Tibet - tajomné kráľovstvo hôr

Jarmila Horváthová - 4.4.2008

Tibet je zvláštna krajina. Samozrejme, pomenovanie krajina je v tomto prípade pritiahnuté za vlasy, keďže ide o obrovské územie, ktoré je súčasťou ešte väčšej Číny.

Pred tisíc rokmi bol mocnou a rozpínavou ríšou. V minulom storočí chvíľu (od roku 1911) samostatným štátom, aby sa po rokoch 1950 -51, keď ho obsadili čínske vojská a pripojili k Číne, stali Tibeťania symbolom utláčaného národa. Dnes, tradície, ktoré v Tibete Číňania nezlikvidovali ideológiou, možno zničí moderná doba. Kto príde na Tibetskú náhornú plošinu až po niekoľkých dňoch strávených v Číne, má pocit, že tu je Číňanov akosi viac ako v ostatných častiach krajiny.

Takmer v každej dedine je vojenská posádka, všade visia červené zástavy, transparenty, nápisy sú veľkými písmenami v čínštine a malými v tibetskom jazyku. Každé mesto má čínsku a tibetskú štvrť. V tej prvej sú asfaltové cesty, moderné domy, aj keď ide často o nevzhľadné paneláky, druhá je o poznanie špinavšia, cesty z blata a po nich sa producírujú prasce a sliepky. Tibeťania boli vždy hlboko veriacim národom a napriek náboženským represiám sa nikdy Číne nepodarilo ovládnuť mysle ľudí a zničiť staré tradície. Najmä vidiecke obyvateľstvo odrezané od sveta žilo tak ako pred sto rokmi. Čo však nezvládla a nedokázala ideológia, možno sa podarí technike. Zatiaľ je ešte územie Tibetu pomerne nedostupné, dá sa sem dostať len letecky, ale Čína sem usilovne buduje cesty a železnicu, ktorá ho spojí s okolitým svetom. Výdobytky modernej doby môžu byť tým, čo nakoniec pôvodnú tibetskú kultúru naruší.

Lhasa - mesto v 3 200 metroch

tibet Lhasa, administratívne centrum Tibetu, patrí aj medzi najposvätnejšie miesta Tibeťanov (ak nepočítame posvätnú horu Kailás). Je to však mesto nevhodné pre ľudí citlivých na vysokú nadmorskú výšku. Leží v 3 200 metroch nad morom, takže ľahko sa môže stať že vás tam prepadne výšková choroba a skončíte v kyslíkovom stane v miestnej nemocnici.

To však platí o celom Tibete, pretože priemerná nadmorská výška náhornej plošiny je 4 000 metrov. Ak sa o Tibete hovorí ako o krajine s nádychom mystiky, určite to platí aj o tibetskej štvrti hlavného mesta nazvanej aj Old Lhasa. Má zvláštne čaro – kamenné domy s pestro maľovanými rámami okien, úzke uličky a kopa ľudí v nich. Všetky smerujú k hlavnému námestiu Barkhor a k posvätnému chrámu Džogang. Ten je spolu s bývalým sídlom dalajlámov, chrámom Potala, miestom, kam vedú kroky všetkých Tibeťanov. Na púte sem sa vydávajú celé dediny, a nezriedka zo vzdialenosti niekoľko sto kilometrov.

Medzi pútnikmi nájdete niekoľkomesačné batoľatá aj babky, ktoré musia podopierať príbuzní. Púť do Lhasy môže trvať aj niekoľko mesiacov – hlboko veriaci Tibeťan totiž ide tak, že si najprv kľakne so zopnutými rukami na zem, potom ľahne, vstane a posunie sa dopredu vlastne vždy len o dĺžku tela. A k tomu si mrmle mantru O mani patme húm. Pútnikov od ostatných návštevníkov chrámu ľahko rozoznáte podľa oblečenia. Aj keď je 25 stupňov, sú oblečení v hrubých kabátoch a na ich šatách vidno tiež všetky útrapy dlhej cesty. Tibeťania sú pekní ľudia – väčšina je urastených, ženy aj muži nosia dlhé vlasy upravené do vrkočov.

