Rasťo Hatiar, milých ľudí vždy stretnete tam, kde nie je veľa bohatstva

ROZHOVOR: Hoci sa Rasťo Hatiar cíti viac filmár ako cestovateľ, pochodil veľa extrémnych miest sveta a získal tak skúsenosti, ktoré sa oplatí vypočuť. V nasledujúcom rozhovore nám Rasťo poodhalil pekné myšlienky zo svojho vnútra.

Rasťo, ty si nakrútil parádne filmy ako Stratení Nomádi, Dotknúť sa Denali a iné... V našej komunite tvoju tvorbu viac menej všetci poznajú, čiže nejako zvlášť ťa predstavovať netreba. Nakoľko Dobrodruh.sk je portál hlavne o cestovaní, prezraď, aký je tvoj vzťah k cestovaniu ako takému. Ak sa už vyberieš do sveta, nájdeš si priestor aj na spoznávanie krajiny z hľadiska kultúry a histórie?

Môj vzťah k cestovaniu je pozitívny, ako u väčšiny ľudí mojej krvnej skupiny. Nemôžem však povedať, že som cestovateľ. Také pomenovanie si určite zaslúžia mnohí iní. Ja som človek, ktorý sa k cestovaniu dostáva cez hory. Väčšina mojich ciest smeruje k horským vrcholom, a keďže sa mnohé nachádzajú v iných častiach sveta, tak musím za nimi cestovať.  Bohužiaľ na spoznávanie kultúry a histórie pri takomto druhu ciest nie je čas. Potom to dobieham tak, že keď sa vrátim si zoženiem nejakú knihu o krajine a snažím si niečo naštudovať. Málokedy to robím pred tým ako idem do krajiny. Neviem prečo?

Ja to mám podobné :) Cestujem čoraz intuitívnejšie a vlastne už ani neplánujem. Zostávam, kde sa mi páči, idem podľa pocitu. Ale to len tak na okraj... Vráťme sa k rozhovoru. Bol si vo Venezuele, Iráne, Kirgizstáne, Argentíne a ďalších krajinách... Šlo väčšinou o športové expedície na hory. Čo bolo cieľom, vytvoriť dobrý film, zdolať vrchol alebo zažiť nepoznané?

Myslím, že prvá moja taká vážnejšia cesta bola do Venezuely. Vtedy som prvýkrát letel lietadlom cez oceán a mal som silný zážitok. Navyše Venezuela je naozaj krásna a exotická krajina, o to bol zážitok silnejší. Spravil som film a potom sa to akosi rozbehlo. Dostal som chuť. Cítim sa však skôr filmár, než ako cestovateľ. Beriem výzvy dostať sa na nejakú horu, zažiť nové dobrodružstvo a zároveň je to aj moja osobná výzva - spraviť pekný film a zaznamenať, tak nejakú hodnotu aj pre iných.

Veľa chalanov začalo cestovať po svete vďaka svojmu koníčku – horolezectvu. Alebo lepšie povedané, prostredníctvom horolezectva. Zrejme sa zhodneme, že k ním patríš aj ty...

Určite áno.

To sa odzrkadľuje aj v tvojej tvorbe. Napriek tomu, že más veľa zažité a pochodené, profiluješ sa hlavne ako autor horských filmov. Predpokladám však, že pri tomto druhu kinematografie ide skôr o koníček. To, či sa dá v dnešnej dobe vyžiť iba z tvorby takéhoto špecifického druhu filmov sa radšej ani nebudem pýtať...:) V prípade cestovateľov bol vývin jasný. Aby vyžili, mnohí si vytvorili úspešné, či menej úspešné cestovky. V tvojom prípade to bolo vytvorenie Ceper štúdia. Čo je tvojou hlavnou pracovnou náplňou?

Áno, mojou hlavnou náplňou je už v súčasnosti tvoriť filmy a videá. Najprv som to robil dlhé roky popri svojej práci. Prišiel som večer z práce a do noci a niekedy aj do rána som strihal. Postupom času sa to už stalo neúnosné, pribúdalo práce, začal som dostávať aj komerčné zákazky, sedel som na dvoch stoličkách a na obidvoch ma omínalo :) Tak som si vybral tú, na ktorej sa mi sedelo lepšie. Išiel som smerom kam ma to ťahalo najviac. Povedal som si, že chcem robiť to čo ma baví a skúsiť sa tým aj živiť.

