Cesta sĺz - The Trail of Tears

Jozef Terem - 17.12.2006

Píše sa rok 1865. Na území mladých Spojených štátov vrcholí krvavá občianska vojna medzi Severom a Juhom, pričom užania prehrávajú bitku za bitkou.

Ako prvý uznal porážku generál Robert Lee, vzápätí nasledovali ďalší. Paradoxne, tým posledným nebol beloch... Volal sa Stand Watie. Náčelník kmeňa Čerokézov, ktorý to dotiahol až na hodnosť brigádneho generála. Potomkov Čerokézov dnes nájdeme najmä v dvoch rezerváciách, s ktorých väčšia je v štáte Oklahoma a druhá v Great Smoky Mountains na rozhraní Severnej a Južnej Karolíny. Ich život sa tomu pôvodnému podobá už len veľmi vzdialene. Snáď len počas tanečných súťaží alebo na doskách kmeňové amfiteátra. scan0003Rozplynul sa vám romantický sen? Pokrok sa nedá zastaviť. Vojnová sekera je dávno pod zemou a život v rezerváciách dnes ovplyvňuje predovšetkým moc zelených dolárov. Navyše, Čerokézi popri turistickom ruchu celkom slušne zarábajú na kasínach. Americká vláda ich povolila prevádzkovať vo všetkých indiánskych rezerváciách ako odškodné za krivdy minulosti. O hazardérov, víkendových výletníkov a okoloidúcich turistov tak nemajú núdzu. Jedným dychom ale treba povedať, že najmä v rezerváciách na území niekdajšieho Divokého Západu je situácia veľmi dramatická. Izolovaní, vzdialení od veľkých miest a civilizácie tu žijú indiáni vo veľmi chudobných pomeroch a vysokej kriminalite. Cesta, tak povediac k čerokézskemu blahobytu, však nebola vôbec jednoduchá. Presnejšie povedané bola plná sĺz.

Červení veľkostatkári

Barbarskí majstri vojny, traduje sa všeobecne o indiánoch. Politike, diplomacii, či hospodárskemu pokroku akoby vôbec nerozumeli. Z pohľadu západnej civilizácie však dosiahli Čerokézi obdivuhodné úspechy. Spoločne s kmeňom Kríkov, Čikasov, Čoktov a Seminolov si dokonca vyslúžili výstižnú prezývku – päť civilizovaných národov. Fráza? Ako jediný z pôvodných obyvateľov Ameriky vytvorili v roku 1821 vlastné písmo. Konkrétne náčelník Sequoya, potomok nemeckého obchodníka a indiánskej matky. V krátkom čase ho ovládali skoro všetci príslušníci kmeňa a v roku 1826 začali dokonca vydávať v pôvodnom jazyku vlastné kmeňové noviny - Cherokees Phoenix. Bolo to v čase, keď Slováci ešte len snívali o spisovnej slovenčine.

V priebehu 19. storočia si založili vlastné školy, trestné orgány a kmeňová rada zostavila zákonník. Preto sa ani nemožno čudovať, že dvaja príslušníci kmeňa Rober Owen a Will Rogers sa dostali až do senátu. Úspechy prichádzali s cudzou krvou. Írskou, francúzskou, škótskou, dokonca viacero anglických obchodníkov si zobralo za manželky dcéry zámožných náčelníkov. Tak vznikala kmeňová aristokracia, ktorá s radosťou využívala výdobytky svojich bielych otcov a zároveň sa pýšila bojovnou krvou matiek. Množstvo Čerokézov sa tak stalo úspešnými farmármi, vlastnili obrovské stáda dobytka a žili v pohodlných domoch. Len pre zaujímavosť. Majetok kmeňa obsahoval v roku 1826 až 7600 koní, 22 000 kusov dobytka a pozor, 1560 čiernych otrokov. Po vzore bielych susedov ich používali na pestovanie bavlny na spoločných kmeňových plantážach. Náčelník John Ross si dokonca nechal postaviť honosný dom za desaťtisíc dolárov, navrhnutý od architekta z Philadelphie.

