Cesta za polárny kruh na 20 ročnej Opel Corsa, časť 6 – Nórsko 2

Spolu na cestách - 2.4.2018

Po zdolaní mysu Kinnarodden na nás čakali už len dve miesta položené severnejšie – Nordkapp a Knivskjellodden.

  • Obe miesta ležia na ostrove Magerøya a s pevninou sú spojené podmorským tunelom.

Nordkapp je hlavne kvôli veľkej propagácií občas mylne považovaný za najsevernejší bod kontinentálnej Európy, no od pevniny ho delí more čo mu zabraňuje sa pýšiť týmto titulom. Pre mototuristov je skôr známy ako najsevernejšie miesto v Európe kam sa dá dostať autom.

Od Nordkappu sa dá suchou nohou dostať viac na sever už len k mysu Knivskjellodden. Na našej ceste sme nechceli vynechať ani jedno z týchto miest a tak zdolať celú „severskú trojku“ - Kinnarodden, Nordkapp a Knivskjellodden.

Predchádzajúca časť TU

22.deň Nordkapp

Noc sme strávili na parkovisku na severe Nórska obklopený snehom a ľadom. Ráno pršalo a dážď padajúci na kapotu auta nás opäť uspával. Po pozretí sa na hodinky sme zistili, že sme spali ako zabitý viac ako 12 hodín. Boli to pre nás náročné dva dni...

Po dlhom spánku a raňajkách sme sa opäť vydali na cestu, tento krát k Nordkappu. Po ceste sme natrafili na obchod Coop Extra. Dočítali sme sa, že by mal patriť k lacnejším v Nórsku. Konečne sme si kúpili vytúženú čokoládu a doplnili naše zásoby čerstvým pečivom, zeleninou a pár drobnosťami na večeru. V obchode sme natrafili na starší nemecký pár, ktorý lietal po celom obchode a hoci nemecky nehovoríme z ich správania sa dalo ľahko pochopiť, že s tunajšími cenami nie sú ani oni priveľký kamaráti a trvalo im snáď dlhšie ako nám kým si po nekonečnom overovaní cien niečo vybrali.

  • V nórskych obchodoch je proste drahota.

Po nákupe sme opustili mestečko a po pár kilometroch sme zakotvili na odpočívadle so super výhľadom na fjord, kde sme si urobili piknik. Po jedle a krátkom oddychu sme sa rozhodli urobiť menšiu údržbu auta, predsa len zo Slovenska až sem sme najazdili už zopár tisíc kilometrov a naša Corsička si to zaslúži. Pri celom pobreží boli na zemi poukladané ploské kamene, na ktorých boli mená ľudí mieriacich k Nordkapu a občas sa objavil aj krátky príbeh o ich ceste.

  • My sme sa nechali inšpirovať a tiež sme si našli prázdny kameň na ktorom sme zanechali za sebou malý odkaz o našej ceste.

Hneď vedľa nášho auta sa objavil nemecký autobus z ktorého vystúpila menšia armáda dôchodcov a šli si plniť ich povinnosť a zrejme aj potrebu a vytvorili nepriechodné fronty na okupovanie záchodov. Pár dôchodcov si obzeralo naše auto a nálepky, ktoré sme na ňom mali z navštívených krajín. Vyzerali, že ich to zaujalo a to ani nevedeli, že nám na kapote chýbajú ďalšie nálepky krajín z našej cesty do Portugalska.

Pokračovali sme v ceste k nášmu dnešnému cieľu. Nordkap sa nachádza na ostrove a prejsť k nemu sme museli cez podmorský tunel spájajúci kontinent s ostrovom. Šli sme panoramatickou cestou plnou výhľadov naprieč ostrovom až k Nordkapu.

  • Vstupné na Nordkap bolo 270 NOK (Pri vtedajšom kurze asi okolo 29€ za osobu, v našom prípade takmer 60€, takže nič lacné) ale toto vstupné sa platí len v prípade ak prídete motorovým vozidlom.
  • Ak prídete peši alebo na bicykli máte vstup zadarmo!!! Takže sa v podstate jedná o pekne predražené parkovné, ktorému sme sa chceli vyhnúť.

Zaparkovali sme asi kilometer pred bránou a zvyšok cesty sme prešli pešo. Okolo mýtnej brány sme prešli bez problémov tak ako aj skupinka ľudí pred nami, ktorá mala rovnaký nápad a nikto si nás ani nevšímal.

