Najmladšie svetové náboženstvo islam sa zrodilo v prvej polovici 7. storočia na Arabskom polostrove. Vznik islamu v arabskom prostredí a súčasná vlna islamského fundamentalizmu, ktorá sa začala šíriť a prejavovať extrémistickými aktivitami menovite z arabských krajín...
...vedie k tendencii stotožňovať toto monoteistické vierovyznanie iba s jedným etnikom, s Arabmi. Pritom v 22 arabských krajinách žije len o niečo viac ako tristo miliónov Arabov, z ktorých časť sa hlási ku kresťanstvu a judaizmu. Miliarda ostatných moslimov predstavuje multietnickú množinu, do ktorej čo do počtu najviac prispievajú Indonézia (165 mil.), Pakistan (100 mil), Bangladéš (90 mil.) a India (80 mil.). Vyše 20 miliónov čínskych moslimov je reprezentovaných menovite Ujgurmi na severozápade krajiny. Islam vyznáva asi 8 miliónov Filipíncov. Z bývalých zväzových republík Sovietskeho zväzu najviac moslimov žije v Uzbekistane (takmer 25 mil.) a Kazachstane (viac ako 10 mil). Ďalším moslimským štátom v Ázii, ktorý v súčasnosti stojí v popredí záujmu svetovej verejnosti a médií, je Afganistan, kde približne polovicu z 18 miliónov moslimov predstavujú šíiti. Veľkým ázijským štátom so šíitským smerom islamu ako štátneho náboženstva je Irán (asi 50 mil). Režim Saddáma Husajna v Iraku ale uprednostňoval sunnitskú menšinu (asi 35% z 20 mil. obyv.) na úkor šiitskej väčšiny (asi 60%, zvyšných 5% tvoria kresťania). Z európskych krajín má islam postavenie hlavného náboženstva v Turecku a Albánsku, druhým najpočetnejšie zastúpeným vierovyznaním je vo Francúzsku, Belgicku a Bulharsku.
Moslimi sú významne zastúpení aj v Taliansku, Španielsku, Bosne a Hercegovine. V Spojených štátoch amerických sa počet moslimov odhaduje na 2 milióny, v Kanade na 100 000. V krajinách Strednej a Južnej Ameriky vyznáva islam zhruba päť miliónov ľudí. Moslimovia predstavujú asi 50% populácie Afriky. Hlavné charakteristické znaky islamu sú monoteizmus, misijné poslanie a spoločenská prax. Prorok Muhammad a jeho stúpenci nenazerali na islam ako na nové náboženstvo, ale ako na pokračovanie a zavŕšenie dlhodobého zápasu monoteizmu s polyteizmom. Prostredníctvom obce veriacich, ummy, sa mal svet postupne pretvárať v súlade s Božou vôľou. Dogmatika islamu bola preto zacielená na usmerňovanie života ummy, bolo v nej komplexné vyjadrenie zmyslu a spôsobu života. Z nej sa odvodzovali normy ľudského správania sa a predstava o sociálnej a politickej organizácii ummy.
OSOBNOSŤ MUHAMMADA
Zakladateľ islamu Muhammad Ibn Abdulláh (asi 570 - 632) začal svoju prorockú misiu pravdepodobne vo veku 40 rokov vo svojom rodnom meste Mekka v strednej Arábii. V mladosti sa počas obchodných ciest zoznamoval so spoločenskou a politickou situáciou na Arabskom polostrove a s náboženstvom tu usadených židovských a kresťanských komunít. Dojem v ňom zanechali aj rôzni arabskí veštci a proroci svojimi pomerne vágne formulovanými predstavami monoteizmu. Keď ho sobáš s bohatou vdovu Chadídžou zbavil existenčných starosti, uchyľoval sa často do ústrania a tu meditoval. Prvé Muhammadove vízie boli zahmlené a chaotické, vyvolávali v ňom pocity neistoty a strachu.
