Kelti - lovci lebiek

Jaroslav Zemančík - 13.12.2006

"Pohľad na nich vyvolával strach. Sú vysokej postavy, pod bielou pokožkou im poskakujú svaly. Vlasy majú plavé, no nielen od prírody, navyše si ich umelo bielia. Umývajú si ich sadrovou vodou a sčesávajú nahor...

Už preto pripomínajú lesných diablov, lebo po zvláštnej úprave majú vlasy husté a ťažké ako konské hrivy. Niektorí sa holia, iní, najmä vznešení si nechávajú rásť popri hladko vyholených lícach fúzy", napísal o Keltoch grécky dejepisec Diodoros.


Bojovný staroveký národ, ktorý volali Rimania Galli a Gréci Galatai či Keltoi, prekročil okolo roku 400 pred n. l. Alpy a vnikol na Apeninský polostrov. Ako prví im padli za obeť Etruskovia, ktorí práve v tomto období prežívali dobu rozkvetu. Počas svojho postupu na juh sa Kelti zrazili s mladým rozmáhajúcim sa mestský štátom, ktorým bol v tomto období Rím. Kelti sú jedným z najstarších indoeurópskych národov. Na obrovskom území tvorili skupinu navzájom príbuzných kmeňov, ktoré sa nazývali rôznymi menami - Insubri, Tauriskovia, Alobrogovia, Ceutróni, Belgovia, či Bojovia.

Okolo roku 300 pred n. l. sa usadili vo Francúzsku, Španielsku (tu sa čiastočne zmiešali s Ibermi, vznikli - Keltoiberi), Švajčiarsku, Čechách, Slovensku, severnej Juhoslávií, Rumunsku, Bulharsku, Írsku, Škótsku a severnom Taliansku (ktoré Rimania od tých čias volali predalpská Galia). Ich kultúra, nazvaná podľa náleziska La Tene vo Švajčiarsku - laténskou, zasiahla skoro celú Európu. Treba si však uvedomiť, že Kelti nikdy neutvorili vlastný jednotný štát.

Beda porazeným

Rimania sa postavili Galom v roku 387 pred n. l. pri rieke Alia, kde sa snažili využiť terén a obsadili miestnu vyvýšeninu. Galský vodca Brenus však prekukol rímsku stratégiu a rýchlym útokom na kopec dosiahol zdrvujúce víťazstvo. Po ústupe sa časť Rimanov opevnila v pevnosti Kapitol a časť sa rozpŕchla do susedných miest. Galovia sa snažili dobyť pevnosť útokom, čo sa im nepodarilo a tak pristúpili k zdĺhavému obliehaniu. Tu sa zrodila rímska legenda o posvätných husiach, ktoré zachránili mesto. Galovia podnikli nočný útok, ktorý by sa im podaril nebyť husí z chrámu bohyne Juno.

Tie hlasným gagotom zobudili spiacich Rimanov a podarilo sa im tak odraziť útok. Po siedmich mesiacoch Kelti vyhlásili, že nechajú Rimanov na pokoji za cenu tisíc funtov zlata. Keď Rimania konečne s biedou zohnali dohovorenú sumu, prišlo sa na to, že Kelti použili falošné, ťažšie závažia. Na rímske protesty však Brenus prihodil k závažiam svoj ťažký meč a povedal dodnes známu legendárnu vetu: "Vae victis" - beda porazeným. Rím sa len veľmi ťažko spamätával z prežitého poníženia. Po Keltoch zostala hrozná spomienka, ale aj skúsenosť. Takmer dve storočia vojen s italickými kmeňmi a divokými Galmi prerobili a zakalili rímsku armádu na bojový stroj a ako podotýka antický historik Polybios: "Keď si zvykli na to že ich Gali zdeptali, nemohlo ich postretnúť už nič horšie ako to čo už poznali. Preto nastúpili proti Pyrrhovi na bojové pole ako dokonale vycvičení bojovníci".