Hneď sme si to namierili k monumentu glóbusu na obrovskom útese, ktorý reprezentuje najsevernejší bod Európy. Tak ako na Kinnarodden aj tu sme mali šťastie na počasie a vhodnú chvíľu a tak sme si vychutnali ako sa nezapadajúce severské slnko len skloní k horizontu a začne opäť stúpať nahor. Sú to úžasné momenty :). Avšak táto chvíľa ani zďaleka nebola rovnaká ako tá na myse Kinnarodden. Nordkapp je presným opakom Kinnaroddenu. Pokoj a romantické chvíľky tu vystriedali davy ľudí a namiesto ničím nerušených sobov v lone prírody sme sledovali desiatky turistov oháňajúcich sa selfie tyčkami. Autobusy privážali a odvážali turistov ako na bežiacom páse. Pri takom obrovskom počte ľudí a vstupnom, ktoré sa tu vyberá je to slušný biznis pre Nórov...

  • Hoci toto miesto nie je najsevernejším bodom Európy ale je to najsevernejšie položené miesto kam sa dá dôjsť po zemi autom. Je teda lákadlom pre všetkých mototuristov, ktorý sa sem podobne ako my vydávajú na dlhé road tripy.

A že naša Corsička parkovala kilometer od tade? To prežijeme. Neradi podporujeme predražené turistické atrakcie a biznis s turistami a tak si ten jeden kilometer odpustíme. A ani našej Corsičke nič neušlo o všetkom sme jej porozprávali :)

V komplexe sme si pozreli krátky film o Nordkape, za ušetrené parkovné sme kúpili zopár suvenírov pre rodičov, navštívili výstavu umenia čo tu práve prebiehala a vrátili sa späť k autu. Prešli sme asi 5 kilometrov a na noc sme zastavili na parkovisko k nášmu poslednému najsevernejšiemu cieľu. Zaparkovali sme hneď vedľa auta, ktoré malo slovenskú poznávaciu značku. Pri aute bol mladý chalan a tak sme skúsili pozdraviť po slovensky. Náš pozdrav zabral a hneď sme sa dali do reči. Na naše prekvapenie to nebol turista ale žije tu už niekoľko rokov a na Slovensko chodí už len na dovolenku. Povyzvedali sme niečo viac o Nórsku, on čo je nové na Slovensku a o našej ceste. Bolo to príjemné stretnutie :). Po rozlúčení sa sme si pripravili auto na noc a po večeri opäť zaspali ako zabitý.

23.deň Knivskjellodden

Ráno z okolitých áut a karavanov už vyliezali ľudia pripravený na túru tak sme usúdili, že je čas vstať a pripraviť sa. Išli sme v pohode svojím tempom, nikam sme sa neponáhľali. Terén bol jednoduchý len miestami trochu podmáčaný a bažinatý. Netrvalo dlho a dostali sme sa k údoliu cez ktoré sme prešli k dlhému pobrežiu. Na jednom z cípov pobrežia sme uvideli malú vežu, pamätník ktorý symbolizoval bod Knivskjellodden. Pri pamätníku bol box v ktorom bola uložená pamätná kniha do ktorej sme zvečnili naše mená a rodné Slovensko. Prelistovali sme pár strán a na prekvapenie sme tam nikoho nikoho zo Slovenska nenašli.

Na chvíľu sme si sadli a nechali sa ofukovať studeným severným vetrom a vychutnali si scenériu a prítomný okamih. Dosiahli sme tretí najsevernejší bod Európy, alebo teda skôr najsevernejšie miesto v Európe kam sa dá dôjsť suchou nohou. Tento bod zo všetkých sa nachádza najsevernejšie a bez člnu sa ďalej už ísť nedá. Prišli sme na úplný koniec. Teraz sme od domova tak ďaleko ako sa dalo a už sa budeme pomaly len vracať. Hoci cestou späť sme šlapali prevažne len do kopca tak to nebolo nič hrozné. Oproti túre z pred pár dní kde sme prešli 50 km bola táto 18 km trasa ľahká prechádzka. Dorazili sme k autu a ešte chvíľu sa poprechádzali po okolí a premýšľali sme, či sa sem niekedy vrátime.

  • V poobedných hodinách sme vyrazili smer Švédsko - Abisko. Plán bol prejsť cez Fínsko a Švédsko a tam si doplniť zásoby benzínu a jedla a vyhnúť sa tak nekresťanským nórskym cenám.

Dochádzala nám aj voda a tak sme sa zastavili na tom istom parkovisku ako po ceste na Nordkapp, pretože tam bol horský potok z krištáľovo čistou vodou. Od kedy sme na severe pijeme vodu prevažne z prírodných zdrojov. Voda vyzerá a chutí čisto a aj na mnohých fórach sme čítali, že takto ďaleko na severe je to bezpečné. Ak sa nachádzame bližšie mesta alebo ciest tak pre istotu ju prevaríme ale ak sme vo voľnej prírode ďalej od civilizácie tak sa preváraním nezdržujeme (Teraz z odstupom času môžeme povedať, že to bolo absolútne bezpečné, žiadne problémy sme nemali). Po doplnení zásob vody sme pokračovali v ceste pár kilometrov a podvečer sme našli lesné parkovisko. Hoci bolo plné karavanov tak sa tam našlo miesto aj pre naše malé autíčko. V tento večer začalo pršať a dážď nás od tohto okamihu sprevádzal ešte dlhé kilometre.

