Litva - pohanská kráľovna Baltu

Jozef Terem - 7.4.2007

Podobne ako u nás aj tu sa musia ľudia vyrovnať so zložitým rozhodnutím - zmysluplná práca alebo peniaze. Ale aj napriek tomu je na tom Litva v porovnaní s inými republikami bývalého Sovietskeho zväzu veľmi dobre.

Sny o pobaltskom Švajčiarsku sa síce rýchlo rozplynuli, od roku 2004 je ale krajina členom Európskej Únie a Wall Street Journal ju už pred rokmi označil ako jednu z najdynamickejších ekonomík kontinentu. Litvu môžeme výstižne charakterizovať slovami: Rovinatá a pohanská. Pohanská? Pripadá vám to zvláštne? Už niekoľko kilometrov po prechode poľsko-litovskej hranice nám udreli do očí vyrezávané stĺpy, pripomínajúce indiánske totemy. Stáli popri ceste, na križovatkách, pasienkoch. Znázorňovali sochy ľudí, slnko, mesiac, magické rastliny alebo strašidelné modly. Trochu neobvyklý pohľad v tak civilizovanom kúte sveta.

Skulptúry pôsobili mimoriadne mysticky a človek si pritom chtiac-nechtiac uvedomil skutočnosť, že Litva, prijala kresťanstvo vôbec ako posledná európska krajina. Stalo sa tak v roku 1387, dvesto rokov po susednom Lotyšsku a Estónsku, stopäťdesiat rokov po vpáde Tatárov do Uhorska. Na druhej strane, symbolom tichého odporu proti sovietskemu teroru sa stala Hora Krížov alebo Kryžiu Kalnas pri meste Šiaouilai. Kopec, či lepšie povedané kopček, aký nemá obdobu na celom svete. Pravdepodobne od polovice 19. storočia, na pamiatku obetí proti ruského povstania z roku 1831 tu ľudia zhromažďovali kríže všetkých veľkostí. Od desať metrových po niekoľko centimetrové. Napriek tomu, že sovietski „buldozérový ateisti“ nechali v roku 1961 Križiu kalnas zrovnať zo zemou, podľa odhadov je tu dnes na štyri milióny krížov. Aj to je Litva. Naoko pohanská, pritom silne kresťanská.

Južania severu

V porovnaní s krajinami strednej Európy tu na prvý pohľad vidno kultúrny rozdiel. Akoby sa všetko ponorilo do stoického pokoja a zastrelo malebnou pavučinou. Ľudí rapídne ubudlo, pribudli strakaté kusy dobytka, cestu lemovalo množstvo bocianích hniezd. Vôkol sa rozprestierala mierne zvlnená a nekonečná rovina, osviežujúco pôsobili stovky jazier a krajina bola posiata malebnými drevenými domčekmi, aké poznáme dôverne zo starých ruských rozprávok.

Litva je z pobaltských krajín najviac vzdialená od škandinávskych štátov a je ovplyvnená najmä slovanskými národmi. A tak, Litovci pripomínajú zmesku Poliakov a Rusov. Stredne vysoké šľachovité postavy, väčšinou prenikavé modré oči, špinavý blond a často prekvapivo hnedá koža. Od svojich baltských susedov Lotyšov sa odlišujú skôr povahovo, od ugrofínskych Estóncov aj výzorom. Sú o poznanie zhovorčivejší a emocionálnejší, čo sa okrem iného prejavilo aj pri boji za nezávislosť v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Litovský boj odvážny a otvorený, s najmenej dvadsiatimi obeťami na ľudských životoch. 

Naproti tomu odpor v Estónsku bol plánovaný, kľudný, viac diplomatický. Neskôr bol dokonca podnetom na trochu zádrapčivé príslovie: „Estónci by zomreli za svoju slobodu do posledného Litovca“. Pocit silného vlastenectva a priebojnosti možno hľadať aj v bohatej histórii. Národnou pýchou je kedysi veľká a mocná ríša, ktorá siahala od Baltského k Čiernemu moru. Vytvorili ju s Poľskom, s ktorým boli spojený od roku 1385 v únii - Rzespospolité.

Nikdy viac Sojúz

S Richardom sme sa stretli v romantickom mestečku Trakai, asi 30 kilometrov od Vilniusu. Presnejšie na brehu jedného z mnohých tamojších jazier. Popri ceste sa zrazu mihli biele plátené stany s červeným krížom, breh posiati ostrými drevenými kolmi, všade sa povaľovalo množstvo harabúrd. S vidinou dobrodružstva sme sa vybrali preskúmať situáciu.

richard

„Američania nakrúcajú film o anglickej kráľovnej Alžbete. Tu už ale nikoho nezastihnete, presunuli sa do Vilniusu,“ vysvetlil nám bezchybnou ruštinou opálený chlap v strednom veku. O niekoľko minút vysvitlo, že Richard robí v strážnej službe, hoci v bielom tričku s nápisom Island to tak na prvý pohľad nevyzeralo. Keď zistil, že nie sme z Ruska ale zo Slovenska, akoby sa rozplynul oblak zdržanlivosti. „Ako vysokoškolák som bol v Tatrách. Veľmi sa mi tam páčilo“, zaspomínal s úsmevom. Úprimne povedané, niet sa čomu čudovať, veď najvyšší bod Litvy Juozapinés má len 294 metrov. Nikto sa nikam nenáhlil, slovo dalo slovo a zložili sme sa v tráve priamo na brehu.

