S koňom na korbe cez Kordillery v Peru

Lenka Adamčíková Kostolanská - 28.10.2014

Po víkende strávenom v civilizovanom Cuscu sme sa vracali späť do casity, horského internátu, v ktorom sme pôsobili ako dobrovoľníčky. V Calce nám však oznámili, že posledný autobus do Lares už vyrazil a nasledujúci pôjde až ráno. Rýchlo sme začali vymýšľať náhradný plán. Predražené mikrobusy sme okamžite zavrhli.

Chiri, chiri?“ (Zima, zima?) spýtal sa ma vysmiaty Peruánec v čiapke s lamami,
keď som si okolo krku tesnejšie uväzovala šál. „Mana,“ pokrútila som záporne hlavou. Zima bola to posledné, čo sme vnímali, hoci mráz poriadne zachádzal za nechty. „Počuj, čo keby sme sa spýtali niektorého z majiteľov kamiónov, či nemá namierené do Lares? Možno by bol ochotný vziať nás so sebou!“ „Vynikajúci nápad!“

Prebehli sme teda bližšie k trhovisku, kde parkovalo niekoľko kamiónov. Ich majitelia sa pomaly pripravovali na cestu, nakladali na korby tovar najrôznejšieho charakteru. Napokon sa nám podarilo vypátrať i taký, ktorý smeroval do Lares. Šofér nám ochotne vyšiel v ústrety.

Naradostené sme teda vyliezli na korbu po malom rebríku, zhodili sme z chrbátov ruksaky a usadili sme sa. Postupne pristúpilo zo dvadsať domorodcov v pestrofarebných pončách a krojoch spolu s hromadou rozmanitého nákladu a vriec. Niektoré sa z času na čas pohli a vychádzalo z nich nespokojné kotkodákanie. Po nekonečnom čakaní kamión napokon naštartoval a vyrazili sme. Nie však nadlho. Na okraji Calcy sme opäť zastavili. Cestujúci boli vyzvaní, aby sa potisli bližšie k sebe, do kamióna totiž nakladali ešte koňa. „Vidíš, u nás sú kone zväčša pod kapotou, títo Peruánci musia robiť všetko po svojom,“ okomentovala Zuzka kurióznu situáciu.

Peru

Už sme nesedeli, stáli sme. Niektorí na doskách, iní na vreciach, podaktorí na nohách svojich spolucestujúcich. Na dobrej nálade to však nikomu neubralo. Žienky vo veselých farebných krojoch sa usmievali, poškuľovali po nás a čosi si šepkali po kečuánsky. Nerozumela som im ani slova, vedela som si však domyslieť, že sa zhovárajú o nás. Nie je zvykom, aby gringas cestovali kamiónom, boli sme pre ne raritou. „Mana, nie sme turistky, ale dobrovoľníčky z lareskej casity,“ nadviazala som s nimi rozhovor. Peruánky spozorneli. Všetky oči sa upreli na nás. V skratke som im vysvetlila, že naším poslaním je práca s chudobnými deťmi z komunít.

Señorita hovorí po kečuánsky?“ začal sa zaujímať ďalší spolucestujúci. Snažila som sa spomenúť si na zopár slovíčok a fráz, ktoré ma naučili naše lareské deti a atmosféra na korbe sa zmenila ako šibnutím čarovného prútika. Už sme v ich očiach neboli bohaté gringas, ktoré sa prišli zohriať do termálnych kúpeľov. Boli k nám priateľskí, zaujímali sa o nás a o našu prácu. Stúpali sme po prašných cestách čoraz vyššie. Postupne ubúdali cestujúci aj stupne na teplomeri. Vytiahli sme z ruksakov rezervné oblečenie a všetko sme na seba navrstvili. Na vedľajšom vreci sedel chlapček a triasol sa od zimy.

Chiri, chiri?“ spýtala som sa tento raz ja. Chlapček prikývol. Sňala som si rukavice a navliekla som mu ich na ruky. „Lepšie?“ Usmial sa. Na peruánske vŕšky sa postupne začala spúšťať tma a na nebi sa rozsypali tisícky žiariacich hviezd. Kamión podchvíľou zastavoval, pasažieri zoskakovali z korby a poberali sa do svojich komunít. Čoskoro sme na palube zostali už iba my dve a pán držiaci za uzdu vyplašeného šmýkajúceho sa koňa. Zvyšok cesty sme absolvovali mlčky, každý z nás sa snažil vysporiadať so stupňujúcou sa zimou.