Ženy sa zdobia početnými šperkami a slobodní muži nosia vo vlasoch vpletený červený vrkoč z bavlny. Sú veľmi milí – keď sa dostanete do miest, kde nechodia turisti, každý sa na vás usmeje a pozdraví vás typickým Tashi dele, čo je niečo ako náš dobrý deň. V miestach, kde sú turisti, je to však tak ako inde na svete – stačí, keď vystúpite z autobusu alebo vyjdete z chrámu, a už vás obklopí kŕdeľ žobrajúcich detí. Sú dosť agresívne, a aj keď im dáte cukríky, ceruzku či zošit, neodbytne vás ťahajú za oblečenie ďalej a pýtajú ďalšie darčeky. A sú neuveriteľne špinavé. Niekedy sme mali pocit, že ich rodičia schválne neumývajú, aby vyzerali úbohejšie.

Zábava do rána

tibet_1 Dospelému Tibeťanovi sa najviac zavďačíte obrázkom dalajlámu. Dalajláma bol pre Tibeťanov vždy duchovný aj svetský vodca, niečo ako pápež a prezident zároveň. Každého až neuveriteľne uctievali, o čom svedčia aj ich hrobky v Potale. Sú na nich kilogramy zlata a drahých kameňov, niektoré sú také veľké ako detská päsť. Keďže ten súčasný, 13. dalajláma je pre Číňanov persona non grata, žije v exile v Indii, jeho podobizne sa nesmú nikde predávať, preto sú pre Tibeťanov také vzácne.

Druhá vec, ktorá urobí Tibeťanovi radosť, je určite večerné posedenie v miestnej krčme. V každej sa strieda reprodukovaná hudba, väčšinou nejaké čínske či tibetské techno (počúvať ho je naozaj zážitok...) so spevákmi. Ak sa ich spev návštevníkom páči, dostanú na krk ako znak vďaky khatak, čo je biely pruh látky a Tibeťania ním vyjadrujú uznanie. Rovnako zaujímavý ako spev je však aj pohľad na tanečnú plochu. Tibeťania nerobia rozdiely medzi pohlaviami – tancujú muži so ženami, ženy so ženami, muži s mužmi – a o štvrtej ráno sú ešte bary väčšinou plné. Na každom stole vidíte obrovské pyramídy z vypitých plechoviek piva. My ako cudzinci sme boli zrejme atrakcia, lebo sme k plechovkám dostali aj poháre. Mali však jednu chybu – boli poldecové.

Hlinené chatrče a kláštory

tibet_3 Tibetský vidiek, to sú dedinky, ktoré pripomínajú skôr zbúraniská a máte pocit, že tam predsa nemôže nikto žiť, pokiaľ neuvidíte, že z hlinenej stavby, ktorá nepripomína ani chatrč, vyjde človek. Keďže vzdialenosti medzi jednotlivými sídlami sú veľké a cesty nijaké, väčšina z nich funguje na princípe samozásobovania, prípadne výmeny tovarov s ľuďmi, ktorí tadiaľ občas prechádzajú. Na vidieku neplatí ani povestné čínske jedna rodina – jedno dieťa.

Riadia sa zásadou, že čím viac detí, tým viac krkov na živenie, ale aj pracovnej sily. V niektorých dedinách sa zachoval ešte aj starodávny zvyk, že žení sa len jeden muž z rodiny. O manželku, ktorú si privedie, sa potom delí s ostatnými bratmi. Voľakedy k tibetskému vidieku neodmysliteľne patrili aj chrámy a kláštory. Boli ich stovky a žili v nich desaťtisíce mníchov. V 50. rokoch však Čína väčšinu zbúrala a mníchov rozohnala. V posledných rokoch sa život do niektorých vracia, ale pomaly. Namiesto tisícov v nich žijú desiatky ľudí.

Hostina pre vtáky

Pre vidiečanov sú aj tak centrami duchovného života. Vozia sem napríklad svojich mŕtvych na poslednú rozlúčku. Cesta im často trvá 12 aj viac hodín. Pokiaľ ste v správny čas na správnom mieste, teda v chráme, kde sa práve robia prípravy na tibetský nebeský pohreb, môžete byť svedkom niečoho, čo sa vidieť veľa ľuďom nepošťastí. Pohreby sú totiž prístupné aj turistom, jediné obmedzenie je, že sa nesmú filmovať. Sledovanie nebeského pohrebu je zážitok, ale pozorovať ho detailne je len pre silné povahy a žalúdky.

Tibeťania totiž svojich mŕtvych nepochovávajú do zeme, ale mnísi telo na pohrebisku rozsekajú a dajú zožrať supom a krkavcom. Akokoľvek to znie morbídne, má to racionálne jadro – zem tu býva väčšinu roka zamrznutá, takže pochovávanie by bolo problematické a dreva je málo...

viac na www.etrend.sk

Komentáre Disqus