V štáte Južná Dakota, priamo v srdci pre Indiánov posvätných Čiernych vrchov, sa buduje najväčšia jazdecká socha na svete. Bude na nej priamo do skalného brala vytesaný náčelník kmeňa Siouxov, Šialený kôň - Crazy Horse.
Vo svete je tento skalný monument známy ako Crazy Horse memoriál. Veľkolepý pamätník zašlej slávy Divokého západu sa nachádza iba 20 míľ od ďalšej svetoznámej lokality Mount Rushmore. Smutne povestnej skalnými podobizňami štyroch amerických prezidentov: Washingtona, Jeťfersona, Lincolna a Roosevelta. Sú vytesané do skalného brala priamo uprostred posvätného indiánskeho územia, Čiernych vrchov - Black Hills. Aj preto sa v minulosti Mount Rushmore stal miestom mnohých prostestov pôvodných Američanov a dnes je symbolom arogancie, nepochopenia a nadutosti bielej Ameriky.
.JPG)
Tej bielej Ameriky, ktorá sa v minulosti tak brutálnym a krvavým spôsobom vysporiadala s indiánskou otázkou a dnes si bez akejkoľvek sebareflexie osvojila pozíciu garanta svetovej demokracie. Vráťme sa však k našej téme. Postava Crazy Horsa na koni by mala byť podľa odhadov vysoká 174,5 metra a dlhá 198 metrov. Jej autorom je bostonský rodák Korczak Ziolkowski, pôvodom Poliak. Prvé práce na pamätníku sa začali 3. júna 1948, pričom treba dodať, že nejde ani o federálny, ani o štátny projekt.
Peňažné prostriedky na výstavbu sa získavajú zo výlučne zo vstupného alebo z dobrovoľných príspevkov. Pri súčasnom tempe prác je predpoklad ich ukončenia asi o 40 rokov. Zaujímavosť sme sa dozvedeli pri návšteve rodnej rezervácie Crazy Horsa v Pine Ridge, ktorá je taktiež v Južnej Dakote. Všetci Indiáni zhodne tvrdili, že náčelník mal plavé vlasy. „Ako medzi každou rasou na svete, aj medzi Indiánmi je z času na čas pozorovateľná pigmentová chyba - albinizmus. Tento jav je bežný aj u zvierat. Náčelník zrejme patril medzi takýchto ľudí," snažil sa nám vystvetliť brat Šimon z miestnej cirkevnej indiánskej školy. O súkromnom živote historickej postavy Crazy Horsa sa vie iba málo a nezachovala sa žiadna verejne známa fotografia, takže pravdu sa dnes už ťažko dozvieme.
LESK A BIEDA INDIÁNSKEJ AMERIKY
„Takše" týmto slovom, ktoré sa v jazyku Siouxov používa na rozlúčku, sme aj my po piatich týždňoch cestovania opustili indiánsku Ameriku. Každý z indiánskych kmeňov Severnej Ameriky má totiž svoju vlastnú reč a na území USA sa pred príchodom belochov hovorilo asi tromi stovkami rôznych jazykov. V súčasnosti svoju indiánsku reč uprednostňuje najmä staršia generácia Indiánov. No napriek tomu, že mladší síce preferujú angličtinu, nezabúdajú ani svoj rodný jazyk. Počas našej cesty sme navštívili Seminolov na Floride, Čerokíov, Siouxov, Apačov a Navahov. Mali sme tak možnosť porovnávať realitu v jednotlivých lokalitách.
Najkompaktnejšou a zrejme aj najtradičnejšou skupinou sú Navahovia. Patrí im najväčšia rezervácia, ktorá zasahuje do štátov Arizona, Nové Mexiko a Utah. Žije v nej okolo 300 000 Indiánov (podľa niektorých odhadov až 800 000). Názory na to, koľko indiánskeho obyvateľstva žije v dnešnom USA, sú rozdielne - údaje sa pohybujú od 1,5 až po 15 miliónov aj s miešancami. Navahovia sú uznávananými výrobcami strieborných šperkov, ktoré sa vyvážajú do celého sveta. Dodnes sú aj známi ako chovatelia koní, zachovala sa tu tradičná viera aj jazyk. Práve jazyk Navahov slúžil ako šifra, ktorú sa Nemcom ani Japoncom nikdy nepodarilo rozlúštiť. Čo sa početnosti a rozlohy rezervácie týka, Nahovia sú svetlou výnimkou.
