Na bicykli okolo Islandu

Jozef Trabalka - 10.7.2007

„Vodorovne prší a vietor nami lomcuje tak, že miestami musíme ísť pešo. Vietor je stále prudší a prudší. Snaží sa nás zhodiť aj keď ideme pri bicykloch... Sme priamo v sedle. Dúfame, že o pár metrov nižšie už nebude víchrica taká strašná.

Najlepšie by bolo sa plaziť, ale čo s bicyklom...? Na Islande to vyzerá tak, že prší stále celý rok. Presne opačne ako na prospektoch. To keby som vedel, tak by som sem nechodil.“

Toľko niekoľko viet z predstavenia priateľa Honzu Vlasáka severského počasia. Je to varovanie? Ak si odmyslím negatíva, vraj je na Islande pekne. Priateľskí ľudia, cez sto sopiek, z ktorých je okolo tridsať aktívnych, riedko sa pasúce ovce aj islandské koníky... Uvidím. Možno prežijem. Ak nie, nevadí. Aj tak som túto cestu plánoval ako rozlúčkovú. So všetkým, čo mi všetky cesty, po ktorých som prešiel, dali. Aj zobrali. Nakoniec to bolo trošku inak.

trabalka_4Nad Faerskými ostrovmi som iba preletel, pretože som na poslednú chviTu dal na dobrú radu a vymenil lod za lietadlo. Ušetril som na ceste najmenej týždeň. Zaplatil som to nižšou váhou, ktorú som mohol do lietadla vziať. Aby som nezabudol - pri prelete nad Faerskými ostrovmi som mal dobré počasie. Najmä pri návrate nebolo nad nimi obláčika a videl som ich celé ako na dlani...

Mojou Octaviou som sa cez priateľov v Nemecku dostal na mamutie letisko vo Frankfurte, auto odviezli do bezpečia a ja som osamel s úzkosťou v hrudi. V čase posledných príprav som nezistil, či Slováci potrebujú či nie vstupné víza na pôdu Islandskej republiky. Ak áno, musím si ich vybaviť tam, nazad ma azda nepošlú. Let trval tri a pol hodiny, ale akosi skoro pristávame. Je iba pol štvrtej a my sme odlietali o druhej popoludní. Akási divná matematika.

Je to výsledok miestneho času, ktorý je proti stre­doeurópskemu posunutý o dve hodiny dozadu. Dobrý začia­tok, budem mať viac času na skompletizovanie Rexa aj s bato­žinou a prejsť aspoň päťdesiat kilometrov k Reykjaviku, pre­tože medzinárodné letisko je v Keflavíku. Naložil som si kartónovú krabicu s horolezeckým batohom a menším so zásobou jedla na vozík a blížim sa k colníkom.

Má­vajú mi rukou, aby som pokračoval v ceste k východu, že je všetko v poriadku. Chvála Bohu, najťažší oriešok je za mnou. Teraz vymeniť euráky za islandské koruny. Koľko mi bude tre­ba? Jedlo mám na celých šestnásť dní, nocovať chcem v stane popri ceste, takže iba niečo na nepredvídané výdavky. Nakoniec podľa informácií si môžem peniaze vymeniť v kaž­dom hoteli. Vymenil som si 30 euro a dostal som za ne 2 200 ISK, čo je skratka islanských korún. Na drobnosti mi to musí stačiť. Teraz sa usmievam nad naivitou predstáv neskúse­ného cudzinca.

Okolo Islandu

Mal som to urobiť hneď na začiatku: Predstaviť môj cieľ - Island. Pre­tože som sa nedopátral po Slovákovi, ktorý by predo mnou prešiel na bicykli trasu okolo tohto ostrova úplne sám, pova­žoval som to za dostatočne hodnotný výkon. A ak sa neskôr niekto nájde, pridám zúženie - Záhorák. Pretože pred rokom som sa definitívne presťahoval z Bratislavy do tohto kúta Slo­venska. A keby sa predsa len našiel aj taký, tak pridám ešte jeden filter - dôchodca.

Ak sa aj taký nájde, pozývam ho ku mne na cha­lupu na týždennú oslavu. Teda sám okolo Islandu. Trasa meria okolo 1500 kilometrov a pri štrnástich celých dňoch, pretože odlet je šestnásty deň skoro ráno, to predstavuje denne cez sto kilometrov. Myslel som si, že to bude hračka. Aj tu sa predpoklady ukázali ne­správne. Boli dni, kedy som túto hranicu nedokázal kvôli poča­siu dosiahnuť. Priletel som 2. júna a odlietal som 18. júna. To kvôli predsezónnym cenám, ktoré sú podstatne nižšie ako v islandskom lete.