Aké boli začiatky?

Všetko začalo outdoorovými filmami. Začal som to robiť z radosti, nikdy som neuvažoval, že to idem robiť pre peniaze. To sa asi ani nedá. V súčasnosti robím okrem outdoorfilmov, ktoré sú skôr radosťou aj komerčné veci, rôzne reklamné a virálne videá, ale aj filmy z úplne iných oblastí ako sú hory.

Vráťme sa k tvojej tvorbe filmov o prírode, či lepšie povedané horách. Pri filmovaní hrá veľmi dôležitú úlohu aj kontakt s domácimi ľuďmi. Lebo ťažko si predstaviť dobrý film z krajiny, ak by v ňom chýbali autentické zábery z domáceho prostredia. Kde z tvojich skúsenosti si sa stretol s najotvorenejšími ľuďmi?

Milí ľudia boli napríklad na Ukrajine, v Kirgizstane, v Iráne sú veľmi milí ľudia. Zaujímavé je, že milých ľudí vždy stretnete tam, kde  nie je veľa bohatstva.

Tomu dá asi za pravdu každý, kto vytiahol päty z rodného Slovenska... Na druhej strane, žiaľ, ak chudobný človek pričuchne k bohatstvu a nezvládne to, mení sa na ľudskú schránku plnú nerestí, závisti a prehnanej ctižiadosti... Tak je to ale všade na svete.

Ono podľa mňa platí všeobecne, že tam kam chodíme my, teda do hôr, vždy nájdete milých a ústretových ľudí. Vo veľkých mestách, veľmi vyspelých krajinách je to už zriedkavejšie. Našťastie tam moje kroky smerujú len z nutnosti :)

Veľký súhlas :) Napríklad mňa osobne veľmi poznačila návšteva Gruzínska, nádhernej krajiny na úpätí Kaukazu. S takou srdečnosťou a pohostinstvom som sa nikde nestretol. Filmoval si aj na Kaukaze a aj iných horách sveta. Položme si rečnícku otázku: Myslíš, že hory plodia lepších ľudí?

Myslím si, že na horách nie sú ľudia takí komplikovaní. Nesnažia sa tváriť iní ako sú, na nič sa nehrajú. Viac sa svojím spôsobom života približujú pôvodnému prírodnejšiemu životu ľudí. To všetko vplýva na to, že  ich vnímame ako lepších ľudí. Sú nám horalom jednoducho bližší.

Filmoval si ale aj v Bangladeši. Žiadne hory, sneh, športové výkony ani príroda, iba krutá životná realita a chudoba. V takomto prostredí si človek zrejme uvedomí skutočne hodnoty...

Áno filmoval som v Bangladeši pre OSN odbor UNIDO. Robil som to ako komerčnú zákazku. Vyrobil som 5 filmov o environmentálnych projektoch v kožiarskej výrobe. Bol to pre mňa veľmi silná skúsenosť a som veľmi rád, že som to robil. Bangladeš je spolu so Somálskom najchudobnejšou krajinou sveta. Nie je nič výnimočné vidieť na ulici malé pobehujúce  2 ročné deti, ktoré ako by boli bez rodičov, alebo vidieť matku s dojčatami spať na stredových ostrovčekoch medzi štvorprúdovkami.

Podobné ako India alebo Pakistan...

Sú tam obrovské kontrasty, krajina je preľudnená, nemáte sa kam skryť. Po návrate som si uvedomil, že sme šťastní ľudia, že žijeme v Európe a každému kto sa sťažuje vravím, nech sa ide pozrieť do takejto krajiny.

Pozrime sa ale do budúcnosti. Cestovatelia majú vždy vo svojich snoch krajiny, kde ešte neboli a kam by sa chceli vybrať. Určite aj ty máš svoje cestovateľské sny a plány. Zrejme súvisia aj s tvojou tvorbou. Prezraď aspoň jeden z nich?

