Správy opäť hlásia bohatú nádielku snehu. Sever Slovenska bojuje s kalamitou a my na juhu dúfame aspoň v pár centimetrov. Nič však neprichádza a ja to už nevydržím. Ide sa do Tatier. Aspoň na ľahšiu turistiku, ak to lavínové podmienky dovolia.
Pri Poprade schádzame z diaľnice smer Veľká Lomnica. Prekvapuje ma, že okolité polia pokrýva len poprašok snehu. V Správach klamali?
Vo Veľkej Lomnici celkom mrzne. Po pár dňoch s teplotou okolo nuly začína prituhovať. Zajtra už má byť mínus osem. Najnovšie informácie z Téryho chaty vyzerajú pozitívne. Chodník bol prešliapaný. Deň pred našim príchodom padla lavína a ďalšie nebezpečenstvo je už len mierne. Je rozhodnuté. Ideme tam.
Z Hrebienka do rozprávkovej krajiny
Ráno nás víta nádhernou modrou oblohou s vychádzajúcim slnkom. Dokonalý výhľad na Vysoké Tatry sme si snáď vymodlili. Predchádzajúce dni boli totiž pochmúrne a oblačné. Takéto šťastie sa mi páči. Hor sa na túru.
Prichádzame k pozemnej lanovke na Hrebienok. Pôvodný plán bol vyviezť sa nahor a odtiaľ pokračovať peši. Chceli sme byť na chvíľku pohodlní. Zväčšujúci sa rad čakajúcich ľudí však naznačuje, že niečo nie je v poriadku. Mínusové teploty posunuli začiatok prevádzky. Čakať sa nám nechce, ideme peši. Veď je to len kúsok.
Nahor prichádzame spolu s prvou lanovkou. Pohár čaju, prehliadka výstavy ľadových sôch a rýchlo preč od davu hromadiacich sa ľudí.
Nepúšťame sa hneď po červenej turistickej značke, ale schádzame k Bilíkovej chate a ďalej smerom k chate Reinerovej. Niežeby sme to takto plánovali. Len sme si zle pozreli mapu :) Cestu nám to kúsok predĺžilo, ale to nevadí.
Okolie Zámkovského chaty vyzerá ako z rozprávky. Kopy odhrnutého snehu siahajúceho takmer až po strechu vo mne prebúdzajú detskú radosť. Pre väčšinu turistov je to konečná stanica, my však po pohári čaju pokračujeme ďalej po zelenej značke.
Vyšliapaným chodníkom cez Studenú dolinu
Vyšliapaný chodník. Nuž áno, je. Stačí nám však jeden nemotornejší krok a hneď sme po kolená v snehu. V tom lepšom prípade. Jednoducho podmienky ideálne na snežnice, ktoré sme si nevzali. Má to však svoje čaro a vlastne som sa veľa nasmiala. Chvíle, keď sa raz jeden, raz druhý váľame v snehu ako vrecia zemiakov, nás napĺňajú škodoradostnými endorfínmi.
Studenou dolinou pokračujeme až k poslednému stúpaniu pod Téryho chatou. Nad okolitými štítmi letia dva teplovzdušné balóny. To musí byť výhľad na nezaplatenie!
Dva kroky vpred, jeden vzad, jeden do hlbokého snehu
Asi sme poslední, ktorí dnes začíname stúpanie k chate. Už je čas obeda a nás čaká 1,5 hodiny po snehových „schodoch“. Stehná začínajú horieť, ale na prestávku nie je vhodná chvíľa. Začína fúkať vietor a pokles teploty pociťujem na prstoch všetkých končatín. Keď však vidím pred sebou nosiča s 50 kilami na chrbte, zahanbím sa a na mrznúce prsty prestávam myslieť.
Posledných pár výškových metrov je ešte o niečo náročnejších. Snehové schody už nie sú tak dobre vyšliapané. Ľudia schádzajúci z chaty ich vyšmýkali. Dva kroky vpred, jeden vzad, jeden do hlbokého snehu. Už sa neviem dočkať teplého čaju a polievky.
A sme tam! Trochu premrznutí, ale spokojní. Krátka prestávka na jedlo a rozmrazenie svalov a rýchlo dole. Už nás asi aj tak zastihne tma.
Cesta späť plynie rýchlo. Z kopca sa spúšťam pololyžiarskym štýlom, čiže šmykom. Občas aj na zadku. Chodník naspäť je už našťastie v oveľa lepšom stave. Naozaj vyšliapaný. Pri Zámkovského chate sa začína stmievať. K Hrebienku to však máme už len kúsok a navyše nám na cestu svieti mesiac.
Dokonalý deň je za nami. 22 km zasneženou krajinou s prevýšením asi 1 200 m nás príjemne rozbilo. Stálo to však za to a už sa neviem dočkať ďalšej zimnej turistiky v našich krásnych horách.
