Niet dediny bez kostola. To asi aj bude pravda, pretože rokmi aj v niekdajších „socialisticko – mládežníckych“ dedinách tie kostoly postavili. Niet dediny bez kaštieľa. Toto môže aj nemusí byť pravda. Väčšie, najmä zemepanské, dediny tých kaštieľov mali aj trochu viac. Ale viac menej platí, že staré dediny na Slovensku, svoj kaštieľ majú. Niet kaštieľa na dedine, čo by nebol rozbitý. Tu sme už na tenkom ľade. Rozbitých kaštieľov na našich dedinách je ako figúrok na šachovnici na začiatku hry. Asi som nebol jediný, ktorý si myslel ešte v 90.-tych rokoch 20. storočia, že potomkovia šľachtických rodov, alebo dedinčania si ich rýchlo obnovia. Neobnovili. Napriek tomu, niekoľko z nich sa kvalitatívne výrazne posunulo vpred. Takým je aj kaštieľ v Bohuniciach.
Bohunice? Ktoré Bohunice?
Bohunice sú pri Ilave, Bohunice sú pri Pukanci, sú Bohunice a Jaslovské Bohunice pri Trnave, ale tie sú už spojené ako siamské dvojčatá. Toto je rozprávanie o Bohuniciach pri Ilave, alebo ešte presnejšie o Bohuniciach nad Váhom v susedstve obce Pruské. Tieto Bohunice ležia na Strednom Považí, takmer na úpätí Bielych Karpát. Najstaršia písomná pamiatka hovorí o Terra Bohwnycz v roku 1229. Dedina ťažila zo svojej polohy pri toku potoka, v ktorom vody neubúdalo vďaka bohato zavlažovaným Karpatom. V blízkosti toku postupne postavili štyri mlyny a priamo na toku močidlá – vodné nádrže, v ktorých sa namáčali konopné stonky pred ich spravovaním na plátno. Zaujímavé je, že dedina sa spomína v súvislosti s obidvoma svetovými vojnami v 20. storočí. Počas prvej vojny padlo na bojiskách 17 tunajších rodákov bojujúcich najmä v radoch Trenčianskeho pešieho pluku. V Druhej svetovej vojne nezomrel žiaden rodák z dediny, ale okolie bolo často bombardované a opakovane vystavené delostreleckému ostreľovaniu. Úplne najzaujímavejšou informáciou je, že Wehrmacht si zriadil na ploche parku tunajšieho kaštieľa opravárne a muničný sklad.
.jpg)
Kaštieľ! Čože je to za kaštieľ?
V prvom rade je to kaštieľ, ktorý bol obnovený. Pekne obnovený, je sprevádzkovaný, časť je upravená ako múzeum a navštíviť ho môže ktokoľvek. O tom všetko, ale až nakoniec.
Zemianská rodina Mednyanských, ktorá bývala v minulom storočí v kaštieli, dala vybudovať v priľahlom parku roku 1866 menšiu neogotickú kaplnku s nárožnými fiálami a vežičkou vstavanou do jej priečelia. Ale príbeh kaštieľa je oveľa dlhší.
.jpg)
Už pred rokom 1712 sa na tomto mieste spomína starší dom s pôdorysom v tvare písmena L. Dnešnú podobu romanticko-historickej budovy začal dom nadobúdať v druhej polovici 19. storočia. Táto stavebná aktivita je spojená s menom Alojza Medňanského. Autora jedného z najklasickejších (a dodnes veľmi čitateľných) cestopisov Malebná cesta dolu Váhom. Napriek obsahu tejto knižôčky, ktorá povznášala krásu Horného Uhorska – dnešného Slovenska, je to so vzťahom tohto Medňanského k etnickému územiu Slovenska trochu komplikované. Ako štátny úradník, administrátor Trenčianskej stolice, hlavný župan Nitrianskej stolice, bol verný línii šírenia maďarčiny a maďarskej kultúry ako hlavného motívu spájajúceho všetky etniká na území Uhorska. Nebránilo mu to však v tom, aby hmotne podporil Jána Hollého, keď mu zhorela fara v Maduniciach a kladným vzťahom k ďalším proslovensky orientovaným romantickým buditeľom sa tiež netajil. Hollý ho v jednej svojej básni priamo označil ako „znameňitého Slováka“. Väčším problémom možno bolo pre Medňanského zachovaniu majetku v dobrých rukách, aj po jeho smrti. V roku 1882 spísal v Prešporku závet, ktorým odkázal bohunické panstvo Jurajovi XVI. Kubinimu. Ten si zobral za manželku Janu Medňanskú. So závetom a dedením to nebolo ani zďaleka také jednoduché. Kubiniho si najskôr musel adoptovať ako syna (dediť sa totiž mohlo len „po meči“) a až potom bola otvorená cesta k dedičstvu, ktoré udržalo majetok v rodine Medňanských. Žiaľ, Jana spolu s dcérou Máriou, zomrela v roku 1866 počas cholerovej epidémie. Smrť oboch blízkych žien podnietila Kubiniho k stavbe už spomínanej kaplnky. Do jej krypty boli uložené pozostatky nielen Márie s dcérou, ale v roku 1902 aj samotného Kubiniho.
