Máriacsalád, strach zakliaty v múroch kláštora

Všetci sme mimoriadne talentovaní v posudzovaní toho, čo by malo byť a čo nie je obnovené z našich pamiatok. Z toho veľkého množstva talentovaných sudcov je úboho málo tých, ktorí sa pohnú k tomu, aby čosi obnovili. Alebo, aby niečo pre obnovu spravili. Vo Veľkých Lovciach v spustnutom kláštore Mariacsalad som si to opäť a opäť opakoval. V Írsku som videl takýchto opustených monastery mrte mrťovaté. Všetky vyčistené, zatrávnené, mnohé s upravenou prístupovou cestou, stánkom, kde okrem občerstvenia predávali viac či menej vkusné suveníry. Nechýbali informačné panely s históriou miesta, v lepšom prípade s príbehom, ktorý vyzdvihoval práve ten, ktorý kláštor medzi najdôležitejšie na ostrove, ak nie hneď v celej kontinentálnej Európe. Urobím to isté. Velke Lovce

Dokážem vám, že paulínsky kláštor na spojnici medzi obcou Podhájske (tak známou svojím termálnym kúpaliskom, že tam chodia mraky Čechov a Maďarov) a dedinkou Čechy (áno, áno neobvyklý názov, ale tá dedinka naozaj existuje) je najzaujímavejší (minimálne v chotári obce Veľké Lovce kam patrí), najstrašidelnejší (možno aj na celom Slovensku), veľký (možno aj väčší ako Katarínka pri Dechticiach v Malých Karpatoch) a najopustenejší (asi aj na celom svete, lebo ho pravidelne navštevujú len novodobí ghostbusters hororpickers – „lovci duchov a zberači hororov“).

Velke Lovce

Strach, hrôza a bolesť vo svätých múroch

Je viac duša, alebo telo? Popri prirodzenosť a prevalcujú ťa túžby tela. Aby som nekrivdil mníchom, začnem povesťou, ktorá ich stavia do pozície obetí. V 15. a 16. storočí okolie Mariánskej Čeladi (slovenský preklad Máriacsalád) obklopovali husté južné lesy. Keďže nimi viedlo niekoľko ciest, po ktorých sa pohybovali povozy naložené tovarom určeným na trhy s obilninami, zeleninou a ovocím a cestou späť sa vracali obchodníci so ziskom, do lesov sa nasťahovali zbojníci.  Nevedno kedy dostali zlý nápad obliecť sa do „rúcha barančieho“, aby obeť lepšie oklamali. Od istej chvíle to vyzeralo, že v lesoch lúpia biely mnísi – Pavlíni. Nie len lúpia, ale aj mladé ženy a dievčatá unášajú, aby svoje túžby ukojili.

Velke Lovce

Iný príbeh rozpráva, že Pavlíni, skutočne oblečení v bielych habitoch s vysokými kapucňami, sa s obyvateľmi okolitých dedín nemali práve v láske. Od raného stredoveku bývalo dobrým zvykom posielať druho – treťo rodených synov z bohatých rodov do kláštorov. Nemali nádej na dedičstvo, na vysoké postavenie v rámci rodiny. To sa dostalo iba prvorodenému synovi, ale podporiť ich v duchovnej, alebo vo vojenskej kariére sponzorským darom, ktorý ich vyšvihol do rešpektovanej funkcie, nebolo nič neobvyklé. Čakaciu dobu na správne miesto a základnú výuku šľachtickí synáčikovia získavali v kláštoroch. Ibaže len máloktorému  z nich vystačili modlitby a práca za kamennými múrmi  na vyplnenie dlhých dní, tak to mali byť práve oni, ktorí unášali a znásilňovali dievčatá z okolia. Nemálo z nich vraj skončilo svoj život v kryptách pod kostolom.

Takýchto príbehov sa rozpráva po celom svete neúrekom. Žiaľ, niektoré budú asi čiastočne pravdivé. Naši susedia, v moravských Dolních Kounicích, vás ubezpečia, že doklady o vyšetrovaní nepatričných kúskov obyvateľov kláštora Rosa coeli nájdete v ich archívoch. Či sú pravdivé príbehy o utrpení dievčat a žien v Mariánskej Čeladi, neviem. Prial by som si, aby neboli. Nikomu neprajem také poníženie a bolesť. Ale pravda je tá, že tak ako bolesť pokazeného zubu v našich ústach, láka jazyk stále doňho „strkať“, tak strašidelné príbehy priťahujú pozornosť.

