Spoznať seba samého prostredníctvom cestovania

Miriama Vojteková - 12.2.2018
richard rehorovsky

Cestovanie ako možnosť spoznávať cudzokrajnú kultúru a ľudí. Fotografia zasa ako možnosť ich zachytenia. Symbióza, ktorá umožňuje odhaliť nazeranie, nové príbehy a obohatiť tak nimi ostatných. O dôvodoch, prečo má cestovanie zmysel, ako nás povznáša a nielen o tom, nám porozpráva fotograf Richard Rehorovský.

kirgizsko

V tvojom zozname navštívených krajín figuruje aj viacero mimoeurópskych. V posledných rokoch narastá počet cestovateľov, ktorí túžia objavovať niečo celkom iné a ešte tak trochu neobjavené. Neraz je pre nich zaujímavá aj pomerne nízka cena leteniek. Čo je ešte podľa teba lákadlom pre ľudí navštevovať podobné krajiny?

Samozrejme, cena je dôležitý faktor. Dnes vie človek vycestovať tisícky kilometrov a vyjde ho to lacnejšie ako dovolenka v nejakom európskom rezorte. Myslím si však, že je za tým omnoho viac. V exotických krajinách má človek možnosť zažiť kultúru diametrálne odlišnú od našej, vidieť iné spôsoby života, spoznať zaujímavých ľudí, navnímať, aké situácie riešia a môže to porovnať s tým, čo zažíva doma. Človek sa často ocitne v situáciách, ktoré sú hraničné a cez ne spoznáva seba samého. Toto všetko sú dôležité aspekty, ktoré nás formujú a definujú naše hodnoty. Cestovanie tak považujem za najlepšie investované peniaze, pretože sú to zážitky a skúsenosti, ktoré vám nikto nikdy nevezme.

sri lanka

Cestovanie na vlastnú päsť a navyše v pomerne neprebádaných krajinách má v sebe silnú dávku dobrodružstva. Teba očaruje príroda a zvieratá, ktoré rozhodne tvoria nedeliteľnú súčasť istého druhu dobrodružstva. Zažil si kontakt s gorilami, levmi a podobne – aké emócie v tebe vyvolávajú podobné skúsenosti?

Sú to, samozrejme, veľmi príjemné zážitky. Obdivujem divokú prírodu a dostať sa do absolútnej blízkosti takých tvorov, ako sú horské gorily, je úžasné. Na druhej strane od toho netreba očakávať, že sa vám po stretnutí s gorilou zrazu zmení pohľad na svet.

Gorila Rwanda

Existuje navyše mnoho iných možností ako zažiť blízky kontakt s divou zverou. Spomeniem napríklad šimpanzy v národnom parku Kibale v Ugande, čo bol pre mňa osobne dokonca silnejší zážitok ako gorily. Za dôležité považujem, aby takéto „atrakcie“ boli zmysluplné, udržateľné a slúžili dobrému účelu. Rwanda v tomto ide dobrým príkladom, pretože sa snaží o trvale udržateľný cestovný ruch a práve vďaka programu návštevy horských goríl sa im podarilo prakticky úplne zamedziť pytliactvu, vďaka čomu môže ich populácia opäť rásť.

oci simpanza, Uganda

Na cestovateľskej besede, ktorú organizuje Dobrodruh už 26. februára budeš prednášať o Tibete – jeho komplikované dejiny a politiku snáď netreba príliš predstavovať... Mnohí návštevníci sem putujú aj pre duchovné bohatstvo. Čo bolo tvojou motiváciou návštevy Tibetu?

Tie motivácie boli dve. Ja mám rád horskú krajinu a Tibet ponúka v tomto ohľade fantastickú prírodu. Naším cieľom bol základný tábor Mt. Everestu vo výške cca 5200 mnm. Postaviť sa zoči-voči najvyššej hore sveta bol pre mňa asi najsilnejší zážitok z celej cesty. Druhou motiváciou bol ľudský rozmer. Nazrieť, ako tu ľudia fungujú, aké majú tradície a spôsob života. Treba však povedať, že vplyv Číny a turizmu je taký silný, že človek má šancu zažiť autentickú atmosféru už len veľmi útržkovito.

Everest

Tibet je miestom rôznych rozporov. Bolo niečo, čo si si uvedomil, že je inak, než si si dovtedy myslel a vedel z článkov či literatúry? Zažil si tu niečo prekvapivé?

Najväčší bol šok, keď sme vystúpili z vlaku a zistili, že sa nachádzame v modernej metropole s výškovými budovami, kanceláriami a hustou premávkou. Číňania doslova kolonizujú Tibet, cielene sem sťahujú „pravých“ Číňanov (etnikum Han), aby postupne splynulo s miestnym obyvateľstvom. Budujú tu cesty, budovy, infraštruktúru. Palác Potala, bývalé sídlo Dalajlámu, ktoré z fotiek vyzerá, že sa nachádza na odľahlom mieste niekde vysoko v horách, je v skutočnosti položené na námestí pripomínajúcom námestie pred pekinským Zakázaným mestom. Podobných šokov bolo omnoho viac, napríklad taký Burger King v historickom centre Lhasy priamo oproti najposvätnejšiemu chrámu Jokhang.

palac Potala, Lhasa

Ako si si plánoval výlet do Tibetu? Musel si zdolávať nejaké prekážky pri jeho plánovaní a návšteve? Čo by si poradil individuálnemu cestovateľovi pri jeho návšteve?

