Maličkosti z Malých Karpát: Vysoká

Nestihol som slnečné jesenné dni na prípravu tohto rozprávania. V teple slnečných lúčov kvitnú farby ako van Goghove Slnečnice. Prirodzene to máme radi. Sýte teplé farby vnímame ako pozitívne. Šedé bledé, ako negatívne. Ale ja mám rád hmlu...

Do stratena utekajúce obrysy stromov. Vlhko lepiace sa na oblečenie ako lepiaca páska. Šeď skracujúcu výhľad na pár metrov. Obrysy okolia ako z filmu noir. Hoviem si v tom. Ponáram sa do seba, rozpúšťam sa v okolí. Musím priznať, že toto počasie nie je práve najvhodnejšie na výstup do kopcov so skalnatým podložím. Hore sa určite dostanete. Možno trochu horšie, ako obyčajne, ale dostanete. Dolu to nebude len horšie. Dolu to je kalamita. Vlhké kamene, šmykľavé podložie. Po zadku a možno chvíľami aj celým telom smerom z kopca. Našťastie tentokrát zostup z Vysokej v Malých Karpatoch, v hmle, v jemnom mrholení, po vlhkých kameňoch, mokrej zemi, s fotoaparátom na krku, paličkami v rukách a pobehujúcim psom, neatakoval krajné medze. Ale aj tak sa mi chvíľami na jazyk tlačili štipľavé výrazy.

Vysoka

pod Vysokou

Keď som kedysi dávno začal chodiť po malokarpatských lesoch, vždy som túžil uvidieť raz naozajstný prales. Najväčšmi sa mi to zachcelo vždy na Vysokej, lebo tam je aspoň malá ukážka, ako taký prales vyzerá. Mohutné zváľané buky, čudesne znetvorené kmene klenov a na mŕtvych a i živých kmeňoch obrovské choroše, to všetko poskytovalo mi akú-takú predstavu pralesa. Chýbalo len šero. To však bolo nadostač jasu i slnka. Malokarpatský prales je veselý, akoby roztancovaný, s lahodnou súhrou svetla a tieňa. Stáročné stromy stoja tu ako vládcovia porastu, v ktorom dovolia rásť len trávam a bylinám. Iba okolo je svieža bučina s kmeňmi ako sviece, potom zasa nepreniknuteľná húšťava mladiny, v ktorej majú svoje skrýše vtáky diviaky, srny, jelene daniela a muflóny. Tieto zvery pripravili mi tu nejednu strastnú, ale i peknú chvíľku. Preto moje prvé jarné výpravy patrili týmto pôvabným kútom Malých Karpát.

Aj ten rok, keď som sa sem vypravil za muflónmi, bol bohatý na príbehy, ktoré mi nevymiznú z pamäti.

Bola vtedy taká čudná zima, vlhká a hmlistá. Námrazy lámali najkrajšie buky a jar nie a nie prikvitnúť. Až koncom marca zakrúžili nad lesom jastraby, hmly sa spustili do dolín a slnko pohltilo v niekoľkých dňoch všetok sneh, čo tak dlho prikrýval zem, chystajúcu sa k rozpuku. Len v roklinách a na severných stráňach zostali zvyšky snehu, ale i tie sa pomaly strácali v mäkkom humuse.[1]

Vysoka

Vedel som, že keď budem písať o Vysokej, budem citovať Jozefa Poneca. Patrí medzi zabudnutých slovenských autorov. Ibaže ja ho poznám. Teda poznám jeho knihy. Keď písal o Ostrove kormoránov pri hlavnom toku Dunaja, písal o lužných lesoch, ktoré som poznal ako malý chlapec. Stratil sa ostrov, lužné lesy naši ochranári uzatvorili, ostali len spomienky. Toto je moja spomienka na pána Poneca.

Vysoká už nie je prales

Všade je mladý les. Mladé stromy. Len zopár pokrútených, dutých, vo svojej znivočenosti stále prežívajúcich je v tesnej blízkosti hrebeňa. Nevadí. Prales sa sem možno vráti, keď aj Slováci odletia do kozmu. Dovtedy to bude stále kus pekných Karpát.

Vysoka

Múdro o Vysokej

Teraz by malo nasledovať nejaké múdro o Vysokej. O geologickom zložení, o faune, o vzácnej flóre, o prírodnej rezervácii. Nechce sa mi. Nechce sa mi písať o ničom z toho. Vysoká je pre mňa kopec – legenda. Dávno, dávno, keď miesto e-shopov a internetu sme objednávali tovar z papierových katalógov som si objednal stan. Predajca Quelle (bývala to nebývalo úspešná nemecká obchodná značka, ktorá skrachovala). Geniálny jednoplášťový stan kupolovej konštrukcia s laminátovými rebrami, ľahulinký oproti československej plátnovej klasike. S kamarátom Palom sme sa jedno nie príliš chladné popoludnie vybrali na Vysokú. Na rázcestí pod Vysokou sme postavili stan, založili ohník, navečerali sa a spokojní zaliezli dnu, aby sme ho otestovali. Pohoda.

Z výletu mám tri výrazné spomienky: zavŕtal sa mi kliešť do ruky pod remienkom na hodinkách, ráno kým Palo ešte spal som pozoroval v lese dvoch muflónov, v rohu stanu bolo toľko vyzrážanej vlhkosti, že by nás za to pochválili aj na púštnej planéte Duna. Ani kvapka vody nazmar. Stan mal byť odvetraný otvorom vo svojom vrchole. Otvor tam bol, ale či odvetranie fungovalo, neviem. Tuším sme s tým stanom ešte s manželkou precestovali aj Pobaltie. Potom som ho predal. Potom sa aj na našom trhu objavili normálne stany.

Vysoka

Na Vysokú chodievala na prechádzky moja kamarátka Mirka. Bývala v Lábe, nemala to teda do Kuchyne ďaleko. Pre ňu to bola ako prechádzka parkom. Šup hore, šup dolu. Mirka sa pred mnohými rokmi odsťahovala na Zaježovú. Verím, že si ešte pamätá ako mi spomínala jej prechádzky so psom na tento kopec.

Vysoka

Pozitívne

Cestou na Vysokú, cestou z Vysokej, vždy stretnete veľa turistov. Ospravedlňujem sa vopred, že napíšem: som rád, že sa už „lockdownoví“ turisti stratili. Chodia nadšenci, športovci, milovníci. S niektorými aj prehodíme pár slov, alebo sa len pozdravíme a usmejeme. Príjemné tiché spoločenstvo. Mám to rád.

Negatívne

Už som opica z toho, čo sa deje na Vývrati. Viem, že pán Jaroslav Haščák (Penta) si tu postavil výstavné lesné sídlo. Je mi jasné, že obnovená cesta zo spojnice Kuchyňa – Rohožník je darom jeho peňazí. Ale nie je mi jasné, prečo celé údolie Vývrať je obsypané ceduľkami ako morovými ranami, s textom: Zákaz vstupu súkromný pozemok. Naozaj Lesy Slovenskej republiky predali pozemky v celom údolí?

Vysoka

[1] V pralesoch Slovenska, Jozef Ponec, Mladé letá 1965, str.43-44

Nová kniha od Joža Terema

Recenzia