Northern Territory – Pravá austrálska divočina

Milan Tibensky - 27.11.2015

Precestovať Austráliu bol môj sen už od malička, keď som každú nedeľu hltal dobrodružstvá (nie až tak) nesmrteľného krokodílobijca Steva Irwina. Žiť preto na tomto kontinente takmer pol roka a nezavítať ani raz do outbacku (neobývaná oblasť vo vnútrozemí) by som si neodpustil. Môj ultimátny cieľ bol na vlastné oči vidieť divokého krokodíla.

Na poslednú chvíľu som sa dozvedel, že mám týždeň voľna, a tak som sa dohodol s kamoškou a na druhý deň už sme mali kúpené letenky z Brisbane do Darwinu. Večer sme ešte pri pivku bookli auto a za pomoci bedekru sme si načarbali akúsi mapu miest, ktoré chceme navštíviť. Časový harmonogram sme nechali bokom, skrátka sme si povedali,  že skúsime prejsť čo najviac a nebudeme si nič plánovať. Naším cieľom boli 3 obrovské rezervácie – Kakadu, Nitmiluk a Litchfield v oblasti Northern Territory. 
 
Po prílete do Darwinu si vyzdvihneme auto v pravdepodobne najlacnejšej požičovni Austrálie. Týždeň požičania za zhruba $290 (190 €) bola na tunajšie pomery naozaj pecka. Je nutné podotknúť, že ísť s Hyundaiom i20 do takého terénu, aký na nás čakal v Kakadu, bolo naozaj bláznovstvo. :) Na druhú stranu však v Austrálii vôbec nie je problém jazdiť stopom a zastaví vám prakticky každý (teda ak máte to šťastie, že nejaké iné auto v ten deň na ceste vôbec uvidíte). Takže tam, kde sa naše auto nedostalo, sme ho jednoducho nechali a buď šli zvyšok pešo alebo stopom. Ani raz sa nám nestalo, že by niekto nezastavil, keď sme stopovali.

Žabí dážď

Už cestou do prvej rezervácie Kakadu, ktorá je mimochodom najväčšia v Austrálii, sa spustil silný dážď. Hneď po vstupe do rezervácie sme si všimli popri ceste skákať žaby. Ako sme sa však blížili do útrob divočiny, žiab na ceste pribúdalo, a čo horšie, začali nám skákať pod kolesá, na nárazník či dokonca kapotu. Boli ich po ceste stovky a celé to takmer až pripomínalo záverečnú scénu z filmu Magnólia, kde žaby pršali z neba namiesto vody (našťastie tieto boli o dosť menšie). Snažili sme sa ísť čo najpomalšie a vyhýbať sa im, no aj tak sme tých slizkých chudákov kosili ako na bitúnku. „Sorry guys“ stále opakovala moja americká kamarátka, no bolo už neskoro a my sme potrebovali nájsť miesto na prespanie.
 
Našťastie však čoskoro prestáva pršať a my narážame na prvú tabuľu s nápisom „camping“ a schádzame z cesty. Okrem nás tam bolo len jediné auto, no hneď pri ceste sa prechádzala skupina divokých austrálskych vlkov - dingov. Váhali sme, či vôbec vystúpiť z auta, no bolo nám povedané, že dingovia útočia na ľudí iba keď chodia o samote a že na skupinku si nedovolia. Nuž, boli sme dvaja, takže no problem! Aby toho však nebolo málo, po tom, ako sme si rozložili stan, nás ďalší návštevník kempu bývajúci v karavane upozornil, že kúsok odtiaľ včera videli krokodíla. Počas dažďov vraj zvyknú skôr vyliezť z vody a prejsť sa po okolí. Bolo však už príliš neskoro, aby sme hľadali iný kemp a tak sme jednoducho prvú noc prespali v našom priestrannom Hyundai. 

Krokodíl

Ďalší deň vyrážame skoro ráno a prichádzame k obrovskému močiaru nazvanému Yellow Waters, kde miestni chodievajú loviť ryby. Bol to naozaj krásny pohľad - všade lietali stovky exotických vtákov, ryby doslova vyskakovali z vody a opodiaľ stojaci diviaci naháňali odpočívajúcich bocianov. Medzi krátkymi vysušenými stromami a zemou boli často rozvešané pavúčie siete veľké niekoľko metrov. Cítil som sa ako v zoo, no s tým rozdielom, že tu akosi chýbali bezpečnostné mreže. 

Potom to ale všetko zaklincoval tichý, no o to majestátnejší príchod 3 až 4 metre dlhého krokodíla. Človek by pri pohľade naňho ani nepovedal, že je nebezpečný. Flegmaticky sa plavil sa po vode pomaly a ladne, neunúvajúc sa urobiť ani jediný zbytočný pohyb. My sme boli relatívne v bezpečí, stojac opodiaľ s jedným rybárom, ktorý nás ubezpečoval, že sa nemáme čoho obávať. „Krokodíly útočia len veľmi málo,“ hovorí nám rybár, „a sú schopní čakať na brehu na korisť bez jediného pohybu aj celé týždne. Sú veľmi trpezliví, bez akejkoľvek potravy vydržia aj niekoľko mesiacov, potom ulovia poriadneho diviaka či niečo väčšie a opäť len odpočívajú.“ No krokodíl plávajúci rovno pred nami vyzeral, že je zrovna v akcii. „Žiadny strach, ten z vody nevylezie.  Na súš chodia len keď sa chodia páriť alebo keď im v období sucha vyschne jazero a potrebujú si nájsť iné.“ Taktiež nám povedal, že tento fešák nie je žiadny obor a že v parku už videl aj väčšie, slano-vodné krokodíly, ktoré majú aj cez 5 metrov a vraj sú schopné uloviť dospelého bizóna, ktorí sa tu taktiež pohybujú.
 