Tibet sa v súčasnosti nedá navštíviť úplne na vlastnú päsť. Človek potrebuje mať cestu zorganizovanú cez čínsku alebo tibetskú cestovnú kanceláriu. Ponuka je pomerne široká, čiže dá sa naskladať taký program, aby vám čo najviac vyhovoval. Agentúra vám zabezpečí vstupné dokumenty do Tibetu, lístky na vlak (pokiaľ neletíte) a program v rámci Tibetu. Odporúčam pred výberom dobre preštudovať cestovateľské fóra, hodnotenia a osloviť viacerých kandidátov. Zlá agentúra môže celý pobyt výrazne pokaziť, naopak, dobrá agentúra s dobrým sprievodcom vám z Tibetu môže spraviť nezabudnuteľný zážitok. Jeden tip – v rámci Lhasy sa dá pohybovať aj bez sprievodcu, čiže pokiaľ si chce človek užiť atmosféru Tibetu o čosi dlhšie ako je samotný itinerár, dá sa s agentúrou dohodnúť, aby vám vstupné dokumenty vystavila na dlhší čas. Takto môžete zostať v Tibete pár dní dlhšie aj po tom, čo sa váš zaplatený výlet skončil.

tibetski mnisi v Lhase

Tibeťania si nesmierne vážia svojho Dalajlámu, ktorý však žije v exile v indickom meste Dharamsala. Ako si vnímal duchovnú sféru Tibetu a jeho obyvateľov?

Toto je veľmi háklivá téma. Akákoľvek zmienka o 14. Dalajlámovi je v Tibete prísne zakázaná, čiže ľudia zo strachu s vami na túto tému ani nebudú hovoriť. Na rôznych verejných miestach alebo dokonca v autách sú nainštalované kamery, ktoré vás sledujú. V uliciach sa nachádzajú tajní agenti. Ako sa hovorí, veľký brat sa pozerá a naozaj to celé pripomína jednu veľkú reality show. Praktizovať budhizmus pritom nie je zakázané a v Lhase stretnete množstvo pútnikov, ktorí sem cestujú stovky až tisícky kilometrov, aby svoju púť ukončili pri chráme Jokhang, kde budú odriekať mantry a krútiť pritom modlitebným mlynčekom.

Jokhang

Navštívil si krajiny, ktoré si prežili rôznymi hrôzami v podobe vojen, násilia a dodnes bojujú s chudobou. Bol si v Rwande, Ugande či Tibete, kde stále panuje určité napätie – v čom sa podľa teba títo ľudia líšia od Európanov? Boli situácie, keď si si rozdiely väčšmi všímal?

Rozdiely sú, samozrejme, obrovské. Ale neohraničoval by som to ani tak tragickou históriou ako podmienkami, v ktorých žijú. Ľudia v treťom svete riešia predovšetkým existenčné otázky a to je to, čo nás odlišuje. Je niekedy až úsmevné počúvať naše útrapy a porovnať ich s útrapami ľudí z týchto krajín. Na tomto príklade pekne vidieť pridanú hodnotu cestovania, ktoré nám vďaka týmto kontrastom častokrát otvára oči a pomáha určovať priority a formovať hodnoty.

Rwanda

Nemáš dojem, že v krajinách až tak nepoznačených globalizáciou, väčšmi vyznieva vzťah k tradíciám a vlastnej identite? Ako vnímaš rozdiely väzby a pocitu príslušnosti k vlastnému národu a kultúre ľudí v európskych krajinách oproti tým nepoznačených západnou kultúrou?

Úprimne, nevidím v tom až taký súvis. Nacionalistické hlasy silnejú po celej Európe, ktorá je výrazne globalizovaná. V Afrike zase stretnete deti poobliekané v dresoch anglických futbalových mužstiev, pretože sa chcú aspoň takto priblížiť západu. Je pravda, že v krajinách ako je Tibet zohrávajú pôvodné tradície a kultúra dôležitú úlohu, ale skôr to vnímam ako historický kontext, než nedostatok globalizácie. Veď napokon aj samotný Dalajláma povedal, že len vďaka tomu, že musel odísť do exilu, mal možnosť spoznať celý svet a šíriť v ňom svoje myšlienky. Jeho vzťah k tradíciám a vlastnej identite tým podľa mňa neutrpel.

Tadzikistan

Si vášnivým fotografom a práve cestovanie je spôsob, ktorý umožňuje zachytiť nesmierne bohatstvo rôznorodých krajín, ich kultúru, tradície či bežných ľudí. Viem si predstaviť, že bolo veľa miest, kam si prišiel a tamojší ľudia ťa vnímali akosi „exoticky“, čo určite o to viac napomohlo zblíženiu či kontaktu s nimi. Zrejme je ťažké určiť, čo najradšej fotografuješ, ale predsa len – je niečo, čo preferuješ?

Raz mi jeden uznávaný svetový fotograf povedal, že nerád škatuľkuje fotografie do takých alebo onakých žánrov, že preňho je buď fotografia dobrá alebo zlá. Vnímam to podobne v tom, že nie je pre mňa ani tak podstatné, či na cestách fotografujem zrovna človeka, zviera alebo prírodu. Všetky tri môžu byť nesmierne zaujímavé. Podstatné je, čo tou fotkou chcem ukázať, aká atmosféra z nej vyžaruje. A to je presne to, čo ma na fotení baví – robiť dobré fotky, ktoré majú v sebe príbeh a dokážu odovzdať atmosféru daného miesta.

Foto Richard Rehorovský: https://www.rehorovsky.sk/

Cestovateľská beseda, na ktorej si budete môcť vypočuť Rišove rozprávanie o Tibete a pozrieť si jeho fotky sa koná 26. februára v klubovni Dobrodruh.

Info TU: https://www.facebook.com/events/145660242904987/

Komentáre Disqus