Prešporok a tajomstvá lásky nerovného páru (2. Cesta Veľkej vojny)

Ľuboš Vodička - 31.5.2018

Cesty osudov bývajú veľmi spletité. Ak by sme chceli prisúdiť vinu za smrť manželského páru následníkov trónu Rakúsko-Uhorského cisárstva a kráľovstva,  dnešnému mestu Bratislava, za oných čias Prešporku, musíme si povedať akú  úlohu zohrala Bratislava v uzatvorení manželstva Františka Ferdinanda a Žofie Chotkovej.

Nehodná arcivojvodkyňa a čudesný budúci cisár

Vzťah arcivojvodu a dvadsaťšesťročnej grófky Žofie Chotkovej sa začal na jeseň roku 1894 v Prahe. Najbližšie roky mal charakter „náhodných“ stretnutí, návštev a intenzívnej korešpondencie. Veľkú časť svojho času musel František Ferdinand v tých rokoch venovať zdraviu. Po matke trpel tuberkulózou. O štyri roky konštatovalo lekárske konzílium, že je zdravý. Hovorí sa, že k vyliečeniu výrazne pomohol rodiaci sa vzťah. Žiaľ, spoločenská situácia nepriala tomu, aby sa mohol k svojej láske priznať. Následník trónu a obyčajná česká šľachtičná boli ukážkou morganatického vzťahu, stavovsky nerovného vzťahu. Zhoda okolností zaľúbencom dopriala možnosť, byť si aspoň trochu bližšie. Arcivojvodkyňa Isabella, princezná z Croy, žijúca v Prešporku v Grassalkovichovom (dnes prezidentskom) paláci, práve hľadala novú dvornú dámu, ktorou sa stala Žofia Chodková. Úlohu dvornej dámy si môžeme predstaviť ako zmes vyššie postavenej slúžky, spoločníčky, au-pair, niekedy dokonca aj učiteľky, v podstate „dámy pre všetko“, ktorej postavenie sa odlišovalo na základe osobného vzťahu k vysoko postavenej žene zo šľachtického rodu, na ktorej dvore sa ocitla. Arcivojvodkyňa Isabella patrila k tomu horšiemu, čo si mohla nižšie postavená šľachtičná predstaviť. Sebastredná, arogantná, tak ju charakterizujú autori historickej literatúry. Nebolo neobvyklé, že svojej dvornej dáme darovala vlastné obnosené šatstvo. Týmto gestom dala najavo za ako nízko postavenú túto mladú dámu považuje. Častejšie návštevy Františka Ferdinanda si vykladala ako jeho záujem o bacuľatú a nie príliš atraktívnu Máriu Kristínu, svoju dcéru. Tak dlho sa chodí s džbánom po vodu, kým sa ucho neodtrhne. Slovenské príslovie, ktoré sa do bodky naplnilo. Stalo sa, že pri odchode František Ferdinand zabudol u arcivojvodkyne svoj zlatý medailón. V podstate by sa nič nestalo, ak by Isabellu nepremohla zvedavosť. V jej fantázii už zvonili svadobné zvony, preto bola zvedavá či v medailóne bude podobizeň jej dcéry, alebo pramienok jej vlasov. Ani jedno, ani druhé. V medailóne bol obrázok Žofii Chotkovej! Dvornú dámu vyhodila okamžite. Na druhý deň už bola ohlásená na súkromnú audienciu u Františka Jozefa. Vyžalovať tajomstvo a žiadať o nápravu bolo predsa tak dôležité! Darmo následník trónu konštatoval: „Keď sa človek z našich kruhov do niekoho zamiluje, vždy sa v rodokmeni nájde nejaká maličkosť, ktorá zabráni svadbe, potom dochádza k tomu, že u nás medzi každým mužom a ženou existuje dvadsať príbuzenských vzťahov. Výsledkom je, že polovicu detí tvoria blbci a epileptici.“ Pobúrenie bolo veľké. František Ferdinand ho úspešne ustál a 1. júla 1900 si milovanú Žofiu zobral za manželku.