Doložená história

Vraj už v roku 1075 sa kráľ Gejza I. (asi 1040-1077) zmienil o hospodárskej usadlosti na tomto mieste. Nie kláštor, ale len malá kaplnka tu bola už v roku 1210. Písomná zmienka z roku 1236 hovorí o dnešnej obci Veľké Lovce. Patrila kráľovským koniarom a ku koncu 13. storočia sa stala majetkom Ostrihomského arcibiskupstva. To boli časy kedy ju nazývali Solad, Chalád, alebo Zalad V roku 1358 ako dar prešla do majetku Tomáša Lóthu a v 15. storočí ako dedičstvo  do rúk rodov Lévayovcov a Harasztyovcov. Tí ju na začiatku 16. storočia prenechali rádu Pavlínov. Král Ľudovít II. potvrdil prevod vlastníctva a súčasne odsúhlasil stavbu kláštora. Obec zmenila svoj názov na počesť Panny Márie a jej rodiny na Máriacsalád a pod týmto názvom sa stal známym aj kláštor.

Velke Lovce

Turecké plienenie, prestavba a zánik

Porážka uhorských vojsk pri Moháči v roku 1526 a okupácia Osmanskou ríšou sa neblaho dotkli aj kláštora Máriacsalád. Niekoľkokrát ho vyplienili spolu s priľahlými dedinkami.  Napriek tomu ešte za vlády Márie Terézie, v roku 1745 sa začala jeho veľkolepá baroková prestavba, v rámci ktorej tu pôsobilo viacero architektov a majstrov výtvarného umenia. Pavlíni tu zriadili sídelnú kapitulu, ktorej rozvoj zastavila náboženská reforma cisára Jozefa II. Rád v roku 1786 zrušil. Neblaho sa na objekte podpísal ešte aj požiar v roku 1863. Velke Lovce

Po likvidácii následkov budovu znížili o jedno poschodie a kláštor začali využívať ako sýpku. V užívaní poľnohospodárov a veľkostatkárov ostal až do roku 1945. Na krátke obdobie do roku 1948 ho užívali štátne lesy a neskôr štátne majetky.  V objekte sa našiel priestor pre služobné byty, obchod, jedáleň, kuchyňu, základnú školu s triedami pre prvý stupeň, kancelárske priestory, ale aj miesto na mletie obilia, ovčinec a stajne pre hospodárske zvieratá.  V roku 1963 vyhlásili objekt za národnú kultúrnu pamiatku, o štyri roky neskôr v ňom zrušili školu a v roku 1973 sa z neho odsťahovala posledná obyvateľka.  Údajne ešte v 70. rokoch 20. storočia dostalo Okresné múzeum v Nových Zámkoch dotáciu na obnovu kláštora. Určite sa v ňom začalo čosi diať. Ešte dnes tu nájdete stopy po novo vymurovaných priečkach a vysekaných žliabkoch pre elektrické vedenie. Ibaže po Nežnej revolúcii sa majetok vrátil do vlastníctva náboženských obcí a dnešný vlastník, cirkevná organizácia Stephaneum, už toho veľa pre prezentáciu tejto trochu záhadnej, trochu strašidelnej, stále peknej budovy, už veľa nerobí. Jej kvality mimoriadne ocenili obyvatelia z okolia. Stala sa pre nich zdrojom bezodplatne získaného stavebného materiálu.

Velke Lovce

Mariánska Čeľaď, ach jaj!

O Mariánskej Čeľadi najviac píšu naši českí susedia. Tak to vyzerá podľa všetkých možných dostupných článkov na internete.  Pochvaľujú si jej výnimočnú atmosféru, osobitné genius loci, ľahkú dostupnosť. Ak si uvedomíme, že je naozaj „čo by kameňom dohodil“ od Podhájskej, známej aj v zahraničí svojím termálnym kúpaliskom a aquaparkom, s možnosťami dobrého ubytovania, nie je sa ani veľmi čo čudovať. Ľahko si môžu spestriť výlet návštevou kúzelného miesta.

Vrátim sa k úvodu svojho rozprávania. Aj ja zabedákam, že je to průšvih, že nikto nevyužil šancu na objekte participovať. Veľké Lovce, Podhájska, aj Čechy sú v okrese Nové Zámky. Ak sa nenájdu ľudia z okolia, ktorí by sa na jeho obnovu vrhli, tak sa bude ďalej topiť v zeleni. Škoda.