Keď našiel podporu a povzbudenie u Chadidže, bratanca Alího a niekoľkých dälšich príbuzných, nadobudol presvedčenie, že zjavenia mu prostredníctvom anjela Džibríla (Gabriel) zosiela jediný Boh (ar. alLláh). ktorého uctievajú židia a kresťania. Uveril, že Boh si ho vybral ako hlásateľa spásy (bašír) a varovateľa (nadír) pred svojím hnevom. Asi tri roky po svojej prvej vízii začal Muhammad hlásať verejne jedinosť Boha (tawhíd) a potierať modloslužobníctvo. To vyvolalo nevôľu obchodnej oligarchie jeho rodnej Mekky, lebo každoročné púte Arabov ku Kacbe, svätyni ich božstiev v tomto meste, prinášali značné zisky. Okrem toho, medzi Muhammadovych stúpencov okrem najbližších príbuzných patrili aj otroci, prepustenci a mladí predstavitelia obchodných kruhov nespokojní s pomermi v meste. Rok 622, ktorý bol neskôr ustanovený za začiatok islamského letopočtu - hidžry, znamenal prelom vo vývoji Muhammadovej prorockej misie, jeho transformáciu zo zaznávaného vizionára na autoritatívneho a všeobecne rešpektovaného náboženského a politického vodcu. V tom roku odišiel aj so stúpencami z Mekky do oázy Jasrib (neskôr Medína) na základe pozvania jej arabských obyvateľov. Tu do centra svojho učenia a praxe postavil ideu ummy, ktorá rušila staré rodové a kmeňové bariéry. Muhammad sa sám nazval Prorokom (Nabi) a Poslom Božím (Rasúl Alláh), svoje ambície presadzoval pragmatickými súrami Koránu
POSLEDNÝ BOŽÍ POSOL
Islam vznikal v podmienkach, ktoré mu dali charakter doporučení, ponaučení a direktív ako sa správať v súlade s Božou zvesťou obsiahnutou v Koráne. Islam rovnako ako judaizmus je oveľa väčšmi ako kresťanstvo náboženstvom Božieho zákona. Jeden základný rys judaizmu a islamu je pre oba náboženské systémy spoločný: Je to tesné prepojenie duchovnej a svetskej sféry a z toho vyplývajúca úloha ideologického rámca spoločenskej a politickej praxe. Počínajúc prvým človekom a zároveň prvým prorokom Adamom, cez Ibráhima (Abraháma) až po Isu (Ježiša) prinášali poslovia jediného Boha ľudskému rodu Boží zákon, ktorý ale židia a kresťania prekrútili. Muhammad, posledný Boží posol pred Súdnym dňom, dostal prostredníctvom Džibríla od Boha Božie slovo v Božej reči, ktorou je arabčina.
V tejto autentickej podobe má byť Boži zákon uplatňovaný na celom svete. Územie, kde bol tento zákon už nastolený, sa stáva „domom islamu" (ar. dár al-islam). Na ostatných teritóriách („dom vojny", ar. dár ai-harb) mali tí, ktorí už prijali islam, potierať modloslužobníctvo a nastoľovať Boží zákon aj prostredníctvom džihádu, čiže posvätného boja za vec islamu. Bojovať za pravú vieru je povinnosťou moslima, džihád však nepatrí medzi tzv. piliere náboženstva, ktorými veriaci potvrdzuje svoju príslušnosť k islamu. Sem patrí šaháda, čiže verbálne vyznanie viery v jediného Boha a jeho Proroka, päť denných modlitieb (ar. šalát), almužna (ar. zakát, sadaka), dodržiavanie pôstu v mesiaci ramadán (ar. saum, šijám) a púť do Mekky (arab. hadždž). Charizma Muhammadovej osobnosti, jeho vodcovské schopnosti i nadanie viesť diplomatické jednania s arabskými kmeňmi zabezpečili novému náboženstvu rýchly postup.
Roku 630 vzdala hold Prorokovi aj Mekka. Keď o dva roky neskôr umieral, umma, ktorej základy položil v Medine, bola už v podstate štátom zjednocujúcim arabské kmene, pripraveným dobýjať svet v mene nastoľovania Božieho zákona. Boží zákon - šaría - predstavuje komplexný systém pravidiel určujúcich povinnosti človeka k Bohu a k obci veriacich. Je to aj súhrn zákonov a trestov za nedodržanie týchto pravidiel. Všetky normy šaríe boli odvodené z Koránu a prorockej tradície (sunna), ktorá sa odvoláva na činy a výroky proroka Muhammada. V súvislosti so spoločenskými zmenami, ktoré sa udiali v ustavične sa rozpínajúcom islamskom svete, vznikali také situácie a problémy, ktorých riešenie si vynútilo vznik právneho systému (fikh) a viacerých právnych smerov (mazhab), z ktorých štyri (hanifovský, malikovský, šáfiovský, hanbalovský) boli v 10. storočí kodifikované
ŠÍRENIE PRAVEJ VIERY
Za necelých sto rokov po Muhammadovej smrti už politická, menovite však duchovná expanzia islamu zahrnovala obrovské územie od Atlantického oceánu po rieku Indus a Čínu, a od Aralského jazera po dolné pereje Nílu. Toto šírenie vplyvu nového náboženstva sa od samého začiatku nedialo len cestou vojenských výbojov, ale aj prostredníctvom diplomacie a obchodu. Významné misijné poslanie plnil po celé stáročia islamsky mysticizmus – sufizmus. Sufizmus sa začal vyvíjať z asketizmu ešte v ranom období islamu. V 10. a 11. storočí sa z neho stáva ucelený systém vďaka veľkým mystikom a ich učeniu ovplyvnenému helenistickou a východnou filozofiou. V nasledujúcich dvoch storočiach dosahuje vrchol špekulatívna mystika a s ňou spätá poézia, reprezentovaná menovite veľkými perzskými básnikmi.