Zážitok z kempu

trabalkaPredstavte si, že sa celý deň makáte v tvrdých poveternostných podmienkach v ešte tvrdšom teréne po Islande a večer dorazíte po niekoľkých dňoch prespávania na divoko do prí|emnej náruče miestneho kempu. Čaká vás tu konečne kúsok trávnika, tečúca voda, možno aj teplá sprcha a iné pokušenia. Odolali by ste? Ja nie. Cena v prvom kempe bola presne 600 ISK za stan a noc, za sprchu som pridal ďalších 50, aj ked tiekla iba studená voda.

Možno som mo­dernej technike, ktorú predstavovali svetelné číslice, vymedzu­júce predplatený čas, nerozumel. Ale slasť z umytia, čerstvého oholenia a nevyhnutného vyprania prepotených vecí bola sil­ným argumentom pri dileme, či kemp alebo priekopa. V po­hode navečeraný už po šiestej čakám na spánok, jediný relax, dobíjajúci telesné batérie. Ten ale neprichádza. Obloha bledne len nebadane a to sa odzrkadľuje aj na chovaní ostatných návštevníkov. Pre nich je to čas po večeri. Nevadí, že sa ťahá cez polnoc. Umučený nútením sa do spánku nevydržím a veselých chlapcov z Islands of Man, ktorí brúsia ostrov bicyklami štafetovo vo dvo­jiciach, žiadam o porozumenie.

Našiel som okamžitú pod­poru. Spokojne sa naťahujem v spacáku, ked tu ďalšia rana - prifičali turisti na silných motorkách. A miesto si vyhliadli hneď vedľa napriek tomu, že trávnik kempu je rozľahlý. Ďalšia ho­dinka beznádeje. Keď aj čopperi stíchli, dali priestor niekoľkým kašľajúcim spáčom. Ako by som sa ocitol v liečebni tuberákov. Najbližší ženský kašeľ sa periodicky opakoval a dokázal predĺžiť pauzu medzi záchvatmi na neuveriteľných 45 sekúnd! Pri tomto stave som sa ocitol v mrákotách, nahradzujúcich spánok. O niekoľko hodín, vlastne najviac o štyri, som sa zobudil. Navaril som si kakao, zhltol studenú hydinovú paštiku s dvomi krajcami chleba, zbalil veci a nakoniec aj stan. Potichúčky som s naloženým Rexom opustili miesto nočného relaxu...

Island - ostrov plní koní

Oblasť okolo hlavného mesta je posiata pastvinami, ohrada­mi, stajňami a parkúrmi pre koníky. Pre pravé islandské koníky. Chovatelia ponúkajú jazdy na ich hrbtoch, výlety jednodňové aj viacdenné nielen v tejto oblasti, ale prakticky po celom ob­vode cesty okolo ostrova. Pochopiteľne v oblastiach, kde je dostatok trávy pre pašu.

Sú nádherné, divé, s hrivami rozfúkanými vetriskami zo všetkých svetových strán. Každú chvíľu ma prekvapovali a nadchýnali obrazy týchto nespútaných zvierat, preháňajúcich sa za drôtenými ohradami vedľa cesty. Islandské koníky sa objavili na ostrove približne pred 1100 rokmi a nevie sa, kto ich sem priviedol. Je to malé, otužilé a priateľské plemeno. Je známe špecialitou: Nemá tri druhy chodu - krok, klus a cval ako ostatné plemená, ale ešte dva naviac - tolt, čo je názov pre veľmi pohodlný mimochodný klus a efektívny krok. Zriebätá žijú voľne v stádach do štyroch rokov a preto je ich kontakt s ľuďmi veľmi obmedzený. Najcharak­teristickejší znak je ich špecifické zafarbenie. Hrajú všetkými odtieňami farbieb v širokej palete farebných plôch. Najvzác­nejšie je strieborné so svetlou hrivou a chvostom.