Pavlína Riznerová, Žigmund Rizner, Ľudmila Podjavorinská – čože je to za ľudí?
Ak by sme zvolili veľmi jednoduchú odpoveď, stačilo by napísať, že Pavlína Riznerová bola manželkou Žigmunda Riznera, ktorý bol bratom Ľudmily Podjavorinskej. Ibaže takto sa nedozvieme, že Ľudmila Podjavorinská bol prozaička a poetka, Riznerovci bol rodinný klan, z ktorého pochádza aj Božena Riznerová Obrová, herečka a neter Ľudmily Podjavorinskej.
Ľudmilu Podjavorinskú pozná každý žiak podľa jej veršovanej rozprávky Čin – čin, ale aj takých diel ako Po bále, Na bále, Dvaja bratia a Nešťastie pôvodcom šťastia, Balady a povesti, Zajko Bojko (veršovaná rozprávka). Menej je už známe, že Podjavorinská bola len krátko zamestnaná ako úradníčka Červeného kríža a celý život žila z publikovania svojich literárnych diel a pomoci svojmu otcovi učiteľovi v škole..jpg)
Božena Riznerová Obrová je možno menej známa, ale z pohľadu spoločenského života zaujímavejšia. Okrem toho, že to bola skutočne pekná žena sa na stránke Česko-Slovenskej filmovej databázy môžete dočítať, že „byla herečkou temperamentních a silných mladých dívek, často čistě ryzího, prostého a venkovského charakteru. Nezřídka využívala prostořekost, jemný ale silný hlas, rychlá spádná gesta, mimiku a postavení těla. Nesmíme zapomenout uvést sílu jejího pohledu, melancholické velké oči, kulatý obličej, vysokou bradu a husté dlouhé černé vlasy. Její divadelní přínos se ani tak neopírá o výkony v českém a světovém divadelním repertoáru, ale spíše v jejím umění konferování.“ Rovnako ako v prípade Podjavorinskej, aj tu zdroje mlčia o podrobnostiach osobného života. Škoda. Takto len tušíme, že ide o významné osobnosti našej minulosti, ale na osobnejší pohľad si budeme musieť počkať. Mimochodom, pre znalcov súčasnej slovenskej hudobnej scény treba spomenúť, že Obrová v roku 1955 hrala vo filme Hudba z Marsu.
Valaská škola mravov stodola a Grécky zázrak, čo má toto spoločné?
Autori oboch diel majú svoju malú expozíciu v kaštieli v Bohuniciach. Okrem toho sú nejakým spôsobom spojení s týmto regiónom. Martin Hugolín Gavlovič (1712 – 1787), kňaz a barokový spisovateľ, dožil posledné roky svojho života v neďalekej obci Pruské. Pochovaný je v kláštornej krypte. Svoje rozsiahle moralizačné dielo Valaská škola ... údajne spísal práve po rozhovoroch a poučeniach slovenských pastierov (ach jaj, ako ťažko sa mi toto píše, niekedy mám pocit, že Slovensko bolo a ostane len krajinou prostých pasáčikov kráv, kôz a oviec ...ach jaj, tie naše „pastierske dejiny“). Pán Zamarovský (1919 – 2006) je rodákom z Trenčína a v tunajších končinách sa v podstate pripravoval na kariéru, ktorá ho uviedla do československých literárnych dejín. Svoju prvú knihu Za siedmimi divmi sveta publikoval totiž až v roku 1960 a tých niečo viac ako 40 rokov pred jej vydaním sa rád vracal do kraja svojho rodiska. Mali to byť práve časté návštevy Trenčianskeho hradu, ktoré v ňom vzbudili záujem o staré (najmä antické) dejiny. Preto mu v Bohuniciach venovali časť expozície v múzeu.
.jpg)
Kaštieľ v Bohuniciach je také malé čudo. Malé, pekné, zaujímavé, ku ktorému patrí rovnako zaujímavý malý park. Ak si spojíte výlet do tejto oblasti s návštevou románskeho kostola v Sedmerovci, prehliadkou Pruského, prípadne sa tu zastavíte cestou na Vršatecké bralá alebo hrad Vršatec, môžete vidieť pár naozaj zaujímavých vecí.