Zároveň vznikajú mystické bratstvá - tanky, ktoré sa významne podieľali na šírení islamu pokojnou cestou. Do početných bratsiev vznikajúcich v celom islamskom svete vstupovali panovníci rovnako ako bedári. Mystická forma islamu ochotná vstrebať prvky iných vierovyznaní konvenovala náboženskému cíteniu najširších vrstiev. V čase mongolských výbojov sprevádzaných veľkým pohybom kočovných kmeňov, mal sufizmus medzi nomádmi veľký ohlas vďaka ľudovým kazateľom a básnikom, ktorí sa im prihovárali v ich reči. Počas vlády prvých štyroch chalífov, čiže Muhammadovych nástupcov na čele ummy, rovnako aj za Umajjovcov (661 - 750) sa medzi obyvateľstvom podrobených oblastí rýchlo šírila arabčina. Vyplývalo to nielen z úcty, ktorú veriaci prechovávali k reči Koránu, ale aj z praktických výhod, ktoré znalosť arabčiny ako jazyka kultu, politiky a obchodu poskytovala.
VZNIK ŠÍE A NÁSTUP TURKOV
Ďalekosiahle zmeny, ktoré sa v rozsiahlom islamskom štáte udiali s nástupom Abbásovskej dynastie (750 - 1258), znamenali aj významný medzník vo vývoji islamskej kultúry. Arabi stratili nielen svoje výsadné mocensko-poľitické postavenie, ale aj svoju kultúrnu hegemóniu v chalifáte. Vo všetkých oblastiach života ríše s novým hlavným mestom Bagdadom, založeným roku 762 na perzskej pôde, sa začali výrazne presadzovať menovite Peržania. Dochádzalo k intenzívnej kultúrnej výmene, z ktorej ťažili obe zúčastnené strany. V 9. storočí začal vrcholný rozkvet vzdelanosti a kultúry islamského sveta, ktorý trval zhruba tri storočia.
Na jeho kozmopolitnom charaktere sa podieľali kultúrne tradície rôznorodých etník na dobytých územiach od Pyrenejského polostrova po Indiu a Turkestan. Koncom tretieho storočia existencie islamu sa hrozba rozkolu vnútri náboženskej obce, ktorá tu latentné pretrvávala už od voľby prvého chalífa, stala realitou. Nárok potomkov Muhammadovej dcéry Fatimy z jej manželstva s prorokovým bratancom Alim na postavenie hlavy náboženskej obce viedlo k vytvoreniu šíe (skratka z pôvodného termínu šiat Ali - strana Alího).
Hoci sa šía zrodila v arabskom prostredí, najviac prívržencov získala na iránskej pôde, kde v nej ožila idea božského práva kráľov na dedičnú moc. V 10. storočí tu vznikli štátne útvary, v ktorých učenie šíe malo postavenie oficiálnej doktríny. Zatiaľ čo Sámanovci vo východnom Iráne i Bújovci, ktorí roku 945 dobyli Bagdad, aspoň formálne uznávali zvrchovanosť abbásovského chalífa a tým aj územnú celistvosť chalifátu, Fátimovci (908 -1094) v severnej Afrike, Egypte a Sýrii boli prvou šíitskou dynastiou, úplne nezávislou na sunnitskom chalífovi. Záštitou sunnitského islamu sa stali panovníci z tureckých dynastií, ktoré vstupujú do dejín islamského sveta počínajúc 11. storočím. Veľkí Seldžuci (1021 - 1258) nielen obnovili autoritu abbásovského chalífa ako duchovnej hlavy moslimov, ale znovu zjednotili Irán. Maloázijskí Seldžuci (1077 - 1307) uskutočnili to, čo sa nepodarilo Arabom - získali pre islam veľkú časť byzantskej Malej Ázie.
KONFLIKT DVOCH SVETOV
Jedenáste storočie bolo pre islam medzníkom aj z hľadiska jeho konfliktu s kresťanským svetom. Roku 1085 odňali kresťania z rúk moslimov Toledo, roku 1091 Sicíliu. Prvá krížová výprava vyhlásená roku 1095 pápežom skončila vznikom štyroch kresťanských štátov v predtým prevažne moslimskej Palestíne. Kontakt účastníkov štyroch krížových výprav s moslimami priniesol triezvejší pohľad na islam, predtým utvárný len na základe tendenčných byzantských prameňov. Najväčšie ohrozenie islamského sveta, menovite jeho východných oblasti, predstavovala invázia Mongolov v 13. storočí. Mongoli pri svojom víťaznom pochode najprv vyvrátili centrá vzdelanosti a kultúry východného islamu, aby ich po svojom splynutí s islamom obnovili ešte vo väčšej nádhere a prosperite.
