Objavovanie krás Jordánska a Izraela

Viera Valentová - 18.10.2013

Práca na recepcii v hosteli v Ammáne, starobylé kamenné mesto Petra, spanie v jaskyni a na púšti vo Wadi Rum, letovisko Aqaba pri Červenom mori a koralové útesy.  Jordánsko má určite čo ponúknuť všetkým typom dobrodruhov. Rovnako i Izrael.

Tri týždne v Jordánsku dali zabrať. Pre dievča cestujúce samé a využívajúce couchsurfing to možno nie je tá pravá destinácia. Nič extrémne sa nestalo, som celá, živá a zdravá, ale keď som sa potom ocitla späť v Izraeli, bola som jedným z najšťastnejších ľudí na svete.

Dobrovoľná práca na recepcii v hosteli

 
Počas prvých dvoch týždňov v Jordánsku som pracovala ako recepčná v jednom malom hosteli v historickom centre Ammánu. Túto dobrovoľnícku pozíciu som si našla prostredníctvom siete helpx, čo je databáza voľných dobrovoľníckych pozícií na celom svete a mala som s nimi už predošlé skúsenosti z neďalekého Izraelu a Solárnej záhrady v Binyamine. 
 
V hosteli to začalo pridobre. Prvé dni som mohla spať, koľko som chcela, rozumej zobúdzala som sa okolo obeda, potom som si niečo malé dala na raňajky a sadla som si za recepciu. Večer sme mali chutné barbecue ako súčasť ramadánovej večere na streche hostela a okolo polnoci som šla spať. Po pár dňoch mi šéf povedal, že budem sedávať na tej recepcii od pol ôsmej ráno, ale že môžem mať potom prestávku cez obed. Tak som začala vstávať pomerne skoro a cez obed som dospávala.
 
 
Mojím nadriadeným bol typický arabský podnikateľ pochádzajúci z Petry, ktorý vlastní niekoľko ubytovacích zariadení po celom Jordánsku a popri tom vedie aj iné druhy biznisu prevažne v turizme. Po fyzicky vyčerpávajúcej práci v izraelskej Solárnej záhrade (viď môj predchádzajúci článok) bola kľudná práca na recepcii malinkého hostela absolútnym vykúpením. Každý deň som obsluhovala cestovateľov a robila štatistiky. Všetci ľudia, ktorých som za tie dva týždne v hosteli stretla, boli na 90 % zo západnej Európy alebo Severnej Ameriky. Tých zvyšných 10 % bolo z Ázie – Japonci, Číňania a Ind a ešte tu bol jeden Poliak, ktorý ale prišiel so skupinkou Britov a vlastne som vôbec nepostrehla, že je od nás z východu.
 
Počas tých dvoch týždňov v hosteli som si celkom dobre oddýchla, vlastne sa ani nedá povedať, že som pracovala. Sedieť za recepciou a celý deň internetovať. Dobre, aby som bola presná, mali sme tam egyptského chyžného (v Jordánsku pracuje množstvo Egypťanov) a ten mal na starosti upratovanie, ale sem-tam sa mu ráno nepodarilo doraziť, tak som ja servírovala raňajky pre hostí a upratovala izby. Ale nakoľko sme mali málo izieb a málo hostí, tak to nebola žiadna hrôza.
 

CouchSurfing v jaskyni pri meste Petra

 
Potom raz prišla chvíľa, keď som zistila, že sa treba posunúť a dohodla som sa s jedným Indom, teraz už kamarátom Nirmalom, ktorý bol v našom hosteli, že ho postupne aj s jeho čínskou spolucestovateľkou dobehnem v Petre a budeme cestovať spolu. Takýmto spôsobom som sa dostala do slávnej jordánskej Petry. Tri dni sme spoločne couchsurfovali u Ghassaba, „týpka“, ktorý hostil vyše 2-tisíc cestovateľov, ale nielen cez CouchSurfing. Predstavte si 40-ročného dredatého beduína, ktorý má ružový džíp, žil polovicu svojho života v Nemecku, pred pár rokmi sa vrátil na rodnú hrudu a býva vo svojej jaskyni, ktorá je vzdialená polhodinu krkolomnej jazdy na džípe po kamennej púšti od Petry. Počas tých troch nocí sme všetci spali vonku pod hviezdami a každú noc tam s nami boli ďalší cestovatelia z celého sveta, lebo on má jednoducho každú noc nových ľudí. Niekedy je ich osem, niekedy tridsať. Miesta je, samozrejme, dostatok.
 