Peru

Sledovali sme hviezdnu oblohu, kým nás hojdanie kamióna a monotónny zvuk motora neuspali. Prebudili sme sa až na okraji Lares, keď kamión zastavil. Náš posledný spolucestujúci odviazal koňa a pokúšal sa ho dostať na zem. Zmätené zviera sa
pri zostupovaní po rebríku pošmyklo a von tak skôr vypadlo ako vystúpilo. Vodič nás vzápätí zložil na námestí, ktoré už žilo tradičnými nedeľnými trhmi. „Páni, to bol teda zážitok,“ svietili mi oči, keď sme si rozmrazovali stuhnuté údy pri šálke horúceho kokového čaju. „Cestovať s domorodcami na korbe pod holým nebom je čosi celkom iné ako civilizovaný autobus či dokonca mikrobus!“

Od toho dňa sme sa rozhodli cestovať už iba kamiónmi. Hoci pri prechode cez najvyšší bod trasy sme sa zakaždým triasli od zimy, stálo to za to. Vždy sme na korbu nastupovali v očakávaní toho, aký tovar nám bude cestou robiť spoločnosť. Raz sme cestovali s matracmi a prepravkami plnými piva, inokedy so sliepkami a stohmi trávy pre morské prasiatka, prípadne so skriňou, malinovkami alebo s košmi naplnenými čerstvým chlebom...

- Lenkine rozprávanie o Peru si budete môcť vypočuť v sobotu 29.11.2014 na festivale Cestou necestou v Pezinku

- rozhovor s Lenkou pokračuje pod fotkou...

Peru

Rozhovor s Lenkou o cestovaní, zážitkoch, názoroch... Lenku vyspovedal Mišo Knitl:

Čo pre teba znamená cestovanie? Povedz prvé tri slová, ktoré ti napadnú.

Poznanie, skúsenosť, pokora.

Ktorú dobrotu z cudziny by si si teraz najradšej dala?

Spinach dahl alebo zeleninové karí. Mám rada indickú, ale aj španielsku kuchyňu. Nech už som v ktorejkoľvek krajine, zásadne ochutnávam iba bezmäsité miestne jedlá – som totiž vegetariánka. A tak, napriek tomu, že som v juhoamerickom Peru strávila dvanásť mesiacov, neviem vám povedať, ako chutí najtypickejšia miestna špecialita – pečené morské prasiatko...

Cestuješ väčšinou sama alebo s niekým?

To závisí od okolností a charakteru cesty. Španielsko som precestovala s domorodými priateľmi. Na púť do Santiaga de Compostela sme sa vydali spolu s manželom. Do Peru sme ako dobrovoľníčky tiež odchádzali dve Slovenky. Tri mesiace som však v krajine Inkov strávila sama medzi miestnymi, a tak som mala možnosť porovnávať. Nemám problém vybrať sa hocikam aj sama – človek tak lepšie spozná miestnu kultúru a ľudí. Ak je však v cudzine príliš dlho sám, môžu prísť aj ťažké chvíľky, keď mu chýba jednoducho ktosi, s kým by sa dalo rozprávať rodnou rečou, pospevovať si slovenské pesničky alebo snívať o bryndzových haluškách...

Čo je vždy v tvojom ruksaku?

Mojou filozofiou je nezbierať zážitky z ciest len pre seba, ale podeliť sa o ne, a to formou reportáží, prednášok, fotografických výstav či pripravovanej knihy. Preto v mojom ruksaku nesmie chýbať zápisník, pero a fotoaparát. Okrem toho si na cesty so sebou beriem zopár užitočných „pomocníkov“ – švajčiarsky nožík po strýkovi, plastový príbor, čelovku. A ešte ruženec.

Nie vždy však má človek čas zbaliť si na cestu všetko potrebné. Pamätám si, ako sa nám raz v Peru nečakane naskytol voľný týždeň.  Vyrážali sme na cesty náhle, bez plánu a času na poriadnu prípravu. Chceli sme vidieť všetko od jazera Titicaca cez kaňon Colca až po skutočnú džungľu a v ruksaku sme mali sotva nejaké náhradné tričká. Dodnes si pamätám, ako sme tesne pred odchodom stáli pred lekárňou a smiali sme sa, že by sme si do tej džungle mali kúpiť aspoň repelent... O nejakých antimalarikách sme ani nechyrovali.

Peru

Vieš nám napísať jeden z tvojich najsilnejších alebo kurióznych zážitkov, ktoré si prežila s domorodcami (ľuďmi z krajiny, kam si cestovala)?