24.deň Švédsko

Ráno sme vyrazili na dlhú cestu takmer 500 kilometrov a minimálne 8 hodín šoférovania. Opäť sme prechádzali cez Fínsko, malý cíp krajiny okolo pohoria Saana. Po pár desiatkach fínsky kilometroch sme cez hranice vošli do Švédska. Od včera bolo upršané počasie a celý deň sme strávili len šoférovaním naprieč krajinou. Občas sme sa zastavili pri zaujímavých miestach a vyhliadkach ale dážď nás vždy rýchlo zahnal späť do auta.

Vo Švédsku neďaleko hraníc sme natrafili na kemp a šli sme zistiť či je možné u nich použiť sprchu a práčku i bez rezervácie ubytovania. Milá pani nám z nadhľadom povedala, že v tomto živote je všetko možné a žetóny na sprchu si môžeme kúpiť tu u nej. Keďže vo Švédsku nepoužívajú eurá ale Švédske koruny, ktoré sme nemali sme sa spýtali, či môžeme platiť v eurách. S úsmevom na tvári opäť len zopakovala „všetko je možné“. Samozrejme bolo možné použiť i práčku so sušičkou. Tento prístup sa nám veľmi páči :)

Po dlhom upršanom dni nám horúca sprcha padla výborne. Popri čakaní na práčku, nás milá teta usadila do kuchynky, kde sme si dopriali teplý čaj. Po dopraní a usušení oblečenia sme sa rozlúčili s milou pani a šli na prieskum švédskych obchodov.

  • Po nórskej drahote nás miestne švédske ceny veľmi potešili, tak sme si rozhodli dopriať.

Doplnili sme si našu auto-špajzu švédskymi dobrotami a na večeru si nakúpili všetko potrebné na tortily. Mexická kuchyňa vo Švédsku, prečo nie? :) Smerom na Abisko sme našli voľne dostupné kempingové parkovisko, kde nechýbal prístrešok a miesta na varenie a grilovanie. Bez váhania sme sa rozhodli, že tu zostávame na noc a vrhli sme sa na prípravu tortil. Dobré jedlo sme zapíjali nejakou švédskou kofolou. Vôbec sme nevedeli čo je to zač, ale v obchode nás zaujal obal na ktorom boli losy (nie žrebovacie ale tie zvieratá). Doteraz netušíme čo to bolo zač ale k tortilám sa to hodilo výborne.

25.deň Švédsko a Abisko

Hneď ráno sme si to namierili do národného parku Abisko, kde sme okrem iného chceli vidieť údolie medzi pohoriami zvané Laponská brána (The Lappish gate). Avšak stále tak ako aj predchádzajúci deň len pršalo a bola hmla takže sme toho veľa nevideli. Boli sme trochu pochmúrny ako počasie posledných dní a museli sme prehodnotiť naše plány. Podľa predpovede na celom tomto území má najbližší týždeň pršať. Tak isto aj na nórskych Lofotoch, kam sme chceli ísť. A to najhoršie bolo, že aj na juhu Nórska hlásili o pár dní búrky a dážď.

Čakať týždeň na pekné počasie sme tu nechceli a i tak by nás potom opäť podľa predpovede dážď zastihol na juhu. Trochu sklamaný, sme sa rozhodli, že túto časť z našej cesty vynecháme. Ono to ani tak nebolo naše rozhodnutie ale boli sme prinútený počasím a ak sa teraz hneď vydáme viac na juh aspoň tam by sme mali mať na pár dní slnečné počasie. V tento deň sme opäť prešli pár stoviek kilometrov až k červenej pláži Mjelle, neďaleko mesta Bodø. Hoci sme prešli vcelku slušnú vzdialenosť počasie sa neumúdrilo ani tu. Kvôli dažďu a hmle sme toho veľa nevideli a už len otvorenie dverí na aute znamenalo byť premočený do poslednej nitky. Povedali sme si, že predpoveď počasia asi klamať nebude a zadali do navigácie našu ďalšiu zastávku - vodopád vzdialený takmer 900 kilometrov od tadeto a dúfali sme, že tomuto počasiu unikneme.

Naše cesty môžete sledovať na facebookovej stránke Spolu na cestách - Together on roads: https://www.facebook.com/togetheronroads/

Komentáre Disqus