Odporúčanie cestopisnej knihy: Kollasuyu alebo Naprieč Argentínou a Čile

Dobrodruh.sk - 1.6.2020

DOBRODRUH – odporúčanie cestopisu: Kollasuyu alebo Naprieč Argentínou a Čile      
autorka: Annamária Drgoňa Rakovská

Byť dobrovoľníkom je úžasné! Báť sa pavúkov a každý večer si s nimi líhať do prašnej postele. Zabávať sa vo víre karnevalových osláv a pochovávať diabla zároveň. Dojiť kozy a vynášať drevo na chrbte ako to za starých čias robili aj naše babičky, či hrať po večeroch karty s „celým svetom“ a vysvetľovať, že my ovocie najčastejšie pálime a džem je až na druhom mieste. Zažiť nefalšované zemetrasenie a záplavy v jednej z najsuchších častí sveta... to všetko je len zlomok toho, čo sme zažili na chvoste Južnej Ameriky!

Do tohto ďalekého kraja sme zavítali ako potulní dobrovoľníci. Ponúkali sme svoju prácu výmenou za jedlo, nocľah a poznanie samotnej krajiny a jej ľudí. Svoje  kroky sme nasmerovali do tých častí Argentíny a Čile, kde dodnes žijú aj jej pôvodní obyvatelia.

Lákalo nás poznávanie ľudí, ktorí aj v súčasnosti uctievajú okolitú prírodu ako svoju matku. Tieto dve juhoamerické krajiny sú ako nerozlučné dvojičky, ktoré spája nielen krásna prírodná scenéria, ale i bohatá história a zaujímavé fakty, o ktoré v tejto knihe nebude núdza. Tak zbaľte knihu a vyrazme spolu na cestu za dobrodružstvom!

Úryvok z knihy

"Ležia od nás vzdialené tisíce kilometrov na opačnom konci sveta, sú pre nás neprebádané a majú nádych tajomnej exotiky. Sú to krajiny tiahnuce sa od obratníka Kozorožca až po Ohňovú zem. Týmto krajom vládlo jedno z najväčších juhoamerických impérií nazývané Tahuantinsuyu, a to až do príchodu hŕstky španielskych conquistadorov, ktorí si podmanili územia Nového sveta. Tie boli vykresľované ako zasľúbené zeme, kam tiahli tisícky ľudí zo Starého sveta za vidinou lepšieho života. My tam nejdeme za závratným zbohatnutím, ale za poznaním, dobrodružstvom a skúsenosťou...

...začiatok karnevalu sme, bohužiaľ, nestihli, ale pridali sme sa niekedy v polovici, keďže trvá asi 9 dní. Každý deň sa opakoval „odchod“ od hrobu diabla, keď ľudia pijúc a spievajúc vyrazili do ulíc mesta. Karnevalový sprievod znel široko-ďaleko, a tak bolo možné započúvať sa do rytmov skvelej zábavy a chytľavých piesní. Tie nám potom v ušiach rezonovali po celý deň, pretože mali veľmi nákazlivú melódiu, ktorú sme si museli neustále pohmkávať. Tu sú aspoň úryvky z dvoch najfrekventovanejších piesní v Tilcare: hoy se acabaron mis penas hoy se divierte mi corazón (voľný preklad: dnes sa skončil môj žiaľ, dnes sa baví moje srdce), pocos pero locos más alegres que los otros (voľný preklad: nemnohí ale blázniví, viac než ostatní).       

Procesia na čele s figurínou diabla pomaly prechádzala širokými ulicami za zvukov muzikantov a predvádzania typického karnevalového tanca saltadito (skákavý tanec). Sprievod občas niekde zastavil a znova pokračoval ďalej. Domáci túto procesiu nazývajú „ísť celým svetom“, ktorý v tomto prípade predstavuje ich mestečko. Počas sprievodu sa ľudia striekali penou a posýpali talcom, čo je akási zmes múky, farebných práškov a pestrofarebných papierikov. Talco sa účastníkom sype priamo na hlavu a symbolizuje radosť a šťastie. Procesia kráčala ulicami aj niekoľko hodín a jej konečným cieľom bol opäť hrob diablita, z ktorého bol na začiatku karnevalu vyňatý.           

No a my, celí zaprášení od „múky“, sme sa pri pozorovaní všetkých tých šialene veselých comparsov zapojili do jednej z procesií, ktorá prechádzala úzkou kamennou uličkou. Bol práve posledný deň karnevalu – nedeľa. Všetci zúčastnení so sebou niesli jednu zelenú ratolesť, poväčšine ratolesť kukurice, ktorá predstavuje objekt na odohnanie zlých síl. V minulosti, pred príchodom španielskych conquistadorov, sa totižto v andských krajinách slávil zber kukurice, preto sa dodnes symbolicky tancuje s takýmto klasom a vzdáva sa tak úcta Pachamame. Mne kúsok z kukuričnej ratolesti odlomila jedna señora, aby som sa k nim mohla pridať. Počas celej doby pobehovala v sprievode dievčina s veľkou ratolesťou a „ometala“ ľudí, aby ich zbavila všetkej negatívnej energie. Keď sa celý sprievod dostal k hrobu pujllaya, všetci sme ho spoločne obkolesili a mohla sa začať smútočná ceremónia. Na scénu nastúpili plačky, oplakávajúc blížiaci sa pohreb diabla, ktorý symbolizoval ukončenie neviazanej karnevalovej zábavy. Po celý čas hrala veselá hudba a podávala sa chicha (kvasený alkoholický nápoj z kukurice) vo veľkom pohári, ktorý koloval medzi všetkými zúčastnenými. Keď už prišiel vhodný čas na pochovanie pujllaya a prinavrátenie jeho tela do zeme, predniesol svoj predslov starší señor, ktorý vzdal vďaku všetkým tým, ktorí neprestajne udržujú zvyky a tradície svojich predkov a do budúcna poprial, aby to tak ostalo po mnohé ďalšie generácie.

Nastal ten neradostný moment pochovania diablita. Pestrofarebnú figurínu, ležiacu na nosidlách, umiestnili na hrob skonštruovaný z navŕšeného kamenia, z ktorého bola na začiatku karnevalu vybraná. Figurína diabla bola poliata olejom, zúčastnení na ňu nahádzali všetky zelené ratolesti, pokropili ju chichou a následne bola zapálená. Oheň vyšľahol do výšky a v daný moment bolo cítiť neuveriteľnú energiu, sálajúcu nielen z plameňov, ale najmä z ticha a napätia, ktoré panovalo pri tomto „hrobe“. Vládla tu skutočne výnimočná ceremoniálna atmosféra, ktorej všetci prítomní verili. Plamene začali bzučať a šľahať do všetkých strán.

Na to si ľudia začali zo seba snímať určité kusy odevu, ktoré vhadzovali do ohňa... viac sa dočítaš priamo v knižke! Kúpiť ju môže TU: Kollasuyu alebo Naprieč Argentínou a Čile.