Kráľovstvo vodopádov

Na ceste za najkrajšími vodopádmi tejto rezervácie, JimJim a Twin falls, sme narazili na veľmi zlý terén. Zo začiatku sa ešte s našim Hyundai ako tak darilo prebrodiť sa mlákami a blatom, no sa do toho pridali ešte veľké kamene, piesok a ešte viac blata. Bolo nám jasné, že ďalej už to nezvládne. Nechceli sme riskovať zapadnutie a už vôbec nie poškodenie požičaného auta. Odparkovali sme preto nášho prcka k ceste a vydali sa ďalej pešo. 
 
Asi 15 km dlhá prechádzka v 40 °C horúčave na priamom slnku by bol určite krásny zážitok, no už po chvíli nám ho prekazili okoloidúci austrálsky párik na off-road pickupe. „Čo si do riti myslíte, že robíte?“ vraví nám dievča cez otvorené okienko. „Chcete dostať úpal alebo sa nechať pokúsať hadom? Okamžite sadajte na korbu, zvezieme vás!“ Ono celkovo tunajší ľudia boli zakaždým neuveriteľne milí a nápomocní, teda keď si odmyslíte ich typický austrálsky podrezaný jazyk :)
 
Po príchode na miesto nám už bolo tak horúco, že sme skočili rovno do jazera. Nikto iný naokolo nebol, no keďže jazero bolo uzavreté a chýbala tam obvyklá tabuľa upozorňujúca na výskyt krokodílov, vyhodnotili sme, že to bude bezpečné. Neskôr však ešte predsa prišla skupinka 4 ďalších turistov a zaplávali si s nami. Jeden z nich nám poradil super miesto hore nad vodopádom, že tam určite máme ísť. Nebolo to však také jednoduché, aby sme sa tam dostali, museli sme sa prebrodiť po lesných cestičkách a preliezť niekoľko skál, no výsledok stál rozhodne zato. 
 
 
Bolo to najúžasnejšie miesto, aké som kedy videl. Nad vodopádom bolo niekoľko malých, no veľmi hlbokých jazierok, do ktorých sa dalo skákať zo steny vedľa a plávať pomedzi (či dokonca popod) vysoké skaly. Stačilo len vyliezť tak vysoko, ako si človek trúfol, a skočiť do vody. Voda bola tak čistá, že sa dala piť a boli v nej stovky rýb. Blbli sme tam niekoľko hodín, no naspäť sme pre istotu šli o niečo skôr, aby sme stihli niekoho, kto by nás zviezol naspäť k nášmu autu.
 
Kým sme sa vrátili a našli ďalší kemp, bola už tma. Cestou nás ešte zaujalo plánované vypaľovanie lesov. Plamene boli obrovské a miestami tak blízko cesty, že sme sa báli po nej prejsť. Do toho všetkého štipľavý dym, ktorý sme neodizolovali ani zavretím okien. To všetko absolútne bez dozoru, žiadni požiarnici či aspoň strážnici kontrolujúci oheň. Nuž, snáď vedia, čo robia. Obdobie sucha začalo a bez preventívneho vypaľovania suchej trávy by celá rezervácia mohla ľahnúť popolom.

Outback – je to bezpečné?

Počas ďalších dní sme preskúmali ešte množstvo vodopádov a jazier, videli sme množstvo zvierat, vychodili veľa krásnych ciest a takmer pristúpili hada, o ktorom sme sa neskôr dozvedeli, že je druhý najjedovatejší na svete (brown snake). Videli sme termitie hniezda vysoké 4 – 5 metrov, pavúkov veľkých ako dlaň a dokonca aj divoké kone. Taktiež sme aj na vlastnú kosť zažili aj originálnu aborigínsku kultúru v jednej z ich malých mestečiek, aj keď nutno povedať, že tú naozaj pôvodnú už nájdete len v múzeu.

Veľa ľudí má voči Austrálii predsudky, aká to je nebezpečná krajina plná jedovatých a nebezpečných tvorov. Ja som však dokonca ani priamo v tejto „džungli“ čo i len na moment nemal pocit, že by mi hrozilo nejaké vážne nebezpečie. Iste, nástrahy tu číhali doslova na každom kroku, no pokiaľ bol človek opatrný a správal sa s rozvahou, nič mu nehrozilo. Práve naopak, prechádzať týmto človekom ešte pomerne nedotknutým svetom bolo to najúžasnejšie, čo som kedy zažil. Bolo naozaj super prežiť celý jeden týždeň obklopený len exotickou prírodou bez mobilného signálu, pohodlnej postele či poriadneho jedla.
 
Je pravda, že na tieto miesta veľa ľudí nechodí, ale to je veľká škoda. Z tých pár turistov, čo sme postretávali, bola asi polovica z kategórie mladých „backpackers“ a tá druhá boli najmä austrálski dôchodcovia, ktorí tu chodili z celej krajiny na túry a rybačky vo svojich luxusných karavanoch. Keď to zvládnu oni, tak nechápem, ako sa môže niekto báť austrálskej prírody. Jediné, čo mi na tu liezlo neskutočne na nervy, boli všadeprítomne komáre. No aj tento problém vyriešila každodenná repelentová sprcha, bez ktorej by sa inak vonku nedalo vydržať viac ako pár minút.
Komentáre Disqus