Napriek malej výške 132 centimetrov v kohútiku sa mi nezdali drobné. Islanďania sa veľmi ohradzujú proti tomu, ak niekto ich kone nazýva poníkmi. Povedia vám, že ich kôň je príliš statočný, odvážny a silný na to, aby bol pony. Dokáže odviesť neu­veriteľné množstvo práce a byť stále priateľský a „v pohode". Dnes ich žije na Islande okolo 80 000 kusov, ale nájdete ich aj v Severnej Amerike, kontinentálnej Európe, Grónskych horách a dokonca aj na Novom Zélande. Druhú noc som si ustlal vedľa takejto ohrady, aby som v silnom vetre mal o čo uchytiť stan. Bolo to na začiatku cesty a ešte som nebol aklimatizovaný na miestne biele noci, preto som po dennej námahe čoskoro zaspal.

V noci mi sny dopĺ­ňali čudné zvuky, ale spánok mi nezahnali. Ked som okolo piatej ráno vyliezol zo stanu, zasmial som sa na plné ústa: Hned za ohradou, ku ktorej som mal ukotvený môj príbytok, stálo stádo koníkov. Pre nich to musel byt rovnako veľký šok ako pre mňa, pretože sa zvedavo pozerali na živočícha, ktorý sa pred nimi nečakane objavil. Veľa ľudí našťastie v živote ne­vidia. Tí sa okolo nich vozia uzavretí v hučiacich škatuliach. Ne­zaváhal som a vklzol do stanu pre fotoaparáty. Aj napriek ne­vľúdnemu počasiu mám na tento moment navždy pamiatku.

Peklo

Po niekoľkých dňoch, kedy som videl vychádzať aj zapadať slnko, som sa dostal k poslednej štvrtine okružnej cesty okolo ostrova Island. Ráno začína pršať a po prvýkrát sa pokúšam skryť sa pod strieškou miestneho hospodárstva. Je nedeľa pred siedmou a ako počas celého pobytu, ani teraz som okolo domov žiadnej živej duše nevidel. Celý deň tu nezostanem, pustil som sa ďalej. Pri osamelej čerpacej stanici ma upútala veľká svetelná tabuľa, na ktorej bolo aktuálna teplota – plus 7 stupňov Celzia.

Druhá značka bola vážnejšia: Odporúčala nasadenie pneumatík s hrotmi do zimných podmienok a prudkých horských stúpaní. Mám sa na čo tešiť. Podľa mapy by niekde na stúpaní mala byť núdzová búda, tam sa skryjem. Vlečiem sa úžasnou rýchlosťou sedem kilometrov za hodinu a s obavou sledujem kobaltovo-čiernu stenu mrakov, stojacu mi v ceste. Víchor a studený dážď sa spustili tak nečakane rýchlo a s takou silou, že som si nestihol navliecť ani ochranné návleky na topánky, aby mi do nich nenatieklo. Som hore, na pustej planine, po nejakom úkryte ani stopy. O niekoľko sekúnd sa strhlo peklo. Zúrivé údery vetra ma hádzali do stredu vozovky.

Nemôžem si dať dolu okuliare proti slnku, ľadové krúpy by mi zničili oči. Naozaj sa všetko deje vo vodorovnej polohe. Víchor, dážď, ľad. Futrované horolezecké rukavice sa premenili na mokrú studenú handru, ktorá chlad a zimu len znásobuje. Ruky si vôbec necítim. Ak chcem preradiť, musím to robiť lakťami, dolnú časť ako keby som nemal, ako by to boli dva kusy ľadu. Z nosa mi jedným prúdom leje, ale utrieť si ho netrúfam, aby som nepustil riadidlá. A okolo mňa kamenná čierna pustatina bez známky života.

Zúfalstvo si nemôžem dovoliť, znamenalo by to koniec. Zostáva mi pevná vôľa a Božia ochrana, aby mi nevypovedali premrznuté nohy a hlava. Tu stratiť čiapku, je zle. A práve o to sa pokúša besný víchor. Po osemdesiatich strašných kilometrov po náhornej planine sa dostávam k začiatku klesania. Nemám z neho radosť, lebo proti sile vzdušných prúdov musím aj tu  ťahať zo všetkých síl. Odkiaľ sa tá sila v mojich špáradlách berie?  Prečo necítim únavu? „... Je lepší  sedět doma a louskat buráky...“ – súhlasím v tejto chvíli s autorom známej piesne. Čo ma sem ťahá? Prežijem to v zdraví?

Komentáre Disqus