Menovite Timur (1336 - 1405) vytvorili z Buchary, Samarkandu a Herátu významné kultúrne strediská. V čase vrcholiacej moci islamu existovalo päť mocenských centier, v ktorých vládli panovníci tureckého pôvodu. Najväčším islamským štátom v dejinách sa stala Osmanská ríša (1299 - 1922). Jej úhlavnými nepriateľmi boli čerkeskí mamelukovia v Egypte a azerbajdžanská dynastia Safíjovcov v Iráne. Osmanský sultán Selim 1. (1512 - 1520) panstvo mamelukov vyvrátil, s šíitským Iránom viedol on a jeho nasledovníci ustavičné boje. Osmanskí sultáni mali dobré vzťahy s ríšou Veľkých Mogulov (1526 - 1858), ktorú založil Timurov potomok Bábur v Indii, s tatárskymi chánmi Zlatej hordy (13. - 15. st.) v južnom Rusku a uzbeckými Šajbánovcami (1499 - 1599) v Strednej Ázii. Od konca 17. storočia sa pomer síl medzi islamským a kresťanským svetom začína kloniť v prospech druhého. Vývoj, založený na ideále politickej a kultúrnej prevahy moslimov nad „neveriacimi", ktorý trval desať storočí, sa zastavil. Moslimovia sa z dobyvateľov dostávajú do pozície obrancov a čo bolo ešte zdrvuj úcejšie, sú sami ovládaní kresťanmi.
ÚSILIE O REFORMU
Reakciou na stratu prestíže islamského sveta sa od polovice 18. storočia stáva hnutie za reformu náboženského života. Za východisko reformy sa považuje návrat k pôvodnému islamu. Prvým organizovaným prejavom islamského reformizmu bol wahhábizmus, ktorý vznikol v pol. 18. st. a v súčasnosti má dosah menovite na Asociáciu moslimských bratov. Hoci jeho zakladateľ Abd al-Wahháb (1703 - 1792) pokladal sufizmus a s ním spätý kult svätcov za najväčšiu prekážku čistoty islamu, paradoxne na wahhábizmus nadviazalo aj mystické bratstvo sanúsija, ktoré od roku 1834 pôsobilo v Líbii. Členovia sanúsije neuznávali svetskú moc, bojovali sprvu proti osmanskej nadvláde a neskôr proti talianskemu kolonializmu a fašizmu. V polovici 19. storočia stáli na čele revoltujúcich moslimov Kaukazu šejkovia bratstva nakšbandija. Imam Šamil sa stal hrdinom odboja proti ruskej nadvláde. Z nakšbandije sa odvíja reformistické hnutie nurdžuov v Tureckej republike, ktoré sa usiluje zosúladiť modernizáciu spoločnosti s islamom prostredníctvom zvyšovania úrovne vzdelania.
Radikálna forma islamského reformizmu s politickými ambíciami presadzovanými násilnými akciami alebo aj formou štátneho prevratu sa väčšinou označuje ako islamsky fundamentalizmus. Jeho začiatky sa spájajú s Asociáciou moslimských bratov, ktorú založil roku 1928 v Egypte Hasan al-Banná. Po počiatočnej fáze zameranej na charitatívnu činnosť, koncom 30. rokov al-Banna vyzýval k džihádu a sebaobetovaniu. V polovici 40. rokov pretvoril Asociáciu na bojovú organizáciu za účelom „priamej akcie". Veľký dosah na oživenie islamu a s ním spojených hnutí malo víťazstvo islamskej revolúcie a vznik Iránskej islamskej republiky pod vedením Ajatolláha Chomejního.
So šíitským islamom je spätá organizácia Hizb Alláh, ktorej cieľom je vytvoriť z Libanonu islamskú republiku podľa vzoru Iránu. Osobitnou kapitolou sú organizácie, ktoré sú späté s palestínskym hnutím odporu proti nadvláde Izraela. V tomto prípade sa s náboženským zápalom druží aj zápas za národnú svojbytnosť. Najbrutálnejší prejav islamského fundamentalizmu z 11. septembra 2001 vyburcoval celú svetovú verejnosť, obrátil jej pozornosť k islamskému svetu. Práve v tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť rozdiel medzi islamom ako vierou, ktorá vedie k mravnému životu milióny moslimov v rôznych častich sveta, pomáha im prekonávať úskalia našej zložitej epochy a islamom zneužívaným na politické ciele mocibažných jedincov alebo skupín.