Bol príjemný večer, vôkol nádherná scenéria vody a zapadajúceho slnka, na pukajúcom ohni rozvoniavali kúsky mäsa. Richard sa chystal prežiť noc pri teplej pahrebe, priamo pod holým nebom. Debatovalo sa o všeličom, rozhovor však skončil pri zložitej ekonomickej situácii : „Dlhé roky som robil archeológa, nedalo sa ale vyžiť. Preto pracujem v strážnej službe a zároveň ako poradca pri nakrúcaní historického filmu. Mám šťastie, aspoň ma to trochu baví“.

Spoznali sme jeden z ľudských osudov, akých je aj u nás tisíce. Vzdelaní ľudia sa musia vyrovnať so zložitým rozhodnutím - zmysluplná práce alebo peniaze. Ale aj napriek tomu je na tom Litva v porovnaní s inými republikami bývalého Sovietskeho zväzu veľmi dobre. Sny o pobaltskom Švajčiarsku sa síce rýchlo rozplynuli, od roku 2004 je ale Litva členom Európskej Únie a Wall Street Journal ju už pred rokmi označil ako jednu z najdynamickejších ekonomík kontinentu. Významnú úlohu pritom zohrala ponuka kvalifikovanej lacnej pracovnej sily a zároveň vynikajúca východisková poloha.

Ani zďaleka ale nie je všetko ideálne. Vysoké životné náklady kontrastujú s nízkou mzdou, ktorá je v priemere 300 EUR mesačne a podobne ako na Slovensku, aj litovský vidiek gniavi miestami až 30% nezamestnanosť . Je však veľký rozdiel medzi čisto agrárnym vidiekom a mestami. Tu žijú ľudia podobne ako v „západnom svete“. Súvisí to aj s bežnou ľudskou mentalitou. Dedinčania sú málo podnikaví, prežívajú s minimálnymi výdavkami a v duchu zaužívanej komunistickej filozofie plnia pančuchu na horšie časy.

Po západe slnka sa ku nám pridala Alena, Richardova žena. Tiež bývala archeologička. Teraz predáva suveníry v centre Vilniusu a príležitostne sprevádza turistov. Nesťažuje si: „Cudzincov je čoraz viac a najmä v lete sa dá slušne vyžiť“, priznala spokojne. Približne osemstotisícový Vilnius je skutočne lákadlom, hoci pôsobí trochu malomestsky, s mierne sovietskym nádychom. Predstavte si Bratislavu pred dvanástimi rokmi. U nás už vidno stopy po rozsiahlej rekonštrukcii starého centra, pričom vo Vilniuse sa zrejme na razantný zásah ešte len čaká. Alena s Richardom si kúpili malý domček v blízkosti hlavného mesta lebo ako vraveli, život v metropole je drahý a na vidieku je pokoj. Ako väčšina Litovcov aj oni ale veria v lepšiu budúcnosť o čom nás nenechali na pochybách slova: „Nikdy viac Sojuz!“.

Trakai - Salos pils

Samotné mestečko Trakai je vyhľadávané turistické centrum. V minulosti bolo hlavným mestom Litvy a slávnu minulosť tu dodnes pripomína majestátny Salos pils – Ostrovný hrad, postavený na ostrovčeku priamo uprostred jazera Galvé. V 14. storočí ho nechal vybudovať národný hrdina vojvoda Vytautasom na obranu proti útokom nemeckých rytierov. O litovskom vlastenectve a patriotizme svedčí aj fakt, že napriek hlbokej totalite, výstavbe panelových sídlisk a boji o holé prežitie bol hrad v roku 1955 kompletne zrekonštruovaný a červená farba tehál svieti do diaľky ako maják.

trakai

Nedá nespomenúť ešte jednu miestnu zvláštnosť. Trakai je domovom Karaitov, etnika, ktoré by sme hľadali hádam všade len nie v severskej Litve. Ide o skupinu tureckého pôvodu, vyznávajúcu náboženstvo podobné judaizmu. Do Litvy prišli ešte v 14. storočí ako telesný strážcovia vojvodu Vytaustasa a v Trakai ich dodnes žije približne dvesto. Majú vlastnú svätyňu a na prvý pohľad vyzerajú ako kaukazskí predajcovia zeleniny.