Rimania sa však postupne naučili bojovať aj proti tomuto nepriateľovi. Légie pod Caesarovým vedením brázdili Galiu (oblasť dnešného Francúzska, Belgicka, časť Nemecka) v rokoch 58 až 52 pred n. l. Hoci zo začiatku bol jeho príchod maskovaný ako pomoc Haeduom, ktorých vytláčali Helvéti smerom na západ, neuspokojil sa iba s ochranou rímskych hraníc. Pre Caesara bola Galia tým, čím bol Orient pre Pompeia. Diplomaticky využíval spojenectvo spriatelených národov a v roku 57 pred n. l. dobyl aj oblasť dnešného Belgicka. Caesar zhrnul svoje zážitky a skúsenosti z tejto výpravy v Zápiskoch o vojne v Galii (De bello Gallico).

Keltom sa stala osudnou pre nich typická, nerozvážna odvaha. Do šialenstva vyhecovaní polonahí galskí bojovníci, nedostatočne chránení brnením a štítmi, sa stali ľahkým terčom pre pevne zovreté, disciplinované útvary Rimanov. Títo vytvorili novú bojovú stratégiu. Po počiatočnom nápore sa stiahli za hradbu štítov, ktorými odrazili prvý nápor. Práve v tejto fáze boja sa ukázala technická prevaha rímskych legionárov. Vyzbrojení krátkymi mečmi, ktorými sa dalo aj bodať, robili rýchle výpady. Kelti používali dlhé meče, ktorými sa dalo iba sekať. V priamom boji sa to stalo zjavnou nevýhodou, pretože urastení "bieli diabli" sa museli pred úderom rozohnať, čím odkryli svoje nechránené telo.

kelti2

Predkovia írskych bitkárov

V 3. storočí p. n. letopočtom nastal nebývalý pohyb keltských kmeňov. Začali čoraz častejšie podnikať nájazdy do stredomorskej oblasti. Nesústredili sa pritom len na apeninský polostrov, ale prenikali aj do Grécka, Macedónie a do Malej Ázie, kde vytvorili v okolí Ankary organizovaný útvar, známy pod menom Galatia. Za priamych potomkov Keltov sa dodnes považujú Íri, Bretónci a Škóti. Mnoho keltských oddielov vstúpilo v tom období do armád rôznych vládcov.

Kelti, oblečení v pestrofarebných károvaných košeliach, boli vo vojsku kráľa Pyrrha, v službách egyptských Ptolemaiovcov, bojovali ako kartaginskí žoldnieri v Afrike, či Hispánii a proti Rímu v Itálií. Hoci antickí autori vychvaľovali ich udatnosť, zároveň ich popisovali ako nedisciplinovaných a spurných bojovníkov, ktorí často nerešpektovali ani svojich pánov. Ako príklad môže slúžiť keltská okupačná posádka v Agrigente, ktorá raz vyplienila mesto jednoducho preto, lebo meškal žold. Rimania, ktorí Keltov napokon porazili, sa ich snažili využívať vo svojich pomocných zboroch.

Najmä po vojenskej reforme Gaia Maria, ktorá okrem iného zjednotila výzbroj legionárov, prebrali úlohu jazdy a ľahkoodencov spriatelené národy. V dobe krízy rímskej republiky, konkrétne počas Caesarových výbojov zohrávali Kelti významnú úlohu. Caesar časť svojich legionárov naverboval v predalpskej Galii, kde väčšinu obyvateľov tvorili romanizovaní Galovia. O udatnosti a sile pomocnej galskej jazdy svedčí epizóda z občianskej vojny, medzi Gaiusom Juliusom Caesarom a Pompeiovými prívržencami v Afrike. Ako píše Suetonius, počas jedného výpadu zaútočil Caesarov jazdný oddiel, ktorý tvorilo 200 galských jazdcov, proti 2 000 člennej skupine Pompeiových Numíďanov a na mieste ju rozprášil. O vysokom bojovom majstrovstve Galov hovorí aj fakt, že niektorí rímski vojvodcovia počnúc Quintom Sertoriom a neskôr aj rímski cisári ako Octaviánus Augustus, či Caligula sa často obklopovali telesnou strážou zloženou z Keltoiberov, Galov a Germánov.

Nahí a bez brnenia

"Ničoho sa tak nebojíme ako predstavy, že by sa nám mohla zrútiť obloha na hlavu", znela odpoveď na otázku Alexandra Macedónskeho, čoho sa najviac bojí keltský ľud.

