Počarovaný Holíč

Luboš Vodička - 27.1.2014

Vždy, keď je reč o zámku v Holíči, spomeniem si na svojho bývalého nadriadeného z Pamiatkového úradu. S obľubou spomínal na prvú polovicu 90.-tych rokov 20. storočia a na mesto Holíč. Nežná revolúcia, pád socializmu a všeľudové vlastníctvo pracujúcich más už boli minulosťou. Okrem „atraktívnych problémov“ rýchlej privatizácie vyvstal aj nový problém, čo so zdevastovanými pamiatkami, ktoré nespadali do reštitučného režimu?

Jednou z takýchto pamiatok bol aj Holíčsky zámok. Nádherná trojkrídlová barokovo-klasicistická budova s rozsiahlym podzemím, úplne prázdna a dosť zdevastovaná po začatej a nedokončenej obnove poľskou reštaurátorskou firmou.  

Zámok ako miesto odpočinku hibernovaných ľudí?

Kde sa vzal, tu sa vzal, Pamiatkový ústav v Bratislave (v tom čase ešte nemal postavenie úradu) oslovil Slovák žijúci v Spojených štátoch amerických. Prejavil záujem práve o tento objekt. Ponúkol rýchlu obnovu zámku do prevádzkyschopného stavu s jedinou podmienkou. Veľkú časť objektu bude využívať výhradne on. Prekvapenie ako z dobrej sci-fi prišlo, keď sa pamiatkári začali zaujímať o využitie. V celom podzemí mali byť inštalované kryomory. Do nich mali uložiť telesné pozostatky bohatých američanov pre prípad ich budúceho oživenia.  

Wikipedia kryoniku definuje presne tak, ako si predstavujú autori vedecko fantastickej literatúry: Kryonika (tiež hibernácia) je spôsob uchovávania ľudí a zvierat, ktorí nemôžu byť udržaní na žive súčasnou lekárkou vedou, pokiaľ nebude možná ich resuscitácia niekedy v budúcnosti. V súčasnosti je kryoprezervácia nezvratná, čo znamená, že nemôžu byť privedený k životu. Zmyslom kryoniky je, že ľudia, ktorí sú podľa súčasných medicínskych definícií mŕtvi, nemusia byť nutne mŕtvi podľa tých budúcich. Ľudia, u ktorých nenastala takzvaná informačná teoretická smrť, môžu byť v budúcnosti z hibernácie prebudení. Ako by ste sa k tomu problému postavili vy? Povolili by ste ako štátni úradníci využitie významnej národnej kultúrnej pamiatky ako hibernačného centra? Veci sa vyriešili sami. Americký Slovák nakoniec nebol až taký úspešný podnikateľ a žiadne skutočné finančné krytie nemal. Ale historka ako z románu rezonuje aj po dvadsiatich rokoch medzi pamätníkmi.  

Z histórie Holíčskeho zámku

Dnešný zámok je postavený na základoch gotického hradu, ktorý v období renesancie opevnili štvorhranným obranným systémom a vodnou priekopou.  Postupne v jeho areáli vznikla pomerne rozsiahla sieť podzemných chodieb, z ktorých je preskúmaný len malý zlomok. Podľa ústneho podania, chodby vedú minimálne do Šaštína a tie „najtajnejšie a najzabudnutejšie“ až na územie Rakúska. 

Archeologický výskum, ktorý bol vykonaný v rokoch 1978 – 1979 preukázal, že niekedy v 12. storočí na tomto mieste vznikol vodný hrad využívajúci na svoju ochranu záplavové územie rieky Moravy.  Hrad bol obohnaný zemným valom s palisádovým opevnením a budovy boli postavené z dreva. Už v 13. storočí drevenú palisádu nahradilo opevnenie z lomového kameňa a k dreveným budovám pribudla murovaná veža. Z tohto obdobia pochádza aj prvá písomná zmienka o Wyvare – Novom hrade z holíčskeho panstva.
 
Prvým písomne doloženým vlastníkom bol komys Kemyn, ktorému ho daroval kráľ Ondrej II. Od tohto obdobia sa celá oblasť už tešila mimoriadnemu záujmu. Matúš Čák Trenčiansky porazil v roku 1291 Abraháma Rúfusa a získal hrad pre seba. Ten mu následne poslúžil ako výhodný strategický bod v boji proti českému kráľovi Jánovi Luxemburgskému.  Vďaka tejto bitke vieme, že mesto Holíč bolo známe pod menami: Holiczie alebo Alba ecclesia. 
 

Rozkvet do barokovej podoby

 
Pre súčasnosť je zaujímavé obdobie, kedy do vlastníctva prevzal zámok František Štefan I. Lotrinský. Najbohatší a najmocnejší muž Rakúskej monarchie v 18. storočí. V roku 1736 prebehla podľa jeho pokynov prvá etapa obnovy zámku. Z goticko – renesančnej pevnosti  sa stal reprezentatívny barokový zámok, ktorému nechýbalo čestné nádvorie a slohovo jednotné hospodárske budovy zabezpečujúce jeho prevádzku. Ukončenie vojen o rakúske dedičstvo na území vtedajšej Európy dovolilo panovníkovi opätovne sa venovať holíčskemu panstvu. Pribudli nové mosty, vybudovala sa kaplnka (mimochodom za socializmu upravená na kinosálu, oltár poslúžil na uchytenie premietacieho plátna), teplovzdušné vykurovanie interiéru zámku.  Za zmienku určite stojí, že nové kuchyne vybavili aj prístrojmi na výrobu čokolády a praženie kávy.
 