Kremeľ rovná sa Rus

V malom mestečku Utena neďaleko bieloruských hraníc sme zablúdili do pravoslávneho kostolíka. Bol síce zavretý, niekoľko minút sme však strávili fotením okolia. V tom sa vo dverách objavila sympatická stará pani. „Idite suda, idete susa“ volala po rusky. Ocitli sme sa v malom, zato nádherne zdobenom interiéri. „Už tu stojí skoro dvesto rokov“ pochválila sa babka pyšne.

Od zdvorilostných otázok sa téma zvrtla na národnostnú. Zaujímali nás najmä miestne rusko-litovské vzťahy. „Žijeme vedľa seba dlhé desaťročia.Nie sme predsa okupanti, my sme vašich nikdy nevraždili“, odvrkla starká trochu podráždene. Až vtedy sme pochopili, že nás mala za Litovcou. Hádam turistov z Vilniusu. Ona sama nevedela litovsky ani slovo. Keď vysvitol náš slovenský pôvod, stala sa zhovorčivejšou. „Podľa niektorých by sme mali ísť späť do Ruska. To je hlúposť. Veď mnohé rodiny tu žijú tristo rokov. Sme predsa ľudia! “ Ťažko už dnes protirečiť. Táto logika však v minulosti neplatila. Litva bola na ceste k nezávislosti najradikálnejšia z baltských krajín a samostatnosť vyhlásila už 11. marca 1990. To sa však nepáčilo vláde v Kremli a zásah jednotky sovietskeho ministerstva vnútra OMON bol veľmi brutálny. O život prišlo približne dvadsať ľudí. A rovnica Kremeľ, rovná sa Rus nie je stále úplne zabudnutá. „Fašisti a komunisti to boli vrahovia“, pokračovala „bábuška“. „Keď sem vtrhli Nemci na dva roky ma zobrali do Nemecka. Na nútené práce. Keď som sa vrátila, celú rodinu poslali komunisti na Sibír.“ Zaspomínala tak na veľmi smutné obdobie Litvy.

Počas 2. svetovej vojny zdecimovala obyvateľstvo trojročná nemecká okupácia, počas ktorej bolo vyvraždených desaťtisíce vilniuských Židov a množstvo ľudí deportovaných na nútené práce do Nemecka. Pritom v minulosti nazývali Vilnius - Jeruzalem Východu. Po New Yorku a Varšave bol totiž najväčším židovským mestom sveta. V období stalinských čistiek skončilo na ďalekom východe približne 245 000 nešťastníkov bez rozdielu národnosti. Niekde tu treba hľadať príčinu národného exodu. Po celom svete žijú približne tri milióny Litovcou, čo je raz toľko ako v starej vlasti.

Stalinov svet

Po roku 1991 sa postavenie Rusov v krajine zmenilo. Z imperiálneho národa sa stali trpení hostia a verejná mienka sa rozchádza. Podľa jedných žijú v spoločnej zhode, podľa druhých na minulosť netreba tak rýchlo zabudnúť. Pravdou však je, že v Litve majú v porovnaní so susedmi nepatrnú, približne desať percentnú ruskú menšinu. To umožnilo novej vláde priznať bez problémov litovské občianstvo všetkým, ktorí tu mali trvalé bydlisko. Bez obáv, z vytvorenia väčšinovej ruskej národnosti. Na rozdiel od Lotyšska a Estónska sa tak Litva vyhla obviňovaniu z porušovania ľudských práv. Možno aj s toho pramení pocit veľkej istoty a sebavedomia. Litovčania si dokážu z minulosti uťahovať a neberú všetko vážne.

lithuania_2

 

Prekvapivo bez problémov a celkom ochotne komunikujú v ruštine akoby chceli poukázať na príslušnosť k vyspelej Európe. Navyše sa tu nachádza jediné miesto v Pobaltí, kde sú dodnes vystavené sochy „katov“ litovského národa - Stalina, Lenina a ich domácich prisluhovačov. Na mieste zvanom Park Grutas pri kúpelnom mestečku Druskininkai sa nachádza smutno-zábavný park známy tiež ako Stalinský svet. „Po prevrate boli prakticky všetky ideologické pomníky odstránené a uvažovalo sa o ich likvidácii. Všetko ale dopadlo inak“, vysvetľovala sprievodkyňa tohto zvláštneho múzea.

Približne pred siedmimi – ôsmimi rokmi dostali na ministerstve vnútra zaujímavý nápad. Bol vypísaný konkurz na zriadenie expozície pomníkov zo sovietských čias. Vyhral ho milionár Viliumas Malinauskas. Projekt sám zafinancoval a od roku 2001 sa vďaka veľkej popularite celkom uričte teší peknému zisku. Dnes tak môžme paradoxne skonštatovať: „Žiaľ, u nás už niečo podobné nikdy neuvidíme“.

Komentáre Disqus