Na bojových výpravách sa zúčastňovali všetci slobodní muži. Podľa opisu antických historikov boli mimoriadne dobre fyzicky rozvinutí, vysokých postáv. V boji používali najmä kopiju s hrotom dlhým často až pol metra a širokým pätnásť centimetrov. Hroty mali zvlnené ostrie, aby sa mäso po vytiahnutí rozstrapkalo. Obľúbenou zbraňou bol aj ťažký dlhý meč, dýka, alebo oštep. Čo je zaujímavé brnenie a obrannú zbroj - štít, používali len v malej miere. Útočili len v nohaviciach a pláštenke, pod ktorou boli len tak, ako ich príroda stvorila. Vybrané oddiely "gaesatovia" - išli do boja úplne nahí.

Nepriateľov často vydesili už len samotným zjavom a bojovým zápalom. Pri útoku na svojho soka upadali Galovia do akéhosi tranzu, či bojového šialenstva, pri ktorom si strhávali z tela všetko šatstvo. Dôvody tohto počínania sú zmesou mágie, náboženstva, bojovej psychológie a čiastočne aj sexuality. Antický autori ako napr. Strabón, otvorene poukazujú na homosexuálne prvky v keltskej spoločnosti. Počas dlhých rokov strávených vo vojne, vznikali medzi bojovníkmi pevne putá, ktoré nahrádzali manželstvo.

V bitke každý chránil svojho druha a zároveň sa snažil vyniknúť statočnosťou a mužnou silou. Národy na vyššom stupni vývoja ako Rimania, alebo Gréci, dlho nechápali zdroj tohto bojového šialenstva. Pre tento stav vymysleli špeciálny názov - "furor". Furor je výsledkom niekoľko storočí starej bojovej tradície. Kelti verili, že keď sa tesne pred bojom vydráždia do neovládateľnej zúrivosti, zostanú nesmrteľní. Titus Livius uvádza, že Galovia pred súbojom poskakovali v akomsi trojkrokovom bojovom tanci, ktorým pravdepodobne naberali potrebnú energiu. Podobne aj Polybios píše, že Galovia pred bojom robili príšerný hluk, trúbili na rohoch, kričali a rytmicky búchali mečmi do štítov. Premyslene tak zastrašovali nepriateľa a rozdúchavali svoju bojovnosť.

Podľa staroírskej povesti, museli slávneho hrdinu Cúchulainna po návrate z boja ponoriť postupne do troch kadí s ľadovou vodou. Bol taký rozhorúčený, že sa naokolo od neho všetko zapaľovalo. Nepriateľov desili Kelti aj ďalším barbarským zvykom - mŕtvym odtínali hlavy. Slúžili ako trofeje, ktoré neskôr doma preparovali a sušili. Hlavy zvlášť slávnych nepriateľov vykladali zlatom.

Hrdina Vencingetorix

Galovia začínali útok spravidla jazdou, alebo bojovými vozmi. Každý voz obsluhovala dvojčlenná posádka, ktorú tvoril pohonič a bojovník ozbrojený ľahkými oštepmi a mečom. Jazdu podporovala pechota, ktorá sa snažila čelným útokom prelomiť protivníkove rady. Rímska jazda od nich prevzala väčší typ jazdeckého meča, takzvanú "spathu". Hoci najsilnejšou zbraňou Galov bola ich odvaha a fyzická sila, mal tento národ aj dostatok talentovaných vodcov. Pripomeňme si arvenského vojvodu Vercingetorixa, ktorý zjednotil galské národy v boji proti rímskej nadvláde. V bezvýchodiskovej situácii, ktorá preňho nastala po sérii porážok na jeseň v roku 52 pred n. l. zložil zbrane.

Svojim odhodlaným pokusom si vyslúžil úctu aj u svojho súpera, samotného Caezara. Historici vtedajších kultúrnych národu sa zhodujú v tom, že Galovia boli drsní a krutí barbari a vyčítali im veľkú záľubu v alkohole. Napriek tomu musíme vzdať hold ich statočnosti a odvahe. Nezmenia na tom nič ani tvrdenia, podľa ktorých sa o hrozostrašné vykreslenie galskej bojovnosti pričinil najväčšou mierou samotný Caesar vo svojich Zápiskoch. Chcel tak vraj prikrášliť a zvelebil vlastné víťazstvá. Galský odkaz prežíva dodnes v tradícii mnohých europskych národov a protopyp Kelta je považovaný za synonymum mužnej sily, odvahy a statočnosti.

 

Komentáre Disqus