Pri pobyte v Peru sa nám raz podarilo zmeškať autobus do horskej dedinky, v ktorej sme pôsobili. Keďže najbližší autobus vyrážal z mesta až na ďalší deň, museli sme si poradiť inak – poprosili sme vodiča kamióna, ktorý prevážal tovar a domorodcov, aby nás vzal na palubu. Na tú cestu viac nezabudnem – prechádzali sme ponad nebezpečné priepasti, natriasali sme sa na korbe otvoreného kamióna spolu s potomkami Inkov, hovoriacimi po kečuánsky, so sliepkami, stohmi trávy, prepravkami, kusmi nábytku a – so živým koňom. Pri prechode cez najvyšší bod trasy nám v štvortisícmetrovej nadmorskej výške omŕzali končeky prstov, ale pohľad na oblohu posypanú jasnými žiariacimi hviezdami nám tú zimu vynahradil. Táto cesta nás nadchla natoľko, že sa odvtedy kamión stal naším najobľúbenejším dopravným prostriedkom. Medzi silné a nezabudnuteľné zážitky však patrila i návšteva chudobných horských komunít či púštnych slumov, ako aj účasť na typických domorodých slávnostiach a svadbách.

A čo považuješ za najväčšie šialenstvo, aké si doposiaľ na cestách spravila?

Počas môjho pobytu v Peru ma prišiel navštíviť snúbenec. Vybrali sme sa na miestny trh, kde sme s domácou predavačkou zjednali tradičné peruánske kroje. V nasledujúci deň nás čakala cesta na Machu Picchu a ja som nečakane dostala šialený nápad. Tajne som v ruksaku vyniesla hore k starým inkským ruinám oba kroje a navrhla som snúbencovi, aby sme sa v nich na pamiatku odfotografovali na jednom zo siedmich novodobých divov sveta. Snúbenec súhlasil, a tak sme sa na mieste, z ktorého bol na ruiny fotogenický výhľad, pred zrakmi udivených turistov začali navliekať do krojov. Tí prestali fotiť ruiny a namierili objektívy na nás, čím sa z nás náhle stala turistická atrakcia. Úsmevy nám však zamrzli vo chvíli, keď sa pri nás objavil asi meter a pol vysoký Peruánec v uniforme s veľkou vysielačkou a oznámil nám, že sme práve porušili akýsi predpis, o ktorom sme ani netušili. Situáciu sme potom museli vysvetľovať samotnému riaditeľovi Machu Picchu, chceli nám zabaviť kroje. Poriadne sme sa vtedy zapotili, všetko však nakoniec dobre dopadlo a zostala nám nielen úsmevná príhoda, ale i vzácna fotografia.

Peru

Stalo sa ti na cestách aj niečo zlé?

V Peruánskom meste Cusco sa miestnym zlodejom podarilo dobehnúť ma, a to hneď dvakrát. Bola som varovaná, že väčšie mestá sú, najmä po zotmení, nebezpečné, a tak som sa snažila byť čo najopatrnejšia. Bola som neustále v strehu. Zbytočne som neprovokovala drahým fotoaparátom zaveseným na krku, svoju zrkadlovku som vždy nosila zabalenú do ošúchanej látky a podobne. Napriek tomu sa mi nepríjemnosti nevyhli. Prvý raz som v spomínanom meste prišla o peňaženku, ktorú mi dlhoprstí v tlačenici na námestí vybrali zo zazipsovaného vrecka nohavíc, ktoré som mala navyše prekryté ďalšími vrstvami oblečenia a taškou. Po druhý raz som však utrpela oveľa väčšiu stratu – v jedinom okamihu mi zlodeji ukradli asi pätnásťkilogramový ruksak s fotoaparátom, notebookom a ďalším vybavením. Miestna polícia iba mávla rukou, vraj také prípady majú na dennom poriadku. Najviac ma mrzela strata autentických materiálov – fotografií a textových materiálov, ktoré som dávala dohromady asi pol roka...

Išla by si na to miesto napriek tomu opäť?

Samozrejme. Aj negatívne skúsenosti na cestách majú svoj zmysel. Učia človeka najmä pokore... Áno, na to miesto by som sa rada opäť niekedy vrátila. Napriek riziku, že by ma okradli aj po tretí raz.

Podľa čoho si vyberáš trasu svojej cesty a kde spávaš?

Sú cestovatelia, ktorí si svoju trasu dopredu nalinkujú do detailov. Ja mám však najradšej prekvapenia, ktoré mi cesta prinesie. Z toho dôvodu si často zámerne nezisťujem detailné informácie o miestach, na ktoré sa chystám, aby bol môj cestovateľský zážitok autentický. Niektorí to považujú za ľahkovážnosť, nie je to však tak. Nechcem si o krajine dopredu vytvárať predsudky, ani nechcem, aby moja cesta bola akousi povinnou návštevou najznámejších akrakcií krajiny, ktoré sa podľa turistických sprievodcov „musia vidieť“. Skôr chcem dať krajine šancu, aby sa do mojich spomienok zapísala svojou neopakovateľnou atmosférou, nečakanými stretnutiami a príhodami.

A kde zvyknem na cestách spávať? Na štvorhviezdičkové hotely si nepotrpím. Najradšej spím pod hviezdnatou oblohou či pod stanom. Veľmi autentické sú i nocľahy v jednoduchých príbytkoch domorodcov.