Počas dňa sme si pozreli slávnu kamennú Petru. Samozrejme, že to bolo úžasné miesto plné histórie, ale podľa mňa vstupenka na dva dni nemusela stáť až 55 jordánskych dinárov, čo je viac ako 60 EUR. Jednoducho Jordánsko žije najmä z turizmu, ale robí to dosť neprimeraným  spôsobom. Turista je ekvivalentom chodiacej peňaženky a všade sú dvojité ceny pre miestnych a pre nás, turistov. Mne sa po 4 mesiacoch v Turecku zdal Izrael ako super drahá krajina a vyslovene som sa tešila do Jordánska na niečo lacnejšie, ale nič lacnejšie ma tam nečakalo. V každom prípade bola dvojdňová návšteva Petry ohromným zážitkom, ktorý môžem každému len odporučiť. Akurát pre našinca sú jordánske augustové teploty dosť nepríjemné. 
 
 

Ramadán treba zažiť

 
Cez ramadán nie sme síce ako inoverci nútení držať pôst, ale pitie a jedenie na verejnosti pred západom slnka je vo väčšine prípadov vysoko nevhodné. Ja som bola napríklad napomenutá minimálne dvakrát náhodnými okoloidúcimi s tým, že by som mala dbať na dodržiavanie miestnych zvyklostí. Po tejto skúsenosti som sa vždy pri pití či konzumácii potravín v nevhodnom čase niekde vzdialila.
 
Zažiť ramadán je však stále pre našinca vysoko príťažlivý cestovateľský zážitok a hlavne večerný iftár (bohatá večera po západe slnka) určite stojí za to. V neturistických centrách je počas ramadánu prakticky všetko zastavené, obchody, reštaurácie či banky otvárajú vo zvláštnom čase a napríklad na úrovni oficiálnych medzinárodných vzťahov platí úzus, že cez ramadán sa nič seriózne nevybavuje a nerieši. Jednoducho preto, lebo cez ramadán sa žije najmä duchovne. 
 

Lawrence z Arábie a rezervácia Wadi Rum

 
Po troch dňoch u rastafariána Ghassaba sme sa presunuli do púštnej rezervácie Wadi Rum, kde sa natáčal napríklad už spomínaný Lawrence z Arábie. Zažili sme prehliadku na džípe po neskutočnej červenej púštnej krajine, spali sme zase pod hviezdami, znova pre nás náš beduínsky sprievodca pripravil pravé beduínske jedlo na večeru a videli sme padajúce hviezdy. Nádherné prostredie s pravým beduínskym osídlením, dobytok sa pásol vedľa rozložených stanov. Akurát tam bolo dosť turistov. 
 

Letovisko Aqaba pri Červenom koralovom mori

 
Aqaba je turistické mesto na pobreží Červeného mora. Jediné miesto v Jordánsku s prístupom v moru. Tu som zostala tri noci, hostil ma couchsurfer Hamad a jeho spolupracovník Ali. Oni dvaja pracujú ako inštruktori potápania a šnorchlovania a hlavne ako inštruktori štvorkoliek. Miesto, kde sme boli cez deň vlastne nebol žiadny dom ani byt, ale štvorkolková základňa. Keby som mala aspoň mierny vzťah k riadeniu motorových vozidiel, tak by som si tie štvorkolky v tej púšti aj užila, ale nakoľko ešte aj v takmer 26 rokoch nemám vodičský preukaz a viem prečo, tak som si len užívala bláznenie na štvorkolke ako spolujazdec.
 
Potom tu bola snaha o šnorchlovani,e ale zase neúspešná. V Aqabe som si len pekne zaplávala, ku krásam koralového červeného mora som sa dostala až v Izraeli o pár dní neskôr. Bolo tam celý čas neskutočne horúco. Ja som začala existovať každý deň až po nejakej 6-tej večer, keď bolo len okolo 30 stupňov. Síce horúci púštny vietor vial neustále, aspoň to slnko večer nepálilo. Dve z troch nocí som spala v dvoch rôznych prázdnych bytoch v centre Aqaby, pretože Ali je okrem iného aj realitným agentom a vlastní pár desiatok bytov. No a keď príde nejaký ten couchsurfer, tak ho sem-tam ubytuje aj v tých super komfortných klimatizovaných bytoch, pokiaľ sú voľné. Jednu noc som prežila zase pod holým nebom v nedostavanom hoteli, resp. na stavenisku. Ale to je iný príbeh...
 