Dobrý Indián, presťahovaný Indián

Mladé Spojené štáty viedli agresívnu politiku voči pôvodným obyvateľom. Ide o všeobecne známu skutočnosť. Cieľ boj jasný – územie. Za pomoci nevýhodných zmlúv, armády a teroru postupne vytláčali Indiánov z kmeňového teritória a získavali tak zem pre nových prisťahovalcov. Kvalitnú a úrodnú zem. Možno povedať, že začiatok konca Čerokézov siaha do vojny za nezávislosť v rokoch 1775 až 1783. Vybrali si zlú stranu – Angličanov. Tí prehrali a táto, vraj zrada sa stala neskôr oficiálnym ospravedlnením pre odsun celého kmeňa. V skutočnosti však privádzali ich hospodárske úspechy do šialenstva veľkú väčšinu okolitých statkárov. Navyše, v prezidentských voľbách v roku 1828 vyhral Andrew Jackson a „červeným“ odzvonilo. Bol tvrdým zástancov návrhu Thomasa Jeffersona a ten znel jednoznačne – odsun indiánov na západný breh Mississipi. Pod tvrdým nátlakov a za pomoci indiánskych kolaborantov sa tento návrh podarilo presadiť. V roku 1835 bola podpísaná veľmi nevýhodná zmluva známa ako Treaty Party o predaji čerokézskej pôdy. Indiáni sa mali vysťahovať do dvoch rokov. Smer vnútrozemie, Oklahoma. Na obranu si najali amerických právnikov, prípad medializovali pred širokou verejnosťou, spísali petíciu a dokonca vyhrali jeden súdny spor. Nič však nepomohlo. Väčšina Indiánov juhovýchodu v tej dobe dobre poznala silu bielych zbraní a márnosť každého odporu. Ako prví putovali v roku 1832 Čoktovia, po nich bojovnejší Kríkovia, Čikasovia a časť Seminolov. Menšia skupina tohto statočného kmeňa sa stiahla do floridského vnútrozemia, odkiaľ viedla celé desaťročia partizánsky spôsob boja. V roku 1838 prišiel rad na Čerokézov. Na etapy sa dalo do pohybu približne 25 000 tisíc zúfalých ľudí. Len s najnutnejšími zvyškami majetku, pod dohľadom armády ako zločinci. K pocitu poníženia zo straty domoviny sa tak zrazu pridružila aj nepoznaná chudoba.

scan

 

 

Táto strastiplná púť vstúpila do dejín ako The Trail of Tears – Cesta sĺz a stala sa symbolom porušovania ľudských práv domorodých Američanov.

Drastický presun do „zasnúbenej zeme“ neprežila tretina kmeňa. Počas horúcich letných mesiacov ľudí trápila neznesiteľná horúčava, sucho a nedostatok vody. Padali za obeť zákerným chorobám, zúfalstvu a beznádeji. Kosila ich úplavica, čierny kašeľ, kiahne. V zime zase lemovali cestu zamrznuté telá vysílených nešťastníkov. A to všetko v mene civilizácie a pokroku, pod dohľadom oficiálnych orgánov. Na pôvodnom kmeňovom území v severnej Karolíne zostalo len niekoľko skupín náčelníka Yonaguska. Mali už americké štátne občianstvo, pôdu v osobnom vlastníctve a zmluva o predaji kmeňovej pôdy sa na nich nevzťahovala. Zostať sa podarilo aj niekoľko sto člennej skupine, ktorá sa rozhodla bojovaťťažko dostupných horách. Po niekoľkých rokoch sa nimi armáda prestala zaoberať, oficiálne úrady mávli zmierlivo rukou a Indiáni mohli po odsúhlasení kongresom v roku 1848 zostať. Po príchode nových usadlíkov nastala v indiánskom teritóriu riadna tlačenica. Nachádzali sa tu lovecké teritóriá Čejenov, Arapahov, Komančov. Výsledkom bolo množstvo ozbrojených konfliktov, ktoré početné a dobre organizované skupiny Čerokézov úspešne odrazili. Získali tak potrebný rešpekt na pokojné farmárčenie. A opäť sa im darilo. Nemali už síce otrokov, ale 50-te roky 19. storočia sú označované ako Zlatý vek kmeňa. A opäť nie nadlho. V roku 1861 začala občianska vojna.

Bratia proti bratom

Napriek tomu, že krvavý konflikt bielych bol zo strany Čerokézov dlho ignorovaní, vstúpili doň. Stand Watie zorganizoval veľký počet mladých mužov a ponúkol svoje služby južanom. Príkladu Čerokézov nasledovali aj štyri civilizované kmene a tak na začiatku roku 1862 získala konfederácia tri pluky Čoktov a Čikasov, jeden pluk Kríkov, jeden zmiešaný seminolsko-kríksky pluk a dva pluky Čerokézov. Už onedlho vstupuje do boja druhá frakcia kmeňa tzv. Starousadlíkov. Pre zmenu ich však naverbovala armáda severu. Príslušníci jedného národa tak bojovali v bratovražednom boji. Stand Watie bol verný až do trpkého konca a bol skutočne posledným generálom južanov so zbraňou v ruke. Vláda Spojených štátov to Čerokézom dlho nezabudla. Samozrejme, na úspechy starousadlíkov v armáde severanov zabudla veľmi rýchlo. Stručne povedané, Čerokézom dnes zostalo z pôvodného územia len jedno percento pôdy. Paradoxne, o všetko prišli pod falošnou zásterkou

Komentáre Disqus