Peru

Kedy si najviac siahla na svoje dno počas svojich ciest? Stalo sa ti, že si mala jednoducho toho dosť a chcela si sa vrátiť domov?

Krízy sú neoddeliteľnou súčasťou každej poriadnej cesty. Na púť do španielskeho Santiaga de Compostela sme vyrážali s príliš ťažkými ruksakmi. Niesť každý deň na pleciach také bremeno a prekonávať neustále stúpania a klesania ma fyzicky poriadne vyčerpávalo. Čo však situáciu ešte komplikovalo, bol nedostatok spánku. Chceli sme nocovať vonku, tri noci sme však poriadne nezažmúrili oka, lebo nás zakaždým zastihla prietrž. Keď som sa celkom vyčerpaná v noci prebudila na útesoch ďaleko od civilizácie v mokrom spacáku, pričom nad hlavou sa mi neustále blýskalo, bez prestania ma zalieval hustý studený dážď a začala mnou lomcovať zima, cítila som neuveriteľnú beznádej a vlastnú slabosť.

Krízy na cestách však pre mňa nikdy neboli podnetom na to, aby som sa otočila a vrátila sa domov. Beriem ich ako niečo, čo musí prísť, a čo zasa odíde. Je to ako s počasím – po každej búrke opäť vyjde slnko.

Je cestovateľ, ktorý ťa inšpiruje?

Veľkým vzorom bol pre mňa slovenský cestovateľ František Kele. V domácej knižnici mám viacero jeho kníh. Rada som tiež počúvala jeho rozprávania o cestách, ktoré absolvoval. Bol a zostane cestovateľskou legendou.

Peru

Máš nejaký cestovateľský sen?

Tých je viacero. Rada by som jedného dňa na vlastnej koži zažila Indiu, Tibet, ale napríklad aj Madagaskar. Páčilo by sa mi tiež znova sa vrátiť do Južnej Ameriky. No je i bližšia krajina, ktorá ma už dlhší čas veľmi láka – z cestovateľského i fotografického hľadiska, a tou je Island.

Väčšina ľudí pracuje 50 týždňov v roku, 8 hodín denne, poväčšine zavretá medzi stenami a pozerajúc do monitora. Iný pracuje 3 mesiace v Nórsku a zvyšok roka cestuje alebo jednoducho žije na Slovensku. Aká je tvoja vízia, resp. ako funguješ alebo ako by si chcela fungovať v najbližších rokoch?

Ja mám z tohto hľadiska výhodu – pracujem ako učiteľka, takže počas letných mesiacov sa môžem túlať kade-tade. Nie som však celkom typická cestovateľka; nemám na konte veľa krajín, ktoré som doteraz navštívila. Skôr som v živote využila príležitosti vybrať sa do určitej krajiny na dlhší čas a spoznať ju do hĺbky, preniknúť jej pod kožu. Rok a pol som strávila vo waleskom národnom parku Pembrokeshire, ďalší rok v peruánskych horách.

Čím sa budeš snažiť motivovať ľudí na svojej prednáške, aby zbalili svoj ruksak a išli do sveta?

Cestovanie a život sú najlepšími učiteľmi. Každá cesta človeka vnútorne obohatí. Na čas sa odpúta od sveta, v ktorom žije, aby zistil, že život môže „chutiť“ aj celkom inak. Keď sa na cestách pasuje s únavou, bolesťou, nepriazňou počasia, zimou, horúčavou, hladom, uvedomí si, aký je v skutočnosti krehký a zraniteľný. Bez ohľadu na to, koľko má titulov pred menom či za ním. Objaví však v sebe aj skryté rezervy a lepšie spozná seba samého. A keď sa vydá medzi potomkov indiánov na návštevu do miestnych príbytkov, celkom zmení svoj doterajší pohľad na svet. Medzi ľuďmi hôr, ktorých jediným majetkom je domček z kameňov so slamenou strechou, políčko a zopár zvierat, zažije obrovskú pohostinnosť. Zažije, aké to je, keď sa s ním domáci s úsmevom podelia i o posledný zemiak. Vtedy človek pochopí, že žiť sa dá aj bez televízora, najmodernejšieho mobilu, tabletu či internetu. Ba dokonca aj bez radiátora a elektriny. Čím skromnejšie podmienky, čím väčšia materiálna chudoba,  ťažší a drsnejší život, tým je väčšia súdržnosť, pohostinnosť a dobrosrdečnosť ľudí.

Nový pohľad na život, poznanie, pochopenie, zmena hodnotového rebríčka – to je bohatstvo, ktoré si potom človek prinesie z cesty domov. To je to, prečo sa oplatí aspoň občas vstať z obľúbeného kresla a vydať sa do sveta.

Komentáre Disqus