 
Aqabský záliv je miesto stretu štyroch krajín: Egypt, Izrael, Jordánsko a Saudská Arábia, z čoho Jordánsko aj Izrael majú menej než 15 km pobrežia a mestá Aqaba (Jordánsko) a Eliat (Izrael) sú od seba vzdialené menej než 10 km, ale z tých ľudí, čo som stretla na jednej aj na druhej strane, nebol nikto v tom susednom meste. A jediná odpoveď je, že takto to už chodí na Blízkom východe.  Ja som tú šancu prejsť na druhú izraelskú stranu mala a aj som ju využila. 
 

Izraelský Eilat

 
Couchsurfer Ali z Aqaby ma odviezol na hranicu, celá procedúra na počudovanie všetkých trvala len nejakých 15 minút a ja som už bola znova v židovskom štáte. V Eiláte som ostala tri noci, hostil ma couchsurfer Assaf, pracujúci v morskom výskumnom biologickom ústave ako počítačový technik. Nakoľko on robí v morskom ústave, ktorý je priamo na pláži, tak sme mohli chodiť na súkromnú nepreplnenú pláž a samozrejme, že mi zapožičal okuliare a trubičku na šnorchlovanie a konečne som to teda skúsila. Koralové červené more je úchvatné! Takisto sa v tom meste dalo existovať až v popoludňajších hodinách, tak počas doobedia sa dospávalo alebo len tak relaxovalo.
 
Jedno skoré ráno sme šli na túru do púštnych hôr, rozumej na skaly. Museli sme vstať o 4-tej ráno, lebo sme to museli stihnúť pred východom slnka, pretože je tu potom vysoká teplota. Z krátkeho 3-hodinového putovania sme išli dokopy menej než 5 minút po značkovaných chodníkoch, celé to bolo dosť dobrodružné ale páčilo sa mi to.
 

Späť v Tel Avive

 
Z Eilatu som cestovala autobusom 5 hodín cez Negevskú púšť a došla som do Tel Avivu. Tu ma už šla priamo na stanicu čakať Mila, moja poľská kamarátka, s ktorou sme spolu dobrovoľníčili v Solárnej Záhrade pred pár týždňami. Ona sa takisto po čase rozhodla opustiť to ekologické miesto a začala naplno užívať Izrael. S ňou som neplánovane ostala celý večer, noc a nasledujúci deň, lebo sme zistili, že môj couchsurfer býval strašne ďaleko od centra a pre zmenu jej hostiteľ býval priamo na pláži. S ňou sme rozjímali na pláži, stretli sme sa večer s jedným vodičom, ktorý ju a aj jej kamarátku Britku zviezol, keď stopovali na juhu Izraela pred niekoľkými dňami. Bol to zaujímavý filmový producent a celkom zaujímavý večer.
 
Spali sme u jedného právnika-muzikanta, ktorý má úžasne dizajnovo zariadený byt na 9. poschodí a super výhľad na všetky tie telavivské mrakodrap. Cítila som sa aspoň na chvíľu ako znova v USA. Tel Aviv je taký malý New York na Blízkom východe. Nasledujúci deň sme pochodili staré historické centrum Old Jaffa a okúpali sme sa. Navečer som sa presunula ku Gilovi a Margo, ktorí ma hostili moju poslednú noc na Blízkom východe. Gil je couchsurfingový ambasádor, teda sa stará o telavivskú komunitu dobrodruhov a cestovateľov. Jeho ruská partnerka Margo sa pred pár rokmi rozhodla opustiť Moskvu a urobila aliyah (presídlenie) do Izraela. Stačilo jej na to papierovo doložiť, že jej otec je žid a dostala občianstvo. Celý Izrael je plný Rusov, ktorí všetci urobili spomínanú aliyah a teda každý tretí človek sa ma pýtal, či som aj ja Ruska, keďže ten východoeurópsky „look“ sa nejako nedá odstrániť. 
 
V Tel Avive som pobudla necelé tri dni a potom nasadla na lietadlo do Viedne. Tu sa moje polročné putovanie (február-august 2012) po krajinách Blízkeho východu skončilo.
 
Komentáre Disqus