranné zháňanie, čo na raňajky pokračuje v pekárni. Tu si môžete vybrať, či chcete práve upečený čerstvý praclík alebo práve upečený čerstvý praclík. Darmo. Predávajú iba praclíky, ktoré sa rozoberú tak rýchlo, že nestíhajú piecť, nieto ešte vychladnúť. Avšak aj keby tu mali toho viac, určite človek skončí pri praclíku. Lepší som nejedol. V Kutaisi je kapitola sama o sebe mestská doprava.

Zastávky autobusov neexistujú. Autobusy vidieť sporadicky. Ich funkciu tu nahrádzajú mikrobusy, dodávky, ale ak sa Vám pošťastí, uvidíte i skutočný autobus. Zastavujú na vopred ústne dohodnutých miestach. Domáci vedia. Turista nie. Nápoveďou je hľadať popri ceste na chodníkoch skupinky navzájom cudzích ľudí, tváriacich sa, že čakajú. To bude na 99% zastávka. Už len počkať na ten správny spoj a nastúpiť. Ako sa kupuje lístok u vodiča nevedno... Kutaisi ešte okrem toho ponúka miestny trh, nemiestny kruhový objazd s fontánami a pozlátenými sochami koní v strede, či kostol na kopci zapísaný v UNESCO (dobre, asi nie kostol ale katedrála/bazilika). Večer určite treba nakuknúť do milých malých kaviarní, niektoré dostanete aj s bonusom – pekárňou, nie nebojte sa, do roboty Vás nezapriahnu a nie, nebude z Vás polnočný pekár, kľudne stačí, keď im ráno pomôžete pekárničkokaviareň otvoriť. Určite neopomenúť bary a na jeho okraji mesta je dosť divná, dosť futuristická, dosť korytnačia budova parlamentu. Ako sa píše na bazoši, treba vidieť.

Okolie Kutaisi

Do 50 km od Kutaisi je možnosť vidieť viacero prírodných, či historických pamiatok. Kláštory sú naozaj blízko, trochu ďalej to majú milovníci prírody, Okatske kanyon, Prometeus cave, sú ďalej ale za 1-2 dni aj s rezervou sa dá všetko, čo ponúka okolie druhého najväčšieho gruzínskeho mesta, stihnúť. Tú rezervu budeme potrebovať na to...Takto... Dostať sa z Kutaisi na miesta spomínané vyššie sa dá 2 spôsobmi. Buď všadeprítomné taxíky, v porovnaní s našimi o dosť lacnejšie (možno preto, že benzín stoji cca 0,50 €/liter) alebo druhý spôsob - pre atmosféry chtivých sú tu maršrutky, niečo na pomedzí taxíka a mikroautobusu. Bežná forma dopravy v tomto svete.

Pozor, maršrutky

Maršrutky nemajú harmonogram odchodov, príchodov atď. Z východzej stanice odchádzajú po naplnení a ľudia čakajúci na ďalších zastávkach môžu iba tipovať, kedy príde ich spoj, prípadne čakajú len tak popri ceste a maršrutku si stopnú. Ak nastupujete na východzej zastávke, máte šťastie, čakáte vnútri, špeciálne vo februári sme to ocenili a každú chvíľu máte možnosť od podnikania chtivých domácich ochutnať miestnu špecialitu, ktorí si na maršrutkovej stanici spravili detašované pracovisko a obchádzajú maršrutky čakajúce na naplnenie, dúfajúc, že miestna kuchyňa turistom zachutí. Ale nebojte sa, že by ste čakali pol dňa a prejedli polovicu rozpočtu na Gruzínsko, maximálne pár desiatok minút a už sa veziete. Preto tá „rezerva“.

My sme sa rozhodli ísť pozriet GelatiMotsameta Monastery, obiva zatvorené (február), obidva takmer bez ľudí (február!), avšak s peknými výhľadmi na krajinu, ktorá stála za to a ako bonus sme cestou z jedného kláštora na druhý stopli domácich, ktorí pracovali v Československu, tak sa dalo čo to dozvedieť lámanou češtinou aj od domácich. Na náš nápad ísť do kaňonu krútili hlavou, že je zatvorený. Ach, február, ach chyby začiatočníkov. V podstate vonku bola dosť zima, tak, že sa nebudeme ešte zmŕzať v jaskyni a už sme sa tešili na teplo ubytka sálajúce z jedného elektrického ohrievača.

Do vzdialenejších miest sa dá z Kutaisi dostať i vlakovou dopravou, priame vlakové spojenie je do čiernomorského letoviska Batumi aj do hlavného mesta Tbilisi. My sme sa však nerozhodli ani pre jedno z týchto lákadiel a rozhodli sme sa navštíviť mesto, ktoré nás tak „oslovilo“, že doteraz neviem jeho názov a ani ma to netrápi. V meste nebolo absolútne nič (dobre, obchod, obed a 30 cm snehu everywhere). Keďže sme nemali zážitok z mesta, či miesta, vynahradili sme si to zážitkovou cestou vlakom tam aj späť. Jedna elektrická lokomotíva, jeden vagón, pre fajčiarov i nefajčiarov, jeden televízor, jeden ruský film a za oknom jeden kopec vedľa druhého. Priemerná rýchlosť menšia ako v osobáku na trase Kraľovany-Trstená a nám sa po hodine už aj MenoMestoZvieraVec zunovalo. Našťastie, prichádza sprievodca, skúša to na nás krásnou ruštinou, no po chvíli zisťuje, že snaha je márna. A my zisťujeme, že nám neostáva nič iné iba pozerať na zasneženú krajinu von oknom, t.j. do blba. Už iba ďalšiu hodinu.

Za zmienku stoja sofistikované železničné priecestia vybavené búdkami pre ľudí, ktorí manuálne spúšťajú a zdvíhajú rampy, keď je vlak nablízku. Nevadí, že na tejto konkrétnej trati prejde vlak 4 razy za deň a cez železničné priecestie asi 3 autá za hodinu. Proste ako patrí ku Gruzínsku pohľad na voľne pasúce sa kravy, kone, kláštory zapísané v UNESCO trčiace z kopcov, či polorozpadnuté domy, patrí k nemu aj toto. U nás by už dávno robil niečo iné, v Gruzínsku je rád za každé prechádzajúce auto/prechádzajúci vlak.

A my sme radi za Gruzínsko, lebo zatiaľ naozaj vyniká svojou autentickosťou, milými ľuďmi, užívaním si momentov, ktoré my tu už ani nevnímame. Dokedy to tak vydrží, nevedno, ale kto ho chce zažiť takto autentické, mal by si švihnúť.

Komentáre Disqus