František Ferdinand, nejednoznačný portrét komplikovanej osobnosti

Osoba Františka Ferdinanda je zaujímavá aj z pohľadu jeho vzťahu k vojne. Písať, čo by bolo ak by ho nezastrelili, nemá význam. Občas sa v „populárnej“, alebo správnejšie v bulvárne orientovanej literatúre, objavuje jeho obraz ako profesionálneho vojaka, ktorý Balkánsky problém chcel riešiť pevnou rukou. Správnejšia bude úvaha, že hoci bol kariérnym vojakom, vždy sa prikláňal k mierovým riešeniam. Zaujímavá je aj jeho úvaha o „výhodnosti lokálnych konfliktov“, ktorá ako by bola vystrihnutá z plánov súčasných stratégov. Toto napísal 1. februára 1913 v liste adresovanom ministrovi zahraničia Leopoldovi Berchtoldovi:

Rád by som ešte raz zdôraznil, že po usilovnom zvažovaní a názorovej výmene s celým radom jasne uvažujúcich osôb z môjho najbližšieho okolia, cítim sa byť stále viac povinný vo svojom presvedčení o potrebe zachovania mieru. Bez toho, aby sme si nejako uškodili, mali by sme vynaložiť všetko úsilie na zachovaní mieru pre náš štát! Ak sa zapletieme do veľkej vojny s Ruskom, bude to nešťastie, a nikto nedokáže povedať, či potom bude fungovať ochrana ľavého lebo pravého krídla. Nemecko bude mať veľa čo do činenia s Francúzskom a Rumuni sa vyhovoria na bulharské nebezpečenstvo...

            Ak povedieme izolovanú vojnu so Srbskom, rýchlo ho prevalcujeme, ale čo potom? A čo z toho budeme mať? V prvom rade sa na nás vrhne celá Európa a odsúdi nás ako narušiteľa mieru, a Boh chráň, aby sme Srbsko, totálne zadĺženú krajinu plnú kráľovrahov a intrigánov, anektovali. Veď sa nedokážeme  vysporiadať ani s Bosnou, celý ten špás nás stojí nekresťanské peniaze a je liahňou štátoprávnych otázok; čo by bolo potom ešte aj so Srbskom! Tam môžeme sypať miliardy, a stále tam budem mať desivú iredentu … Podľa môjho názoru je teraz pre nás jedinou rozumnou politikou sa len prizerať na to, ako si druhí rozbíjajú hlavy, čo najviac ich štvať proti sebe a v monarchii zachovať mier. To nás bude stáť najmenej ľudí a peňazí a za daných podmienok, kedy vládne v celej monarchii chaos a nikto nechce zasiahnuť silnou rukou, je to pre nás to najlepšie ...

František Ferdinand d`Este ostáva „neznámou premennou“ začiatku 20. Storočia. Zomrel skôr ako sa prejavil, ale prejavil sa dostatočne jasne ako ten, ktorý sa vymykal z Habsburského, ale aj celkove monarchistického priemeru.

Cesta Veľkej vojny: 11. novembra 2018 si pripomíname sté výročie skončenia prvého svetového vojnového konfliktu. Konflikt, ktorý sa zapísal do histórie intenzívnejšie ako si uvedomujeme. Možno je to tým, že v krátkom čase ho prekryla krvavejšia, drastickejšia, vražednejšia Druhá svetová vojna. Možno je to aj tým, že geopolitické zmeny, ktoré priniesla Veľká vojna, prvá svetová vojna, boli vyhovujúcimi zmenami pre väčšinu najmä stredoeurópskych krajín a akosi nevznikla spoločenská potreba sa k tomuto konfliktu vracať a vyhodnocovať ho. Cyklus Cesta Veľkej vojny len krátko pripomína niektoré témy a príbehy, ktoré s Veľkou vojnou a dnešným Slovenskom súviseli.

Cesta Veľkej vojny je aj projekt občianskeho združenia História bez hraníc, ktorého cieľom je sprístupniť „zabudnuté“ bojové delostrelecké opevnenie – kaverny – postavené na území Prešporka v rokoch 1914 – 1915 na ochranu Viedne a najmä strategických železničných tratí vedúcich do srdca monarchie.

Zdroje:

Friedrich Weissensteiner František Ferdinand, Krůček od trůnu,  Ikar CZ, 2013

Erika Bertenreinerová, Zakázaná láska u císařského dvora František Ferdinand a Žofie z Hohenbergu, rozená hraběnka Chotková, Víkend, 2012

Komentáre Disqus