Pred príchodom belochov bolo celé územie Ameriky obývané množstvom indiánskych kmeňov, no dnes im z neho patrí iba nepatrná časť. Indiáni žijú zväčša v chudobných rezerváciách, ktoré ostro kontrastujú s okolitým bielym svetom. Väčšina ľudí si vie dnes len ťažko predstaviť, aké sú v nich životné podmienky a vôbec, čo to rezervácia vlastne je... Často sa vyskytuje otázka, či Indiáni ešte žijú v stanoch, jazdia na koňoch alebo sú odetí do svojich tradičných odevov. Tieto romantické predstavy však už patria minulosti. Dnešní Indiáni žijú v klasických domoch a ich tradičný odev je možné vidieť iba pri slávnostiach. Naďalej však chovajú kone, sú väčšino skvelými jazdcami a patria k popredným mužom ródea.
Napriek civilizačnej škrupine sa pritom v súvislosti s jazdou gény nedajú poprieť. Potomkovia neskrotných jazdcov dokonale ovládajú nielen svoje kone, ale aj moderné oceľové tátoše - autá. Túžba po nich je veľmi veľká. Jedna indiánska rodina neraz vlastní aj tri vozidlá, pričom jé schopná za ne dať celý majetok. Nečudo potom, že ich vraky vidno skoro pred každým domom.
UZAVRETÍ V REZERVÁCIÁCH
Život na území rezervácie je na milé vzdialený tomu pôvodnému, ktorý poznáme z dobrodružných filmov. Jeho každodennou súčasťou je vysoká, miestami až 80 % nezamestnanosť, alkohol, drogy a kriminalita. Niet sa čo čudovať. Predkovia týchto ľudí ešte pred sto rokmi žili slobodným kočovným životom s vlastným systémom hodnôt. Po ich násilnom presídlení do rezervácií sa stali závislými od dodávok jedla, museli sa usadiť, prestať poľovať a bojovať. Deti už nevídali svoje dospelé vzory po návrate z úspešných výprav. Tak sa rozpadol celý materiálny a duchovný svet Indiánov a do ich života sa za dlhých dní začala vkrádať nečinnosť a apatia. Východiskom by mohol byť návrat ku koreňom. Veľké množstvo Indiánov odchádza z rezervácie a vstupuje do armády, pretože práve boj oddávna patril k ich tradičnému spôsobu života. A tak sa s indiánskymi bojovníkmi stretávali nepriatelia nielen v I. a 2. svetovej vojne, ale aj vo Vietname.
Existujú aj iné spôsoby riešenia indiánskej otázky. Vláda vydala zákon, ktorý povoľuje na územi rezervácie prevádzku kasín. Keďže okrem štátu Nevada a zopár ďalších miest nie sú kasina bežne povolené, mala ich výstavba pomôcť zlepšiť ekonomickú situáciu v rezerváciách. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť ich výskyt na každom významnejšom mieste. Niekde sú výnosy z ich prevádzky závideniahodné. Napríklad Seminolovia na Floride si žijú zo zisku celkom slušne. Ešte pred niekoľkými rokmi dostal každý príslušník kmeňa, či dieťa alebo dospelý, mesačne I 500 dolárov ako podiel zo zisku. Štvorčlenná rodina takto zarobila 6 000 dolárov. V súčasnosti je táto suma určite vyššia. Možno skonštatovať, že celková životná úroveň v rezerváciách na východ od rieky Mississippi je na oveľa vyššej úrovni ako na bývalom Divokom Západe. Seminolovia žijú z kasín a krokodílích zápasov, pri ktorých vkladá aktér svoju hlavu priamo do papule ozruty. Čerokiovia v Severnej Karolíne ponúkajú turistom za peniaze odvar všetkého, čo sa dá vidieť alebo kúpiť. Treba však dodať, že pritom nezabúdajú na svoju tradíciu. Nezabudnuteľné sú večerné divadelné vystúpenia v prírodnom amfiteátri s mytologickými motívm o pôvode kmeňa.
HRDÍ A NEPRÍSTUPNÍ
Ako však žijú Indiáni na ďalekom západe, kde je veľmi nízka hustota obyvateľstva a malá návštevnosť turistami? Tu sa nachádzajú obydlia Siouxov, Crowov, Cheyennov a južnejšie aj Apačov. Tu to ešte stále dýcha dávnou históriou. Spomenuté kmene žijú aspoń približne na pôvodnom území, hoci boli vytlačené do jeho najnehostinnejšich časti. Vďaka tvrdému odporu a hádam už aj istej dávke diplomacie sa dokázali vyhnúť smutnému osudu svojích bratancov z východnej časti USA, ktorí boli presídlení o tisíce kilometrov. Keď sa však pozriete do tvárí súčasných Siouxov, vidíte v nich hrdosť, no aj zatrpknutosť. Majú vysoké, silné postavy, výrazné lícne kosti a široké ústa, čo nieje bežné u všetkých Indiánov.