 
Cisárska rodina si mohla začať užívať skutočne luxusné sídlo, v ktorom už nechýbala ani legendárna Čínska sála. Svoj názov dostala podľa zariadenia a výzdoby. Steny zakrývali kožené tapety s čínskymi motívmi, natiahnuté na drevných rámoch. Samotné zariadenie dopĺňali predmety z Číny dovezené a nábytok, ktorý mal pripodobniť kultúru východoázijskej ríše. Miestnosť slúžila súčasne ako hlavná audienčná sieň a ako pracovňa pre cisárovnú Máriu Teréziu. Napriek všetkým rokom devastácie ostala zachovaná v prekvapujúco dobrom stave. Tapety boli demontované ešte v 90.-tych rokoch 20. storočia a ich osud možno pokojne nazvať dobrodružným. Mesto Holíč, ako prvý poprevratový vlastník objektu ich uskladnil v budove Základnej školy. 
 
Objekt zámku mesto neskôr predalo súkromnej spoločnosti. Tá si so zámkom nevedela nijako poradiť a keď sa dostala do úpadku, zámok sa ocitol vo verejnej dražbe. Opäť sa vlastníkom stala súkromná obchodná spoločnosť a od tejto pamiatku kúpilo Mesto Holíč späť. Po celý čas kožené tapety niekoľko miliónovej hodnoty ležali uskladnené na Základnej škole. Pred nedávnom Holíč a sálu navštívil veľvyslanec Čínskej ľudovej republiky a prezrel si aj tapety. Čína prejavila záujem o spoluprácu pri ich reštaurovaní a znovu sprístupnení Čínskej sály v pôvodnej podobe. K tomuto finálnemu stavu je určite veľmi ďaleko. Ale povedať, že sa blýska na lepšie časy, môžeme úplne smelo.
 

Obľúbené miesto Márie Terézie i jej syna Jozefa II.

 
Mária Terézia navštevovala zámok aj po smrti svojho manžela Františka Lotrinského a spolu s ňou zaľúbenie v tomto mieste našiel  aj jej syn Jozef II. V turbulentnom 19. storočí tu našiel útočisko cisár František II. zapojený do napoleonských vojen. Na začiatku 20. storočia si priestory zámku prenajalo Ústredné riaditeľstvo súkromných majetkov cisárskej rodiny. O objekt zámku sa už muselo podeliť s c.k. vojenskou jazdeckou školou so sídlom vi Viedni, ktorá tu organizovala jazdecké kurzy a poľovačky.  Prvá svetová vojna sa zámku ani nedotkla.
 
 
Novovzniknutá Československá republika celú nehnuteľnosť skonfiškovala a Vládny komisariát pamiatok na Slovensku vydal edikt v zmysle, ktorého sa mala chrániť len Čínska sála. Vnútorné vybavenie malo byť prevezené do Vlastivedného múzea v Bratislave. Nebolo. V roku 1940 ohliadajúca komisia konštatovala, že väčšina mobilného itineráru je rozkradnutá. Poslednú ranu zámku uštedrilo rozhodnutie Ministerstva školstva Slovenskej socialistickej republiky, ktoré sem nasťahovalo odbornú školu. Prestavby a úpravy objektu  znamenali, že sa nenávratne stratili dekoratívne drevené obklady stien, mozaikové parkety, drevené ostenia okien a nadstavce dverí, kabinet Márie Terézie, štukami zdobené stropy, majolikové pece, mramorové krby, benátske zrkadlá a lustre.
 
Prístup Mesta Holíč k zámku možno hodnotiť jednoznačne ako pozitívny. Rokmi tu sprístupnili malú expozíciu Holíčskeho múzea, ktoré reprezentuje miestnu históriu zhruba od 18. storočia do súčasnosti. Nejde o žiadne honosné zbierkové predmety. Ale v celom kontexte je to lastovička, ktorá zvestuje, že hádam raz sa zámok dočká komplexnej obnovy. Aj bez pomoci zmrazených miliónárov. 
 
P.S. Cielene som nespomenul jednu skutočne zaujímavú historickú udalosť. V noci 27. Januára 1607 uniesol Peter Bakič, pán Plaveckého hradu, Zuzanu Forgáčovú. V literárnej podobe tento príbeh zachytil Ján Čajak v knihe V zajatí na holíčskom hrade. Možno stojí za pokus pozrieť sa niekde v antikvariáte po nej a prekonať odpor k slovenským autorom. Nemusí to byť až také zlé čítanie. 
 
Zdroj úvodnej fotky: www.galeriaslovakia.sk
 
Komentáre Disqus