Mám nejaké sny a plány, ale nie je to nič za čím by som tvrdo išiel. Prispôsobujem sa konkrétnym situáciám, beriem čo mi život dáva. Veľa krát sa mi už stalo, že som niekde šiel len tak lebo som momentálne nič lepšie nemal, myslel som si, že to nebude nič moc a mal som z toho krásny zážitok na celý život...

To si veľmi pekne povedal. Spontánne a neplánované veci, od ktorých neočakávame prehnane veľa, dokážu väčšinou priniesť nezabudnuteľné skúsenosti a dojmy... A čo tvoje filmárske plány?

Moje plány v oblasti filmárčiny je robiť filmy, ktoré majú zmysel, ktoré nesú v sebe nejaký odkaz, alebo ukazujú nejaký silný ľudský výkon. Chcem robiť filmy o ľuďoch, ktorí sú v niečom jedineční a svojím konaním dokážu pozitívne ovplyvniť iných. A rád by som bol, keby bola pri tom aj sranda. Život je krátky a niekedy sa berieme až moc vážne.

Hranica medzi cestovaním a horskými expedíciami je veľmi tenká a prakticky väčšina cestovateľov sú aj vášniví horskí turisti, skialpinisti, či horolezci. Ide teda o ľudí zhruba rovnakej krvnej skupiny. Často sa tu v extrémnych podmienkach rodia priateľstvá a ukazuje sa pravý charakter a podstata človeka. Čo si váži na ľuďoch najviac Rasťo Hatiar?

Ja si na ľuďoch najviac vážim, keď dokážu byť pozitívny aj v ťažkých situáciách. Veľmi si vážim naozajstné priateľstvo a snažím sa neublížiť, no nie vždy sa mi to asi podarilo. Každý robí v živote chyby a urobil som mnoho chýb aj ja, ale snažím sa z toho poučiť. Snažím sa ľudí brať takých akí sú a hľadať v nich to dobré. Nikto nie je ideálny, ale na horách v ťažkých situáciách sa vždy odhalí naša pravá podstata. Mám veľkú radosť, keď spoznám nového človeka, ktorý ma dokáže motivovať, pozitívne ovplyvniť. Neznášam ľudský negativizmus, zatrpknutosť a závisť. Tieto vlastnosti dokážu narobiť veľa zlého.

Prejavuje sa na výpravách aj nejako tvoja pracovná deformácia? Dokážeš si priebeh výprav vychutnať rovnako ako tomu bolo v časoch, keď si pri nich nefilmoval?

Či sa prejavuje nejaká deformácia na cestách? Áno. Niekedy sa sám na seba hnevám, že stále rozmýšľam nad tým aký záber urobiť, aký uhol, nad myšlienkou a potom si expedíciu alebo cestu nedokážem užiť, tak ako ľudia, ktorí sú nezaťažení nejakým filmovaním alebo fotením. Na druhej strane filmovať ma naozaj baví a ako som už spomínal, cítim sa skôr ako filmár, nie ako cestovateľ. Je dokonca vysoko pravdepodobné, že keby som nerobil horské filmy, tak by som ani necestoval, resp. cestoval, ale do omnoho menej náročných destinácií.

Rasťo, ako každý aj ty máš možnosť odkázať niečo pre čitateľov Dobrodruh.sk... Svoju skúsenosť, odporúčanie, želanie...

Moje želanie? Aby to nevyznelo ako nejaké klišé. Je ťažká doba, ale kedy nebola, však? Prajem si, aby sa každému darilo v tom čo robí. Aby každý robil svoju prácu s radosťou a bol za to adekvátne ohodnotený. Aby ľudia boli spokojní samy so sebou a nebojovali o prežitie. Lebo viem, že keď sa bude dariť ostatným, tak sa bude dariť aj mne :) Navyše mojím osobným želaním je, aby moje filmy ľudom niečo odkázali a aby som vždy mal  vášeň pre to čo robím. Bez nej by to nešlo.

- za rozhovor ďakuje Jožo Terem