Príslušnosť k jednotlivým kmeňom sa dá dodnes dosť zretelne rozoznať podľa postavy a čŕt tváre. Len pre porovnanie, napríklad Navahovia sú menší, širokých mäsitých tvárí a nie práve najštíhlejších postáv... Komunikácia so Siouxami bola spočiatku veľmi ťažká, sú hrdí a neprístupní. Na prvý pohľad sa zdá, že turisti tu nie sú vítaní. Tento dojem prerástol v presvedčenie... Aj na najmenšej benzínovej pumpe viseli na stenách fotografie významných vodcov kmeňa a mapy ich pôvodných území, ktoré padli za obeť belochom. Práve z radov Siouxov vstupuje veľa mužov do armády a vojnových veteránov v maskáčoch tu vidíte skoro na každom kroku. Práve tu, v zerervácii Pine Ridge prebehla v roku 1973 posledná novodobá indiánska vzbura pri Wounded Knee. Indiánski aktivisti sa opevnili v miestom kostolíku, opäť sa strielalo tiekla krv, do konfliktu sa dokonca zapojila Národná garda...
Na juhu, v Arizone a Novom Mexiku, sú rezervácie Apačov. Žije ich tu v chudobných podmienkach asi 15 000. Bol som veľmi zvedavý, ako vyzerajú potomkovia náčelníkov Geronimo, Kočísa alebo Viktória. Sú stredných postáv, majú okrúhle tváre a na hlave pre nich typickú šiltovku alebo šatku. Apači žijú v 4 rezerváciách: San Carlos, White Mountain, Mescalero a Jicarilla. White Mountain a San Carlos sú veľmi chudobné, ale na územi kmeňa Jicarillov sa našiel zemný plyn. Jeho predajom sa Apači usilujú naplniť kmeňovú pokladnicu. Mescalerovia budujú na svojom územi lyžiarske centrum a lákajú turistov na poľovačku a rybačku. Ľudia na mňa pôsobili dobrým dojmom, ale v tvárach im vidno bohatú vojnovú tradíciu. Týmto najtvrdším Indiánom, ktorí najdlhšie odolávali belochom, dali ich nepriatelia pre vytrvalosť v boji meno Bronchos, čo v preklade znamená Neskrotni.
SKÚSENOSŤ UČITEĽKOU DEJÍN
Zaujímavý je súčasný vzťah medzi jednotlivými kmeňmi, ktoré v minulosti medzi sebou viedli tvrdé boje. Spýtal som sa na to nášho náhodného známeho Joa, ktorý je Sioux: „Dnes už medzi sebou nebojujeme, časy sa zmenili. Všetci sme teraz predovšetkým Indiáni. Crowovia nám v minulosti urobili veľa zlého. Nikdy im nezabudneme, že ich vinou zomrelo mnoho našich ľudí. "Kto už čosi počul o vojnách na Divokom západe, určite pozná históriu najslávnejšej bitky prérijných Indiánov - 15. júna 1876 pri Little Big Horne. Vtedy spojení Siouxovia, Arapahovia a Čejeni pozabíjali do posledného muža najlepšiu časť armády Spojených štátov - 7. kavalériu generála Custera. Dnes sa tu nachádza pamätník padlých vojakov /vid. obrázok/. Náhrobné kamene sú roztrúsené po zvlnenej prérii v dĺžke asi 5 km na miestach, kde boli neskôr objavené ich telá. Paradoxom je, že pamätník leží na území kmeňa Crowov, hoci pôvodne to bolo teritórium Siouxov.
A práve Crowovia v tejto, ale aj v ďalších bitkách bojovali po boku belochov proti ostatným Indiánom. O to pikantnejšiu príchuť má návšteva múzea tejto slávnej bitky, ovenčeného obrazmi vodcov víťazných Indiánov. Sprievodcu vám robí starý Crow, ktorého dedo bol možno v týchto bitkách zabitý práve jedným zo zväčnených nepriateľských náčelníkov. Co dodať na záver? Ako nádej do budúcnosti treba dúfať v lepšie vzájomné porozumenie bielych a červených ľudí. Najvýstižnejšie to môžeme povedať ústami Pleasant Portera z kmeňa Krikov: „Skúsenosť je najmúdrejším učiteľkou a dejiny nám nedávajú ani jeden príklad civilizácie, ktorá by bola trvalá a skutočná."
